Príručka prežitia: Orientácia v teréne

Už od prvého čísla Zem&Vek, ktoré vyšlo v máji 2013, sme zverejňovali v podobe 5-dielneho seriálu text od argentínskeho autora Fernanda Ferfala Aquirreho, ktorý na vlastnej koži zažil ekonomický kolaps svojej krajiny. Po jeho nedávnom opätovnom publikovaní na našej webovej stránke pokračujeme 15-dielnym seriálom inštruktora kurzov prežitia Patrika Žitníka, ktorý v tlačenom časopise vychádzal od októbra 2013 do decembra 2014.

Technické prostriedky slúžiace na orientáciu nebudú po kolapse pravdepodobne dostupné. Väčšinou sú založené na satelitnej navigácii, a tá nemusí fungovať. Okrem toho fungujú na baterky a ich výmenu alebo dobíjanie tiež zrejme nedokážete zabezpečiť. Pre praktickú orientáciu vám však stačí ovládať jednoduché základy bez akýchkoľvek technológií.

V situácii po kolapse sa budete zrejme potrebovať presúvať v prírodnom teréne – či už kvôli bezpečiu alebo hľadaniu oblasti so zdrojmi potrebnými na prežitie. Bez základov orientácie sa nedostanete tam, kam potrebujete. Orientácia mam slúži hlavne na zisťovanie svetových strán a určovanie vlastnej polohy, prípadne cieľového bodu. Všeobecne panuje názor, že je to ťažké a zložité. Opak je pravdou. Ide o jednoduché princípy, zásady a postupnosť.

Technika vám okrem svetových strán a polohy poskytne aj údaje o tom, koľko kilometrov vám ostáva do cieľového bodu, môžete vidieť aj také detaily ako je rýchlosť pochodu, nadmorská výška jednotlivých bodov, aktuálna nadmorská výška a pod… V zásade sú to však údaje, bez ktorých sa zaobídete.

V podmienkach prežitia je základom hrubé určovanie svetových strán a smeru pochodu. Ak máte ísť na sever k nejakej komunikácii alebo rieke a viete, že tam je, je jedno, či idete presne na sever alebo s odchýlkou +- 5 stupňov. Postup pri orientácii je nasledovný:

• Nájdite si vyvýšené odkryté (nezarastené) miesto na okolí a dostaňte sa na vrchol.
• Zistite, kde sa nachádza na oblohe slnko.
• Podľa slnka určite svetové strany.

Svetové strany podľa slnka určíme pomocou troch – štyroch paličiek vysokých cca. 20 cm. V podstate si vytvoríme improvizované slnečné hodiny. Potrebujeme na to len trochu času a relatívne vodorovnú plochu. Do stredu plochy zabodneme jednu pomocnú paličku, ktorá začne vrhať tieň. Vrchol tieňa si hneď na začiatku označíme ako prvý bod (ďalšou paličkou, kamienkom…). Nazveme si ho v duchu bodom Z (ako západ). Počkáme zhruba 15 – 20 minút (tieň sa za ten čas dostatočne presunie) a opäť poznačíme vrchol tieňa kamienkom alebo inou paličkou. Nazveme ho bodom V (ako východ).

Takto máme poznačené dva body, medzi ktorými za uplynulý čas nastal posun. Keď ich spojíme pomyselnou priamkou (v teréne si ju môžeme nakresliť priamo do zeme), bude smerovať zo západu na východ. Čim precíznejšie vyznačíme obe polohy tieňa a čím rovnejšia bude vodorovná plocha, tým bude naše meranie presnejšie (odchýlka +- 5 – 10 stupňov je v tolerancii). Kolmica na našu priamku nám umožní určenie smeru na sever a juh.

Ak do priesečníka týchto priamok zabodneme pomocnú paličku, môžeme z jej tieňa odčítať aktuálny čas s toleranciou +- 20 minút. Tieň sa nám bude zobrazovať v severnej časti merania (na severnej pologuli) a bude sa pohybovať zo západu na východ. Ráno bude tieň na západe a večer na východe. Rozdelením priestoru medzi západným a východným okrajom severnej časti na 12 rovnakých úsekov získame slnečné hodiny. Tieň mieriaci presne na sever nám bude ukazovať 12. hodinu letného alebo 13. hodinu zimného času. Slnko sa vtedy bude nachádzať presne na juhu. Tieň ukazujúci presne na západ nám určuje 6. alebo 7. hodinu rannú (slnko bude presne na východe) a tieň smerujúci na východ nám určuje 18. alebo 19. hodinu večernú (slnko sa nachádza presne na západe). Z tohto sa dá následné vychádzať pri určovaní svetových strán pomocou hodiniek, keď podľa času vieme určiť približne polohu slnka na oblohe a následne svetové strany.

Samozrejme, slnko nie je stále na oblohe viditeľné (môže byť pod mrakom). I keď dostatočne trénovaný človek dokáže vždy určiť svetové strany. Buď sa orientuje pomocou času a polohy nevýrazného svitu slnka na oblohe alebo pomocou prírodných úkazov, na ktoré sa však nedá vždy spoliehať, lebo niekedy do nich zasahujú miestne špecifiká, ktoré potláčajú alebo naopak vyvracajú niektoré z nich.

Ak máte mapu alebo náčrtok terénu s určením svetových strán, otočíte ho podľa smeru zistenej svetovej strany. V teréne hľadáte v smere svetových strán výrazne body, ktoré prenášate na mapu alebo náčrtok a spájate ich pomyselnými priamkami smerom k sebe. Na mieste, kde sa tieto pomyselné priamky na mape alebo náčrtku pretínajú, sa nachádza vaša poloha.

Keď už vieme, kde sa nachádzame a kam sa máme alebo chceme dostať, môžeme sa buď držať zistenej svetovej strany a ísť stále v jej smere alebo si v blízkosti smeru postupu vyhliadneme výrazné body a presúvame sa po schodnom teréne k nim. V realite to vyzerá tak, že sa zdanlivo pohybujeme od bodu k bodu rôznym smerom, ale v konečnom dôsledku prídeme do konečného bodu.

Osobne odporúčam jednoduchú metódu na orientáciu v teréne. Raz za čas si predstavte biely čistý papier orientovaný v súlade so svetovými stranami a v jeho strede si určite pomyselný bod, o ktorom si poviete, že sa v ňom práve nachádzate. Nech už sa pohybujete akýmkoľvek smerom, vždy si kreslite pomyselnú čiaru svojho pohybu. Zároveň myslite na čas, aby ste vedeli odhadnúť, ako dlho ste sa daným smerom pohybovali. Jednoduchým prepočtom, keď predpokladáte, že v teréne s výstrojom a ťažším batohom prejdete za 1 hodinu 4 km, môžete vedieť celkom presne, kde sa nachádzate oproti začiatočnému bodu, z ktorého ste vyšli a akú vzdialenosť ste prešli. Samozrejme to chce trocha cviku. Nič nebude fungovať automaticky. Ale ak si každý deň aspoň raz uvedomíte na akú svetovú stranu sa pozeráte alebo idete a využijete na to len vedomosť o čase a polohe slnka, verte mi, že po mesiaci takéhoto jednoduchého tréningu nebudete mať nikdy problém do niekoľkých sekúnd určiť správne svetové strany, kdekoľvek sa budete vonku v teréne nachádzať.