V bizarnom operetnom pokuse o prevrat, aký predviedli 24. júna 2023 v Rusku niektoré útvary súkromnej vojenskej spoločnosti PMC Wagner Group, sa dostala na pretras otázka, do akej miery kontroluje jadrová veľmoc kalibru Ruskej federácie žoldnierske armády, ktoré účinkujú v jej mene na Ukrajine. Vzostup moci a vplyvu žoldnierskej skupiny wagnerovcov stojacej mimo tradičných vojenských štruktúr štátu vyvoláva obavy, že začali predstavovať hrozbu pre národnú bezpečnosť.
Čo mu prekážalo
Ruské ministerstvo obrany sa dostalo začiatkom roka do otvoreného sporu s „hubatým“ šéfom wagnerovcov Jevgenijom Prigožinom, keď začal mediálne prevetrávať nedostatok a nedochvíľnosť dodávok požadovanej munície a špeciálnej techniky. Postup ruských vojsk vrátane útvarov wagnerovcov na frontovej línii proti ukrajinskej armáde a jej žoldnierskym formáciám viazol a ani bojmi ošľahaní wagnerovskí profesionáli nedokázali udržať v niektorých úsekoch svoje postavenia. Jednotky Prigožina sa neraz oprávnene sťažovali na neschopnosť starých štruktúr v najvyššom velení prispôsobovať sa podmienkam riadenia vojenských operácií a viesť ich čoraz tesnejšou spätosťou všetkých bojových zložiek. Prigožin opodstatnene prízvukoval, že zásobovanie a logistika musia prebiehať v štýle s prvkami metodiky just-in-time, bežne používanej v civilných výrobných sektoroch najvyspelejších krajín.
Všimnime si v charakteristike, citovanej z Wikipédie, čo táto metodika považuje za nežiaduce: „velké zásoby – ve skladech nebo i ve výrobě je větší množství materiálu, než je ve skutečnosti potřeba; čekání – doby prostojů způsobených čekáním na práci, čekání na dodání materiálu, nástrojů; zbytečná manipulace s materiálem – pohyb materiálu mezi sklady a procesy; nevyužitá kreativita pracovníků“.
Zbrojná výroba a jej dodávateľsko-odberateľské mechanizmy nebývajú po dlhých rokoch mieru, pokoja a pohodlia nikde, ani na Západe, svižné a pružné. Ruský vojenský priemysel dokázal pohotovo zásobovať v uplynulých rokoch wagnerovcov pri bojových akciách v Afrike a Ázii všetkým, na čo si nárokovali, najmä preto, lebo rozsah predkladaných požiadaviek býval obmedzený. Nároky kladené na ruský vojensko-priemyselný komplex a ozbrojené zložky štátu sú na Ukrajine neporovnateľne vyššie. Wagnerovci neburcujú tylové zázemie v Rusku a generalitu v Moskve, aby sa rozhýbala len preto, aby ju neúčelne dráždili. Chcú „tých v Moskve“ urgovať zdola, pretože sú znalci pomerov v teréne, kde sa za chyby „načáľstva“, t. j. tých hore, platí zbytočným prelievaním krvi.
Podnikateľské impérium
Prigožin nebol nikdy armádnym dôstojníkom, no udržiava si ako šéfmanažér wagnerovcov priame napojenie na politické špičky štátnej klanovo-korporatívnej mašinérie. Býva prizvaný na účasť na medzivládnych vojensko-politických rozhovoroch, ak sú do nich wagnerovci zapájaní. Nabáda spohodlnených salónnych generálov, aby prestali myslieť byrokraticky a uvažovali manažérsky. Na to sa však vysokí štábni dôstojníci nemôžu ani nechcú odhodlať, pretože to za nich robia lobisti, zastupujúci finančnú oligarchiu. Privatizácia zbrojného priemyslu a ozbrojených síl zašla v Ruskej federácii ďalej, než domáce vlastenecky cítiace obyvateľstvo tuší. Prevodové páky veľkých peňazí deformujú v Rusku všetko, čo sa týka vojenstva nemenej účinne ako v štátoch Severoatlantickej aliancie. Finančná oligarchia zaobchádza i v Rusku s vysokopostavenými mužmi v uniformách so zlatými výložkami ako s bábkami. Bývajú to záujmy mamonu, ktoré si neraz vynucujú napríklad podnikanie vzdušných úderov na vybrané priemyselné a infraštruktúrne objekty na Ukrajine šetrne a jemne, aby sa nenarušili prevádzky patriace oligarchom.
Prigožin je sám oligarcha, ale na území Ruskej federácie prevažne v sektore stravovacích služieb, a nie v baníctve, hutníctve, strojárenstve, energetike či doprave. Nič mu nebráni dýchať na krk oficierskej elite, ktorá vďačí za svoje teplé miestečka oligarchom vzišlým z divokej privatizácie v 90. rokoch. Putin ich pozvoľne vymieňa za iné figúry, ale i tie sú obvykle protežované klanovo-korporatívnymi zoskupeniami, pričom niektoré držia pod krkom i jeho samého. Ak Prigožin personalizuje ústne výpady proti najvyššiemu vojenskému veleniu na ministra obrany Sergeja Šojgu a náčelníka generálneho štábu Valerija Gerasimova, musí mať vplyvné krytie. Ľahko si môžeme domyslieť, že sú to lobistické skupiny presadzujúce nahradenie tejto generálskej dvojice inou a tiež pripravenou plniť očakávania svojich patrónov.
Prezident Putin do treníc záujmových klanov slúžiacich nadnárodnému kapitálu priamo nevstupuje, ak ho o to nežiadajú. Môže však využívať ich slabosti v záujme deoligarchizácie štátu, čo aj robí v dobe, ktorá sa mení z mierovej na vojnovú a umožňuje tak tiché zavádzanie vojnovej ekonomiky. K tej môže štát z ústavnoprávneho hľadiska priamočiaro pristúpiť, ak mu je vyhlásená vojna, alebo ju sám vyhlási. Aj situácia vojny de facto, čiže nie nutne de iure, rozväzuje prezidentovi ruky, aby prijímal zásadné právno-hospodárske opatrenia v záujme obrany štátu. NATO si buduje už dlhší čas vo východnej Európe odrazový mostík na silové rozdrvenie ruského štátu, pokiaľ sa to nepodarí mäkšími prostriedkami. Pri listovaní západnej tlače z konca júna začínajú biť do očí titulky, z ktorých sa už vytráca diplomatický jazyk. Mediálna mienkotvorba v nich buráca bez okolkov: „Výmena režimu v Rusku nesmie byť viac pre Západ tabu“ („Regime Change in Russland darf für den Westen kein Tabu sein“) – tvrdili 28. júna autori redakčnej úvahy nemeckého týždenníka Der Spiegel. Ako na to? „Západ by mal vynaložiť krajné úsilie na podporu politickej izolácie Putina a na rozštiepenie politického vedenia v Rusku,“ nabádala autorská dvojica.
AUTOR: Patrik Sloboda
