Keď som v rámci kritiky novopripravovaného volebného zákona v roku 1990 v denníku Pravda zo dňa 23. 2. 1990 napísal o. i., že pripravovaná novela volebného zákona je oveľa menej demokratická ako dovtedajší (socialistický) volebný zákon a že nebude pomáhať, ale brzdiť objavovanie schopných ľudí na politickej scéne, ani sám som netušil, na akú pravdu som poukázal. Dnes už mnohí celkom jasne vidíme, že hlas občana je pre strany zaujímavý len do okamihu volieb. Následne pri riešení kľúčových momentov spoločnosti už nemá žiadnu váhu.
Vyše 30 rokov nám „vládnu strany“. Žiadna z nich však, zdá sa, nepriniesla ľuďom všeobecný prospech. Naopak, vzali nám aj to, čo po celé generácie budovali naši predkovia. Fungujúce podniky odovzdali „pokorne“ do rúk strategických investorov (najmä zahraničných) a iných privatizérov. A tak pod najrôznejšími „zámienkami“ stále prichádzame aj o úrodnú pôdu, na ktorej vyrastajú napr. montovne automobilov, v ktorých naši občania dnes síce ešte za nízke mzdy pracujú, no ich prácu čoraz rýchlejšie nahrádzajú roboty. Poľnohospodárska pôda, na ktorej naši ľudia dorábali pre nás zdravé potraviny, ktoré plne pokrývali nielen naše potreby, ale nemálo sa ich aj vyvážalo, nám už dáva len málo potravín. Dnes potraviny „statočne“ ošetrené chemickými prípravkami dovážame z celého sveta. Likvidujú sa aj stáročia prosperujúce firmy. Spomeniem aspoň Solivar pri Prešove, ktorý vyše 400 rokov produkoval jednu z najkvalitnejších solí, ktorá sa vyvážala do celého sveta, Hlinikáreň Žiar nad Hronom, ktorá spracovávala hliník vyše 70 rokov, kúpele Korytnica, ktoré liečili ľudí niekoľko storočí, no dnes sú už len ruinami. Ako fungujú pod „velením“ strategických zahraničných investorov banky, kde ste kedysi získavali za uložené peniaze slušné úroky, iste netreba podrobne opisovať. To, že krachuje zdravotníctvo, zo škôl vychádzajú čím ďalej tým menej vzdelaní absolventi, tiež netreba extra zdôrazňovať.
Kto za to môže? Dovolím si tvrdiť, že najmä partokratický systém, ktorý je založený na politických stranách, ich „majiteľoch“ a sponzoroch. Systém, ktorý pripomína dostihy, kde súťažia dobre platené „kone“, ktoré pretekajú a budú pretekať len medzi sebou, no nikdy nebudú „ťahať“ za nás voličov, lebo už volebný systém je tak „nastavený“. Zmeniť ho je ťažké, skoro nemožné, lebo naši „novodobí“ straníci si zabezpečili aj to, že ich kritika ľuďmi, ktorí majú záujem a čas sledovať, čo sa v spoločnosti deje a hlavne prečo sa to deje, sa v mainstreamových médiách môže objaviť skôr „omylom“ alebo ako následok veľkej odvahy redaktora. Voltairovou myšlienkou – nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to – sa už riadi veľmi málo ľudí, o médiách nehovoriac.
Ak sa za demokraciu vydáva „naša“ partokracia (kleptokratická), ktorou je ovládaná spoločnosť a pestuje v nej presvedčenie, že demokracia (odvodená z gréckeho „demos“ – ľud a „kratos“ – vláda) je možnosťou ľudí podieľať sa na spolurozhodovaní len vo voľbách odovzdaním volebného hlasu, a potom sa už demokraciou budú len zakrývať skupinové záujmy mocných, nemorálnosť a nekompetentnosť na úkor celej spoločnosti, tak sa spravodlivejšej spoločnosti nedočkáme. Myslím, že pre väčšinu spoločnosti je neprijateľné, aby hlas občana v kľúčových momentoch života spoločnosti (i po voľbách) nemal či nemohol mať patričnú váhu. Inak povedané, v každej činnosti ľudí, v ktorej sa majú dosahovať nejaké výsledky, namiesto chaosu, aký zažíva naša terajšia spoločnosť, je potrebné mať jasné, kontrolovateľné a vynútiteľné pravidlá, ktoré vyselektujú nielen, kto bude „najlepší“, ale aj kto a ako bude mať právo tú či onú skupinu, spoločenstvo riadiť a kontrolovať. Tak to funguje v športe, pri spoločenských hrách, v rodine atď. Najskôr sa dohodne, čo spoločenstvo chce, ako to chce, a potom sa proces riadi pravidlami, prípadne „pokynmi“ zodpovedného „rozhodcu“. A v štáte ako politickej forme organizácie spoločnosti by sa to vzhľadom na stupeň vývoja malo začať voľbami, ktoré musia garantovať nielen to, že poslanci budú zvolení, ale aj to, že ich práca bude voličmi sledovateľná a že v prípade, ak sa ich činnosť nebude voličom páčiť, budú môcť byť odvolaní a nie, že budú „zabetónovaní“ v parlamente na dlhé obdobie za vysokú „odmenu“, ako je to dnes. Musí garantovať najmä to, že ničenie veľkých a často nenahraditeľných hodnôt, akými sú napríklad minerálne vody, lesy a pod., nebude možné.
Zrejme aj dnes si veľa voličov spytuje svedomie za to, koho volili. Ako mám voliť v predčasných voľbách, aby som nesklamal sám seba? Zatiaľ si len málokto uvedomuje, že zmeniť súčasnú partokraciu nie je možné, kým sa nezmení volebný systém. V čom by sa mal zmeniť? No predsa najmä v tom, aby sa prestali voliť strany a začali sa voliť ľudia – osobnosti. Vykonať zmenu vládnutia už tým, že nech občan zvolí tak alebo onak, samotný systém bude vytvárať veľký tlak na poslanca, aby presadzoval vôľu spoločnosti ako celku – jeho voličov, aby garantoval, že partokracia sa skončí, že občan bude mať možnosť oveľa intenzívnejšie ovplyvňovať kvalitu spravovania vecí verejných, svojho života, svoju budúcnosť. Inak povedané, v prvom rade zmeniť volebný systém z pomerného na väčšinový. Tak, aby v parlamente už nikdy viac nerozhodovala sila politických strán, ale sila myšlienok, o ktorých sa bude hlasovať.
To, že potrebu zmeny volebného systému si uvedomuje pár zástupcov dnes fungujúcich politických strán, svedčia niektoré vystúpenia prezentujúce vôľu zmeniť existujúci volebný systém. Preto treba pozorne načúvať a podľa mňa dôverovať najmä tým subjektom, ktoré sa ešte na vedení Slovenska nepodieľali a ktorých volebný program je postavený tak, že zmenu volebného systému považujú za prioritu, na ktorej začnú pracovať neodkladne po tom, ako ich poslanci budú mať v parlamente potrebnú väčšinu. Bude teda veľmi záležať na tom, ako sa k potenciálnym zmenám, ktoré môžu Slovensku priniesť spravodlivejší poriadok, postavíme my, ktorým na srdci leží to, ako sa bude na Slovensku žiť ľuďom ďalej.
AUTOR: Peter Škerlík
