Roboty nám berú prácu, potrebujeme niečo iné

Tagged With: , , , , , Add Comment

Je neudržateľné, aby nás definovala platená práca. V budúcnosti by malo byť dôležité to, čo robíme bezplatne pre spoločnosť.

Prečo sa snažíme navrhovať robotov, keď môžeme zredukovať ľudské bytosti na stroje? Nedávno Amazon získal patent na náramok, ktorý dokáže sledovať pohyby rúk pracovníkov. Ak bude táto technológia vyvinutá, môže poskytnúť firmám totálnu kontrolu ich pracovných síl.

Minulý mesiac urobil denník Guardian rozhovor s mladíkom Aaronom Callawayom, ktorý robí nočné služby vo veľkosklade Amazonu. Musí uložiť 250 produktov za hodinu do konkrétnych košíkov. Hovorí, že jeho práca je príliš opakujúca sa, antisociálna a odcudzujúca. „Cítim, že neviem kto som. Moje hlavné interakcie sú s robotmi,“ povedal. A toto bolo predtým, než zaviedli náramky na zápästie.

Poznám strašný príbeh Dona Lanea, vodiča DPD, ktorý skolaboval a zomrel na cukrovku, čo je ďalší príklad dehumanizácie. Po tom, ako bol pokutovaný 150 librami za deň voľna, aby navštívil lekára, tento „živnostník“ (ktorý pracoval na plný úväzok pre firmu a nosil jej uniformu) zistil, že už nemôže navštevovať svojho lekára. Ako tvrdí filozof Byung Chul Han, v trhovej ekonomike „je každý pánom a otrokom zároveň… Triedny boj sa stal vnútorným bojom so sebou samým.“ Všetko, čo práca ponúkala počas sociálno-demokratickej éry – ekonomickú bezpečnosť, zmysel náležitosti, spoločenský život, politický smer – bolo odstránené; odcudzenie je takmer dokonané. Hrozí, že digitálny taylorizmus, rozdeľujúci zaujímavú prácu na myseľ vykrádajúce monotónne úlohy, zdegraduje takmer každú formu práce. Pracujúci sú redukovaní na testovacie figuríny postindustriálneho veku. Roboty prišli, a ty si jeden z nich.

Tak, kde nájdeme svoju identitu, dôvod a zmysel existencie, autonómnosti, hrdosti a užitočnosti? Odpoveďou pre mnohých je dobrovoľníctvo. Posledných pár týždňov som strávil dosť času v NHS (britský štátny zdravotný systém) a uvedomil som si, že tam existujú dva národné zdravotné systémy: oficiálny, ktorý ukazuje každodenné zázraky, a dobrovoľnícka sieť, ktorá ho podporuje.

Všade, kam sa pozriem, sú správy, ktoré zverejňujú ľudia, ktorí pomáhajú v nemocniciach, podporné skupiny pre pacientov, finančné zbierky na výskum a vybavenie. Bez tejto podpory by sa oficiálny systém asi rozpadol. A myslí si to aj mnoho pacientov. Niektoré fascinujúce výskumy tvrdia, že pozitívne interakcie s inými ľuďmi pomáhajú fyzickému liečeniu, znižujú fyzickú bolesť a minimalizujú úzkosť a stres pacientov pred operáciou. Podporné skupiny zachraňujú životy. Tak, ako tí, čo robia zbierky na liečbu a výskum.

Minulý týždeň som hovoril s dvomi pozoruhodnými dobrovoľníkmi. Jeanne Chattoe spustila zbierku proti rakovine prsníkov po tom, ako túto chorobu diagnostikovali jej sestre. Dovtedy žila pokojným životom, vychovávala deti a pracovala v sestrinom obchode. Čoskoro objavila sily, o ktorých nevedela, že ich má. Už dávnejšie organizovala módne prehliadky, na ktorých za 13 rokov vyzbierala takmer 400 tisíc libier. Potom dostala výborný nápad: prečo raz ročne neozdobiť svoj dom na ružovo a pritiahnuť celú okolitú komunitu k svojej aktivite?

Witney v ružovom (Witney in the Pink) dnes už beží 17-ty rok a pridali sa k nej ďalší. Dokonca aj mäsiari si dali ružové uniformy. Táto aktivita získava minimálne 6 tisíc libier ročne.

„Úplne mi to zmenilo život,“ povedala mi Jeanne. „Jem, žijem a dýcham proti rakovine prsníkov… Neviem, čo by som robila bez zbierky. Pravdepodobne nič. Dalo mi to zmysel.“ Získala tak veľa skúseností, že ju v roku 2009 organizácia Proti rakovine prsníka vymenovala za správkyňu a túto pozíciu zastáva dodnes.

Kieran Sandwell daroval po transplantácii svoje staré srdce nadácii Britské Srdce. Potom začal premýšľať, ako by jej ešte pomohol. Povedal mi, že „mal nudnú prácu, ktorú nemal rád celé roky a uvažoval, čo vlastne robí“. Vydal sa teda pešo cez celé britské pobrežie, aby získal peniaze a pozornosť. Dnes má za sebou 2800 míľ a 2 tisíc pred sebou. „Objavil som, že skutočne môžem venovať svoju myseľ čomukoľvek…hocičomu, čo mi príde do cesty, a dokážem sa s tým stotožniť. Dnes ma už nič netrápi.“

Ako aj Jeanne, aj on objavil svoje skryté sily. „Nevedel som, že mám schopnosť hovoriť s každým.“ Jeho púť zobudila jeho lásku k prírode. „Vyzerá to, že som vytvoril chlpatú bublinu: každý deň sa mi prihodí niečo nádherné… Chcem ukázať ľuďom, že existuje aj lepší život.“ Pre Jeanne a Kierana dalo dobrovoľníctvo to, čo kedysi sľubovala práca: zmysel, dôvod, miesto, komunitu. Toto je istotne veľká nádej.

Takže, tu je moja výstredná ponuka: nahraďte kariéru dobrovoľníctvom. Kedysi som sa hádal, že väčšina kariér ponúkaných školami a univerzitami sú zbytočné, dávajú študentov k strojom, posilňujú zvodnú moc život ničiacich korporácií. Vo všetkej slušnosti k pracovným poradcom, ich práca sa stala v každom prípade takmer neprijateľnou: infraštruktúra zamestnania je navrhnutá tak, aby eliminovala plnohodnotnú a fascinujúcu prácu.

Ale zatiaľ existuje malá šanca na nájdenie práce, ktorá naplní študentské túžby a osobnostné predpoklady a zapojí ich schopnosti, no existuje vždy šanca spojiť ich s dobrovoľníckymi príležitosťami. Možno je čas uvidieť dobrovoľníctvo ako centrum našej identity, a prácu ako perifériu: niečo musíme robiť, ale nie to, čo nás nedefinuje. Rád by som počul odpovede ľudí, keď sa ich opýtam, čo robia: „Som dobrovoľníkom v potravinovej banke a bežím maratóny. Vo voľnom čase pracujem za peniaze.“

A je tu jeden bočný efekt. Svet zničili ľudia, ktorí si chceli vybudovať postavenie vďaka práci. V mnohých profesiách ako je ťažba ropy, výroba zbraní, bankári, reklama, prestíž rastie so škodou, ktorú spôsobia iným ľuďom. Čím väčšia je deštrukcia ľudských životov, tým väčšia je odmena akcionára. Ale ak ste dobrovoľník, váš rešpekt stúpa s dobrom, ktoré robíte.

Musíme stále bojovať za lepšiu prácu a lepšie pracovné podmienky. Lenže bitka proti pracovným technológiám je nerovná. Skutočný ekonomický boj je o prerozdelení bohatstva, dosiahnutého prácou ľudí a strojov na všeobecné základné príjmy a obnova spoločného a ďalších podobných metód. Pokiaľ to nedosiahneme, väčšina ľudí bude musieť vziať to, čo mu práca ponúka. Ale nesmieme jej dovoliť, aby nás vlastnila.

Zdroj: https://www.theguardian.com/commentisfree/2018/feb/07/robots-jobs-salaried-work-society-unpaid-george-monbiot?CMP=Share_iOSApp_Other

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Martin Urminský
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

& Časopis