Štátna návšteva ukrajinského prezidenta 5. apríla v Poľsku a obsah prejavov, ktoré tam predniesol, prehlbuje v európskych metropolách podozrenie, že vo východnej Európe sa vytvára čosi ako poľsko-ukrajinská únia. Volodymyr Zelenskyj totiž potvrdil plnenie predsavzatia, s ktorým vyrukoval začiatkom vlaňajšieho mája poľský prezident Andrzej Duda pred domácimi armádnymi špičkami slovami: „Mam nadzieję, że pomiędzy Polską a Ukrainą nie będzie granicy.“ Neprešiel ani rok a hlava Ukrajinskej republiky vyhlasuje v podstate to isté: „Žiadne hranice z politického, hospodárskeho a – čo je zvlášť dôležité – historického hľadiska.“ Ak Poľsko sformuje nejaké súštátie s Ukrajinou, vymedzí si v ňom hlavné slovo. V Kyjeve budú musieť potom znovu prepisovať učebnice dejepisu a Varšava si vynúti i ukončenie glorifikovania takých kontroverzných osobností ako bol Roman Šuchevyč.
Poľsku rastie apetít
Rzeczpospolita bude v takomto chystanom dvojzáprahu poľského žrebca s ukrajinskou kobylou dominantným ťahúňom. Dejiny územia, ktoré cárske Rusko považovalo za svoj západný okraj, osmanské Turecko za severozápadný, Rakúsko-Uhorsko za severovýchodný a Prusko (respektíve neskôr cisárske Nemecko) za východný, sa nebudú smieť vykladať v protipoľskom duchu. Naopak, prinajmenej dve severozápadné oblasti dnešnej Ukrajiny – Ľvovská a Volyňská – budú vystavené silnej polonizácii s odôvodnením, že Poľsku boli protiprávne odňaté v roku 1939.
Zelenského režim je existenčne závislý od ochoty USA organizovať mu finančnú a vojenskú pomoc tzv. kolektívneho Západu. Kyjevská kleptokracia sa preto asi bude musieť zmieriť so skutočnosťou, že kosa militantného ukrajinského nacionalizmu narazí s požehnaním Washingtonu na kameň veľkopoľského šovinizmu. Ten sa rozbujnie po celej severovýchodnej Európe hraničiacej s Ruskom. Signály vysielané vplyvnými médiami spoza Atlantiku sú mnohovravné. Na webovej stránke vplyvného zahraničnopolitického časopisu Foreign Policy sa objavil 26. marca článok s provokatívnym titulkom Nastal čas vrátiť sa k Poľsko-litovskej únii. Poznamenajme, že bez otáznika, ako holé konštatovanie s podtitulkom Politický konštrukt spred takmer 700 rokov ponúka riešenie pre dnešnú Európu.
O roztiahnutie hraníc obnovovaného poľského štátu sa v chaotických pomeroch počas 1. svetovej vojny, keď kolabovali monarchie v strednej a východnej Európe, usilovali veľkopoľskí stratégovia kalibru generála Józefa Pilsudského. Neúnavnú snahu zabrániť im v tom vynakladali viaceré ukrajinské hnutia národného obrodenia, ktorým ležala na srdci národnoštátna samostatnosť, a nie zámena jednej podriadenosti inou. Vo vlasteneckých intelektuálnych kruhoch pôsobila na začiatku 20. storočia aj rodina Šuchevyčovcov, v ktorej sa v posledný júnový deň 1907 narodil syn Roman.
Z vlasteneckého chlapca…
Jeho otec bol okresným sudcom v mestečku Krakovec situovanom na hraniciach dnešného Poľska a Ukrajiny. Vtedy však ležal na území Haličsko-ladomierskeho kráľovstva, čo bola korunná krajina rakúsko-uhorskej monarchie. Ukrajinskí národniari tam neboli ktovie ako perzekvovaní, pretože Viedeň sa snažila manipulovať s nimi ako s klinom proti Rusku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa obávali, že budú tvrdo prenasledovaní, ak ich domovinu zaberie či už Rusko, alebo obnovované Poľsko. Tajné služby vo Viedni, v Berlíne i Londýne postrkávali veľkopoľských nacionalistov proti Rusku a po boľševickej revolúcii v Petrohrade v roku 1917 proti sovietskemu Rusku.
Jedenásťročný Roman vnímal v novembri 1918 politický virvar vo svojom okolí dostatočne pozorne na to, aby sa aj on nechal nadchnúť (prostredníctvom rodičov a príbuzných) vytvorením Západoukrajinskej ľudovej republiky. Rád sa nechával unášať príbehmi o hrdinstve jej ozbrojených síl nazývaných Українська галицька армія, t. j. Ukrajinská haličská armáda. Poľské vojská však prevalcovali tento štátny útvar už v lete 1919 a poradný výbor Versaillskej mierovej konferencie poveril Poľsko správou nad jej územím. Akademické gymnázium vo Ľvove síce poskytovalo študentom ako Roman vzdelanie aj v ukrajinčine, ale mesto, politicky kontrolované Poľskom, bolo beznádejne kultúrne polonizované.
Roman považoval za povinnosť vzdorovať takémuto prenikaniu poľského živlu a bez váhania vstúpil do vlastenecky orientovaného ukrajinského skautského zväzu Plast (Пласт). Ako maturant názorovo pritvrdil vstupom do tajnej polovojenskej ukrajinskej organizácie UVO (Українська військова організація). Podľa ukrajinskojazyčnej mutácie Wikipédie to bola „військова революційно-політична формація“, t. j. vojenská revolučno-politická organizácia. Diametrálne odlišné hodnotenie nájdeme v poľskej jazykovej mutácii Wikipédie: „Ukraińska Organizacja Wojskowa… (bola) … nielegalna, sabotażowa i terrorystyczna organizacja ukraińska w II Rzeczypospolitej“, čiže nelegálnou sabotážnou a teroristickou organizáciou v Druhej poľskej republike. Tieto kontrastné pohľady odzrkadľujú pretrvávanie poľsko-ukrajinského antagonizmu do súčasnosti, keď dva slovanské národy, ktoré Západ dlhé desaťročia hucká proti sebe, ceria zuby na iný slovanský národ, menovite ruský.
AUTOR: Patrik Sloboda
