Áno, aj takí boli, sú a budú. Nejde vždy o mor spôsobený baktériou Yersinia pestis, ale o zloduchov ide vždy. Šľachtic François Bonivard (1493 – 1570) bol cirkevným hodnostárom a historikom a zároveň ženevským patriotom samotnej Ženevskej republiky (1534/1541 – 1798). Jeho dielo Kronika Ženevy (Chroniques de Genève), odoslané v roku 1551 na posúdenie Jánovi Kalvínovi, bolo oficiálne vytlačené až v roku 1831. Prečo nás zaujíma toto dielo? V roku 1530 vypukla v Ženeve epidémia moru. Bonivard opísal v kronike historický príbeh, ktorý sa odohral v meste v tomto čase.
Vzhľadom na stručné podanie v kronike sujet rozšírime, pričom budeme vychádzať z knihy História morových katastrof, ktorej autormi sú Michail Supotnickij a jeho manželka Nadežda. Je potrebné zároveň pripomenúť, že vtedajší lekári už vedeli, že ľudia si chorobu nejako navzájom prenášajú. V súčasnosti možno na základe súčasných poznatkov morovej epidemiológie vysvetliť mechanizmus tohto javu. Čierna smrť spôsobila mnoho pľúcnych prípadov choroby, v dôsledku ktorých sa baktéria moru šírila medzi ľuďmi vzdušnými kvapôčkami. Súčasníci moru prišli aj na myšlienku možnosti „lepkavej infekcie“, teda pomocou nejakej látky. Na pochopenie príčin vzniku epidémií možno pridať aj celkom materiálne slovo nákaza (infekcia, lat. contagio), to znamená určitá jedovatá látka, ktorá sa môže prenášať z chorého človeka na zdravého človeka, a to priamo, ale aj prostredníctvom bežne používaných predmetov. Ľudia, ktorí ochoreli počas morových epidémií, boli považovaní za infekčných a povinne sa oddeľovali od zdravých ľudí. V morom postihnutých mestách sa objavili prví bioteroristi alebo, ako boli vtedy nazývaní, moroví rozsievači alebo epidemickí démoni, ktorí sa z rôznych dôvodov pokúšali o šírenie moru. Neustále sa uskutočňovali pokusy vyvolať epidémie (mor) prostredníctvom miazmy (zápachu). Na dosiahnutie svojich cieľov však útočníci už aktívne používali contagio, teda infekciu.
V Ženeve existovala (funguje dodnes) nemocnica pre pacientov, ktorí majú mor. Na jeseň roku 1530 počas morovej epidémie bol do tejto nemocnice prijatý miestny podvodník Michael Caddoz. Netrpel morom, ale v snahe vymaniť sa z iných problémov predstieral chorobu. Nemocnicu mal rád: bolo oňho dobre postarané, dostával stravu a okrem elixírov aj víno. Uvedomoval si, že tento život nebude trvať dlho, lebo po štyridsiatich dňoch mal byť z nej prepustený. Jeho darebácky mozog vymyslel perfídny plán s cieľom udržať mor v meste. Spojenca našiel v správcovi de Fosigim. Aby si ženevské úrady boli isté, že mor v meste stále zúri, darebáci sa rozhodli otráviť alebo inak urýchliť smrť zotavujúcich sa pacientov nemocnice. Z tiel mŕtvych odrezali morom postihnuté časti, vysušili ich, rozdrvili na prášok a podávali ich chorým ako lieky. Rovnakým práškom posýpali vyšívané vreckovky, podväzky a iné atraktívne veci, ktoré Caddoz v noci rozhadzoval po meste. Vyberal si hlavne domy, kde sa očakávali bohaté zisky (pri úmrtí všetkých členov rodiny prechádzal majetok na nemocnicu). Morovým práškom natieral dokonca aj kľučky dverí. Podľa tohto darebáckeho plánu mali porozhadzované krásne veci sluhu či slúžku ráno pri vychádzaní z domu upútať, aby ich zobrali. Takto sa mala morová nákaza dostať do „bohatého“ domu a spôsobiť smrť jeho majiteľov. V skutočnosti tento spôsob šírenia moru nie je uskutočniteľný. Ale mor v Ženeve pokračoval z iných príčin a prospel Caddozovi, dozorcom, kňazom, záchranárom a zdravotným sestrám pôsobiacim v morovej nemocnici. Peniaze do nej sa z mestskej pokladnice len tak hrnuli. Ale ako sa hovorí, chamtivosť frajera zabila. Caddoz začal rozhadzovať svoje balíky nielen v noci, ale aj cez deň. Vtedy si to všimli ľudia, ktorí ho dobre poznali. Caddoz bol uvrhnutý do väznice a tam ho syndikáti (v tom čase úradníci zodpovední za súdne prípady) vypočúvali a požadovali, aby prezradil, čo zahodil. Začal zmetene vysvetľovať, že zahodený balík obsahoval materiál z rany na nohe: „Moja rana bola zosmiešnená a chcel som potrestať posmievačov.“ Povedať pravdu ho donútili až mučidlá.
AUTOR: Ján Lakota
