Rupert Sheldrake: Prorok vedy na prelome milénií

Teóriu morfických rezonancií už dnes mnohí vedci a autori v jej dôsledkoch považujú za rovnako ďalekosiahlu ako Darwinovu evolučnú teóriu. O svetoznámom autorovi tejto teórie, bývalom členovi britskej Kráľovskej vedeckej spoločnosti a riaditeľovi štúdií biochémie a bunkovej biológie na Cambridgeskej univerzite Rupertovi Sheldrakovi The Sunday Times píše: „Sheldrake bude považovaný za proroka.“

Už niekoľko rokov sa zaoberám témami, ktoré sú predmetom jeho kníh s vedeckými závermi prekračujúcimi konvencie myslenia, obzvlášť myslenia západnej kultúry. Pre toto myslenie je symptomatické, že všetky objavy a poznatky mimo rámca dohodnutých záverov považuje za herézu, presne tak ako predtým inkvizícia. Do propagandy organizovaného skepticizmu sa pumpujú astronomické sumy len preto, aby sa všetky témy nad rámec prijatých uznesení považovali za sfalšované podvody. Ako dokazujú mnohé vedecké konferencie, týchto skeptikov vôbec nezaujímajú predložené dôkazy, pohŕdajú všetkým, čo by mohlo narušiť existujúce paradigmy. V tomto sme si veľmi podobní, lebo tieto vzorce správania uplatňujú aj voči našej redakčnej, informačnej a tvorivej práci. Vzorce útokov a arogancie skeptikov prechádzajúce až do kultúrnych a politických súvislostí sú aj s odstupom dekád úplne rovnaké v Londýne, ako aj v Bratislave. Zdanlivo prísne racionálna veda sa vždy vyvíja len prekročením hraníc existujúcej metaparadigmy objavením nových a častokrát prevratných skutočností. Veľmi často prichádzajú s niečím takým vedci v snoch, čo svojím spôsobom odkazuje na zdroje mimo našej zmyslovej reality.

Teória a hypotézy Ruperta Sheldraka vychádzajú aj z pozorovaní a výskumov živočíšnej ríše. Ak sa akýkoľvek druh – drozdy, škorce, veveričky, opice, naučí nejaké nové postupy, tým ľahšie si tieto schopnosti osvoja zvieratá rovnakého druhu po celom svete. S touto pozorovanou skutočnosťou súvisí podstatné uvedomenie: v rezonančnom procese rozpoznávania dokazujeme, že sme už s touto skúsenosťou boli oboznámení. Tento záver veľmi nápadne pripomína tisícročné védy a texty upanišád: sme súčasťou Boha a každým naším vdychom a výdychom prejavujeme zmyslami a intelektom neuchopiteľnú prítomnosť. Inými slovami, k nášmu vedomiu prichádzame nevedomky a hoci to všetko okolo nás v tej najhlbšej podstate nechápeme, vo vnútri každého z nás je niečo, čo tomu všetkému dokonale rozumie.

Na tieto témy napísal Sheldrake množstvo kníh, medzi nimi bestsellery ako Tao prírody, Sedem experimentov, ktoré by mohli zmeniť svet, Prítomnosť minulosti, Mylné domnienky vedy. Teším sa, že ma pozval do jeho domu v Londýne, kde sme sa o týchto témach mohli spoločne rozprávať.

Schopenhauer prišiel na sklonku svojho života k poznaniu, že keď sa naň spätne pozerá, nadobúda presvedčenie, že sa vyvíjal podľa veľmi logického plánu, kde všetko do seba zapadá. Zdanlivo nepodstatné a akoby náhodné udalosti mu s odstupom času pripadali ako nevyhnutné faktory, bez ktorých by sa celý životný príbeh úplne rozpadol. Vo vede súčasnosti sa už takisto narába s teóriou, že kauzálne vplyvy nepôsobia len smerom z minulosti do budúcnosti, ale aj naopak: evolučný vývoj môžeme vysvetliť pomocou vplyvov pôsobiacich pospiatky v čase od cieľa k prvotnému impulzu.

Možno teda evolúciu vysvetliť spätným procesom? Nuž, myslím, že toto je obrovská a otvorená otázka. Bežné vysvetlenie je, samozrejme, to, že evolúcia postupuje z minulosti dopredu a dochádza k náhodným mutáciám a zmenám prostredia a okolností. Ak máme teóriu, že je evolúcia nejako motivovaná z budúcnosti, potom nie je zrejmé, kam smeruje. My ľudia si zjavne radi myslíme, že celý kozmický proces evolúcie kulminuje v nás. Potom je však ťažké pochopiť, prečo musia existovať miliardy galaxií a miliardy hviezd v každej z tých galaxií. To potom pôsobí ako zbytočná výstrednosť. Ak by išlo len o Slovensko, Spojené štáty, Britániu, brexit a tak podobne, načo by sme potrebovali všetky tie galaxie? Načo by boli milióny druhov hmyzu v Amazónii? Je ťažké uveriť, že sa to celé deje len kvôli nám. Musí tu ísť nutne o účel evolúcie, ak vôbec nejaký účel má. Musí to nejako súvisieť skôr s testovaním nekonečného množstva možností než by išlo o jeden jediný cieľ. Pretože základnou charakteristikou nášho vesmíru je obrovská rozmanitosť vecí. A v ľudskej ríši vidíme niečo podobné. Rozmanitosť kultúr, jazykov, umeleckých foriem, nápadov – ak by existoval jeden jediný cieľ, skutočne to pôsobí ako nepotrebná rozmanitosť a rôznorodosť.

Takže si myslím, že musíme povedať, ak vôbec evolúcia k nejakému cieľu smeruje, tým cieľom bude preskúmavanie toho najväčšieho možného množstva možností. A my sme jednou z tých možností. Verím, že v prírode existuje akási sila príťažlivosti a, ako hovorí Aristoteles, Boh je prvým hýbateľom vesmíru. Prvé pohyby v kozme však neboli pohyby ako tlačenie, postrkovanie, ale pohyby ako ťahanie, priťahovanie. Boh ťahal vesmír tak, že bol nanajvýš príťažlivým cieľom, ku ktorému sa veci priťahujú. Ale tento cieľ musí byť jednou z možností preskúmavania a je zrejmé, že vedomie je toho súčasťou. Myslím, že vo vesmíre existuje celý rad foriem vedomia. Nie je to teda veľmi uspokojivé a nemožno povedať, že na túto otázku existuje jedna odpoveď.

Spolu s Josephom Campbellom, ktorý bol najrozhľadenejší znalec mytológie na svete, s Raymondom Moodym skúmajúcim život po živote či Stanislavom Grofom a jeho hypotézou o tom, že si svoje spomienky pamätáme ešte v prenatálnom období a tie vytvárajú totožné mytologické matrice vedomia všetkých kultúr, patríte k priekopníkom, avatáram myslenia na prelome tisícročí. Dotvárate mozaiku súčasného stavu poznania. Ako si vysvetľujete, že takmer identické mytologické príbehy a pozorovania spomínaných vedcov potvrdzujú fakt, že sa objavujú v úplne odlišných kultúrach oddelených časom a priestorom?

Moja teória morfických rezonancií hovorí, že podobné veci rezonujú naprieč priestorom a časom. To poskytuje možnosť prenosu informačných vzorcov medzi kultúrami. Zvyčajne sa predpokladá, že ak kultúry vykazujú významné spoločné znaky, bol tam niekto, kto cestoval medzi danými krajinami. Napríklad sa preplavil cez oceán na pltiach z balzového dreva. Ale keď máme morfickú rezonanciu, balzové plte nie sú nutné. Je tu možnosť kultúrneho transferu. To isté platí o evolúcii. Pri morfickej rezonancii, ktorá vychádza z podobnosti, rezonancii v priestore a čase, dochádza k paralelnej evolúcii. Napríklad evolúcia vačkovcov v Austrálii nesie rad spoločných znakov s vývojom cicavcov v iných častiach sveta. Existujú vačkaté verzie vlkov, myší, veveričiek a podobne. A potom tu máme veľa príkladov konvergencie evolučných štruktúr, napríklad u očí. Britský biológ Simon Conway Morris napísal veľa o týchto paralelách a pripodobňovaniach v rámci evolúcie. Je platonik, takže si myslí, že sa to deje vďaka tomu, že existujú určité archetypy, ktoré presahujú čas a priestor. Ako v Platónovej ríši ideí a foriem. Nie som platonik, myslím si, že tieto formy sa vyvíjajú. Len čo sa však vyvinú na jednom mieste, vďaka morfickej rezonancii je pravdepodobnejšie, že sa rovnaké formy môžu vyvinúť aj niekde inde. Preto si myslím, že kultúrne paralely u ľudstva sú súčasťou vyššieho vzorca paralel a konvergencie v evolúcii.

Autor: Tibor Eliot Rostas