Správa tlačových agentúr z 10. júla o tajnom stretnutí ruského prezidenta s predstaviteľmi wagnerovských ozbrojencov, ktorí tiahli 24. júna na Moskvu, aby vraj vyčistili Augiášov chliev na ministerstve obrany, sa dá interpretovať viacerými spôsobmi. Pri hľadaní spoločného menovateľa sa vynára otázka o skutočnom postavení Jevgenija Prigožina, šéfa žoldnierskej Wagnerovej skupiny. Je natoľko systémovo dôležitý, že VladimIr Putin s ním musí zaobchádzať v rukavičkách?
Systémovo relevantný
Ruský prezident predniesol 24. júna televízny prejav, v ktorom vyhlásil, že tí, ktorí organizovali a pripravovali ozbrojenú vzburu, zradili Rusko a ponesú za to zodpovednosť. Už po niekoľkých hodinách však tvrdosť hlavy štátu zmäkla, keď vyšlo najavo, že pristúpil na iniciatívu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka. Ten sprostredkoval Prigožinovi a jeho rebelantským oddielom, odhadovaným na dvadsaťtisíc mužov, bezpečný odchod do Bieloruska. Ruskí občania, rozčarovaní z toho, že vyjde z tej kalamity beztrestne, sa aspoň utešovali, že presun takejto veľkej vojenskej sily zvýši obranyschopnosť Bieloruska. Tento desaťmiliónový štát tvorí s Ruskou federáciou „союзное государство“, t. j. konfederatívny štátny zväzok so spoločnou obrannou a hospodárskou politikou.
Presúvanie wagnerovcov do Bieloruska však viazlo, čo potvrdil začiatkom júla i samotný Lukašenko, keď pripustil, že Prigožin sa tam nenachádza. Ruské bezpečnostné orgány ho nenašli ani v jeho opulentnej rezidencii v Petrohrade, kde mu vykonali za prítomnosti televíznych kamier domovú prehliadku. Počas nej objavili niekoľko parochní a falošných pasov, z čoho sa dalo dedukovať, že vtáčik asi uletel, a to v cudzom perí.
Nájdené tehličky zlata a stámilióny rubľov v hotovosti mu rozbili prácne budovaný imidž prostého človeka, ktorý nezištne bojuje za vlasť. Ako sa však 10. júla ukázalo, prešibaný Prigožin nikam ďaleko neuletel, prinajmenej nie 29. júna, keď sa zúčastnil spolu s troma desiatkami veliteľov Wagnerovej skupiny na zhruba trojhodinovej schôdzi s prezidentom v Kremli. Prítomný bol i náčelník zahraničnej spravodajskej služby (rozviedky) Sergej Naryškin a vrchný veliteľ Federálnej služby národnej gardy (čo je ozbrojená zložka podliehajúca priamo prezidentovi) Viktor Zolotov. Navonok sa pohovor wagnerovských špičiek u prezidenta týkal objasnenia motivácie ich počínania. Smeli ho podať vlastnými slovami, za čo im hlava štátu slušne poďakovala a ponúkla možnosti ďalšej služby v ozbrojených silách. Zarazená ruská verejnosť tak zistila, že proti týmto osobám zrejme neprebieha trestné konanie a že štát hľadá pre wagnerovcov vzájomne prijateľné uplatnenie. Dokonca i pre tých, ktorí nepodpíšu zmluvu s ministerstvom obrany o zaradení sa do štruktúr ozbrojených síl federácie.
Účasť Naryškina, intímne znalého zákulisia geopolitiky, prezradila nepopierateľnú skutočnosť, že wagnerovci ostávajú systémovo relevantným nástrojom zahraničnej politiky Ruskej federácie. S takým štát zaobchádza obozretne. Neláme ho ani neodhadzuje dovtedy, kým si nevyrobí a neodskúša v praxi, na medzinárodnej aréne, nový. Tá súčasná je natoľko rozdivočená, že zbavovanie sa osvedčeného inštrumentu na ovplyvňovanie diania najmä v Sýrii a v Afrike v prospech Ruska – a takým wagnerovci sú, by bolo predčasné a kontraproduktívne.
Sú preto nezastupiteľní, a tak doma v Rusku trestnoprávne nedotknuteľní? Ako sa to vezme. Každopádne sa im štát pokúsi pristrihnúť krídla, aby nezostávali bez dohľadu a správali sa na ruskej pôde zodpovednejšie. Na iných kontinentoch bude dôležitejšie to, čo doteraz: výsledky a nie metódy ich dosahovania. Pravidlo „účel svätí prostriedky“, známe už od antiky, predstavuje totiž jeden z hlavných dôvodov pôsobenia súkromných armád, ktoré ruský štát financuje preto, aby zaň vykonávali to, čo mu medzinárodné právo, etický kódex, prípadne prekážky iného druhu nedovoľujú.
Timčenko riskovať nebude
Držiac sa iného pravidla, že peniaze nesmrdia, pokúša sa niekoľko iných ruských spoločností podnikať v riskantnom, ale lukratívnom biznise súkromných vojenských a bezpečnostných služieb. Najdravším konkurentom Prigožina by sa mohol stať oligarcha Gennadij Timčenko, ktorý už v Sýrii podniká. Prostredníctvom súkromnej vojenskej spoločnosti Redut Group poskytuje ochranné služby obchodným autodopravcom v regióne. Popritom dodáva záujemcom v Ázii a Afrike, keď zaplatia, vojenských inštruktorov a ochrankárov. Redut Group tak nazbierala v Libanone, Iráne, Somálsku, Afganistane, Indonézii, ako i v krajinách v oblasti Karibského mora cenné skúsenosti. Viac na podnet Moskvy ako na svoj ich využíva i na ukrajinskom Donbase, kde už angažuje okolo sedemtisíc zmluvných odborníkov i prostých bojovníkov.
AUTOR: Patrik Sloboda
