Rusko sa nenechalo vtiahnuť do karabašskej pasce

Add Comment

V Náhornom Karabachu, malom hornatom zakaukazskom území, kde sa arménska väčšina odtrhla po zániku Sovietskeho zväzu od Azerbajdžanu, platí po vyše dvojročnej vojne za nezávislosť od mája 1994 prímerie. Náhornokarabašská domobrana si vtedy vydobyla s pomocou arménskej armády faktickú nezávislosť, no neuzavrela s Azerbajdžanom mierovú zmluvu. Vláda v Baku sa nikdy nezmierila so stratou Náhorného Karabachu, ktorý býval počas sovietskej éry Karabašskou autonómnou oblasťou Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky. Po osamostatnení sa premenovala na Náhornú karabašskú republiku, no dodnes nezískala medzinárodnoprávne uznanie.

Qui bono

Obdivuhodným vzdorovaním azerbajdžanskej presile pred 22 rokmi ukázala, že nezlomnou vôľou sa dá vymaniť z područia islamizujúceho sa Azerbajdžanu. Tušenie vtedajších bojovníkov za samostatnosť Karabachu, že v Azerbajdžane by kresťanských karabašských Arménov čakala nedobrovoľná asimilácia a demografické prečíslenie, sa ukázalo ako správne. Už počas sovietskej éry klesol podiel Arménov v Náhornom Karabachu medzi rokmi 1926 a 1989 z 94% na 77% obyvateľov. Stojí za zmienku, že podobný, no dramatickejší úbytok zaznamenali za ešte kratšie obdobie kosovskí Srbi.

Bodku za ochotou žiť v postavení autonómneho prívesku Azerbajdžanu položil ešte počas šéfovania posledného sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova v Kremli pogrom na karabašských Arménov vo februári 1988. Rozhnevaní arménski národovci v Náhornom Karabachu sa vtedy chytili zbraní a doviedli národnooslobodzovací boj do víťazného konca, aj keď „iba“ vojensky, a nie diplomaticky. Dohodu o zastavení bojov sprostredkovalo v máji 1994 Rusko, no nevyslalo na frontovú líniu svojich mierotvorcov. Pôsobenie Organizácie pre bezpečnosť neprinieslo žiadne realizovateľné výsledky, ani podmety. Nezabránilo ani porušovanie prímeria oboma stranami. Zvyčajne však azerbajdžanskými jednotkami, pretože posledné, čo si vláda v Baku mohla želať, bolo ponechávať karabašských Arménov na pokoji, aby si mohli nerušene budovať vlastný štát.

Destabilizačné akcie na bežiacom páse

Destabilizačné podvratné akcie, vrátane ostreľovania Náhodného Karabachu, tvoria nemennú programovú náplň autoritárskeho režimu vládnucej azerbajdžanskej prezidentskej dynastie Hejdara Alijeva a od októbra 2003 jeho syna Ilhama Alijeva. Azerbajdžanské oddiely len zriedkakedy siahali po veľkokalibrovej výzbroji na zastrašovanie karabašského pohraničia, hoci vláda v Baku prudko zvyšovala vojenský rozpočet a nakupovala tú najlepšiu dostupnú americkú, izraelskú a ruskú špeciálnu techniku.

Karabašská domobrana mala iba jediného spoľahlivého ochrancu a vyzbrojovateľa – neveľké Arménsko, ktorému chýbali prostriedky na vedenie pretekov v zbrojení s Azerbajdžanom. Jerevan to kompenzoval do istej miery dohodou o kolektívnej bezpečnosti a jednotnej protivzdušnej obrane s Ruskom. Moskva rozmiestnila v Arménsku stíhačky, vrtuľníky a obranné raketové systémy S-300, ktorými zabezpečila nepreniknuteľnosť vzdušného priestoru nad celým Zakaukazskom, t.j. oblasťou južného Kaukazu. Arménsko povolilo Rusku prevádzkovať vojenskú základňu v Gjumri neďaleko tureckých hraníc s posádkou do 5000 vojakov a leteckú základňu v Jerebuni na okraji hlavného mesta Jerevan.

Zraniteľné podbrušie

Útok azerbajdžanských útvarov v noci na 2. apríla ťažkými zbraňami, vrátane lietadiel, tankov a delostrelectva, prinútil arménsku vládu zvažovať, či zavolá na pomoc ruských spojencov. Keby azerbajdžanská ofenzíva nabrala počas ďalších dní tempo a zosilnievala do neúnosnej miery, zrejme by Jerevanu nič iné ani neostávalo. Zhodou okolností spustili generáli v Baku ofenzívu počas pobytu prezidentov Azerbajdžanu i Arménska vo Washingtone na medzinárodnom summite o boji proti terorizmu. Pre náhodných pozorovateľov v Náhornom Karabachu sa boje začali po úvodnej sérii chaotických prestreliek z ľahkých zbraní, kde sa nedalo spoľahlivo určiť, z ktorej strany vyšiel prvý výstrel.

Keby Azerbajdžan zaplavoval frontovú líniu ťažkou technikou, ktorú mal k arzenáli, aj počas nasledujúcich dvoch dní, prinútil by zrejme Jerevan, aby sa obrátil na Moskvu so žiadosťou o pomoc. Kremeľ našťastie včas rozpoznal, že Washington nepovolil Baku a Ankare rozpútať kvôli Náhornému Karabachu horúcu regionálnu vojnu. Prezidentovi Putinovi a šéfovi jeho diplomacie Sergejovi Lavrovovi sa podarilo ozrejmiť si v priebehu 24 hodín telefonicky s Bielym domom, že nedopustia eskaláciu bojov a to sa aj podarilo.

Zakaukazsko napokon ostalo ušetrené pred konvenčnou vojnou na regionálnej úrovni, keď Moskva po konzultáciách s Washingtonom vyhodnotila  azerbajdžanskú provokáciu ako pomerne priehľadnú pascu na ruského medveďa. Je nepravdepodobné, že by sa Pentagón pustil do klasickej vojenskej konfrontácie s Ruskom v podobe zástupnej vojny prostredníctvom Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu, prípadne Turecka v Čiernomorí, či Ukrajiny na Donbase. Oveľa pravdepodobnejšie bude zapáranie do ruského medveďa formou asymetrickej vojny, vrátane zvýšeného presúvania bojmi ošľahaných džihádistov zo Sýrie cez Turecko a Azerbajdžan do Dagestanu, Ingušska, Čečenska, Severného Osetska a do ďalších severokaukazských republík a oblastí Ruskej federácie s cieľom radikalizovať tam miestnych moslimov. Osvedčený postup je už známy: provokovať ruské poriadkové sily a vyvolávať pouličné zrážky v nádeji, že z iskier niekde vzplanie oheň.

Patrik Sloboda
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis