SPÁSA A ZATRATENIE

Tagged With: , , , Add Comment

Máme rozprávať, alebo byť tichí? Máme sa ukazovať, alebo ostať skrytí? Máme vzdorovať, alebo byť poddajní? Máme sa obetovať, alebo si užívať? Máme trpieť, alebo sa tešiť? Máme túžiť, alebo byť zdržanliví?

me dúfať, alebo sa zmieriť? Máme bojovať, alebo sa skloniť? Máme spať, alebo snívať? Máme milovať, alebo byť milovaní? Máme slúžiť, alebo ovládať? Máme mať, alebo rozdávať? Máme byť povznesení, alebo zmierení? Máme byť zapálení, alebo vyhasnutí? Máme byť iní, alebo rovnakí? Máme hľadať, alebo utajovať? Máme byť pravdiví, alebo rozvážni? Máme veriť, alebo pochybovať? Máme lipnúť, alebo opustiť? Máme byť odvážni, alebo opatrní?

Mnohé z týchto otázok bez odpovedí mi začali víriť hlavou od chvíle, keď ma požiadali, aby som sa vyspovedal. Nie v prítmí, ale pred očami vás všetkých. Idea napísať knihu o mojom príbehu ma sprvu zaskočila a v nedýchateľnom prostredí koordinovaných mediálnych zlomyseľností bola čímsi nepatričným, čímsi mimo existujúcich vzorcov bezzubých útokov. Navyše bilancovať v živote a práci čosi, čo je v plnom prúde, mi prichodilo zvláštne. Vnímam kozmické zákony nad nami, ktoré nikdy nenadŕžali prílišnému otváraniu sa. Napriek všetkým týmto súvislostiam som sa napokon rozhodol otvoriť tak, ako sa len dá. Pýtate sa prečo? Odpoveď nie je zložitá. Tým, že rozprávam o svojich anjeloch a démonoch, spáse a zatratení, o svojom živote a o svete mojich myšlienok a predstáv, vyrovnávam sa so svojím vlastným ja. Pod ťarchou a tlakom skutočnosti, že svoju spoveď robím verejne, sa zároveň dostávam k príležitosti precízne nazerať na vlastné víťazstvá a prehry. Boli vôbec skutočné? Mali nejaký zmysel?

Svet okolo nás je nesmierne komplikovaná a mysľou neuchopiteľná (ne)skutočnosť. Nikdy sa neprestanem nadchýnať a udivovať, rovnako tak ako nikdy neprestanem pociťovať nesmierny splín a bôľ z podstaty našich ľudských osudov. Chcem vám zanechať posolstvo o bytí vo svete, kde nad pozemskými útokmi, zlom a nevraživosťou existujú vyššie princípy a všemohúca vôľa.

Zabudli sme, aké to je byť sám sebou. Zabudli sme, ako nás naše matky s nehou privíjali. Zabudli sme, že tým najdôležitejším pre nás bolo hrať sa. Zabudli sme, ako málo stačilo na to, aby sme sa smiali a plesali šťastím. V jednej chvíli nás všetkých nahnali do pascí uniformity a vo veľkom mlyne začali miesiť všetky naše jedinečnosti. Od školských čias si nás prepožičal beztvárny systém zamestnávajúci našich rodičov. To boli ešte zhovievavé časy.

Dnes sa celá naša spoločnosť pod masívnym tlakom korporátnych médií správa tak, ako sa správajú zošalené bunky karcinómov. Začali sme bez poriadku vecí ohavne bujnieť a požierať sa, nenávidieť a závidieť. Niet ničoho, čo by nás dokázalo skutočne nadchnúť a stmeliť. Stali sme sa pyšnými, bezcitnými a bezprizornými. To my sme vyhnali Boha z rajských záhrad, my sme jeho protivníci, my popierame vyššie vedomie inteligencie schopnej tvoriť. A preto sme zabudli aj na to, aké je byť skutočne slobodní. Bez strachu, lží a podvádzania.

Chcem vám priniesť dobré správy o tom, ako ostať slobodným v iluzórnej klietke. Avšak na to, aby ste boli slobodní, potrebujete odvahu. Tú nadobudnete len tak, že sa rozhodnete obetovať.

Tibor Eliot Rostas
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis