Správca lesa

· Čas čítania: 3 min.
foto: Matúš Plecho / Zem&Vek

Peter Spitzkopf je členom rodiny, ktorá je už niekoľko generácií spojená s lesníctvom a v žilách mu koluje aj krv horských vodcov z čias 19. storočia. Hneď na úvod nášho rozhovoru sa pýtam, či horár a lesník znamená to isté. „V podstate áno, niekde majú horu a inde zase les,” odpovedá.

„Pochádzam z Tatranskej Lomnice, avšak väčšinu detstva som strávil so starým otcom na horárni v dedinke Podspády a neskôr v Tatranskej Javorine,“ začína rozprávanie pri Popradskom plese, kde sme sa stretli v čase, keď príroda ešte v tichu odpočívala od náporu turistov. „Už ako malý chlapec som mal jasný cieľ – stať sa lesníkom, podobne ako môj otec i starý otec. Vyštudoval som lesnícku školu a od roku 1998 som pracoval pre Štátne lesy Tatranského národného parku. Prešiel som viacerými pozíciami ako praktikant, ekológ, pestovateľ a vedúci odboru.“

Následne Peter v skratke vysvetľuje pozadie rozdelenia bývalej Správy TANAP-u na Štátne lesy TANAP-u a novú Správu TANAP-u. Pochopila som, že sa medzi nimi odohráva pomyselný boj, kde na jednej strane stojí odborná organizácia ochrany prírody (t. j. Správa TANAP-u), ktorá obhajuje režim nezasahovania na území národného parku a je jej blízky pasívny prístup k ochrane prírody. A potom je tu druhá strana – lesníci ako pokračovatelia myšlienok bývalej Správy TANAP-u, ktorí majú v správe celý lesný majetok štátu (pozemky, budovy, lesy, vodu a pod.) a snažia sa o pokračovanie aktívneho prístupu a praktickej starostlivosti o les, vrátane spracovávania následkov kalamít a obnovy zničeného lesa.
Vidno to aj pri často diskutovanej téme výrubu lesov, ktoré požiera lykožrút alebo aktuálne poškodzuje na vysadených sadeniciach tvrdoň smrekový. Kým ochranári presadzujú prístup bez zásahov, lesníci volia skôr včasné a rýchle ochranné opatrenia, najmä v rovnorodých a nepôvodných smrečinách, pričom sa tu zároveň snažia obnoviť rôznorodosť lesa, ktorý by sa postupne priblížil k prirodzenému prírodnému porastu. Ten by postupom času mohli ponechať aj na samovývoj.

„Umelo založená smreková monokultúra s nevhodným pôvodom je bez zásahov vopred odsúdená na rýchly zánik. Hlavne v tejto dobe, keď je každý živý dospelý strom dôležitý v boji proti klimatickým zmenám, potrebujeme, aby rozpad lesa nebol tak rýchly a zmeny v ňom prichádzali pomaly a postupne. Lesníctvo tu má viac ako 300-ročné skúsenosti,“ vysvetľuje. „V minulosti bolo povolanie horára popri farárovi a učiteľovi jedným z tých, ktorým ľudia prejavovali úctu a rešpekt. Dnes nás doslova označujú za zlodejov dreva a vrahov zveri. No náplňou mojej práce je okrem iného aj starostlivosť o turistické chodníky a informačnú sieť. A teraz bez povolenia, respektíve udelenia výnimky nemôžeme ani obnoviť turistické značenie, opraviť turistický chodník alebo mostík cez potok, prerezať priechod v kosodrevine a iné bežné veci. Kedysi mal Tatranský národný park jasné pravidlá, systém a kompetencie, vlastný zákon o TANAP-e. Lesníci a ochranári tvorili jeden celok, jednu inštitúciu, ktorej model fungovania postupne prevzali okolité krajiny, ako napríklad Poľsko a Česká republika,“ uzatvára a na istý čas sa vzďaľuje s naším fotografom.

Autor: Veronika Faktorová

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár