Sto dní vlády alebo Lesk a bieda súčasných politických kurtizán

· Čas čítania: 9 min.
foto: Topky/Vlado Anjel

Už v 19. storočí sa slávny francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac vo svojom románe  „Lesk a bieda kurtizán“ snažil opísať život kurtizán, pre ktoré bol domovom Paríž či Rím. V dnešných časoch tu máme veľký počet moderných politických kurtizán, ktorých domovom je parlament, úrad vlády, ministerstvá, štátne úrady atď. Porozprávame sa teda o lesku a biede tých našich,  politických. Navyše máme aj vhodný dôvod: nemluvniatko menom Slovenská vláda, dožilo prvých sto dní svojho života…  

Hlavnými hriechmi súčasnej vlády je bezpochyby neuveriteľný, takmer totálny amaterizmus a hlboké pokrytectvo. Za pomaly 30 rokov samostatnosti Slovenska sme tu videli stovky politikov na vrcholu nášho slovenského rebríčku. Mali sme tu takmer anjelov a diablov, dobré duše a zlodejov, hlupákov a hnusákov, sympaťákov a odporných typov, radikálov a ťuťmákov, nacionalistov a globalistov, západniarov a východniarov – rôznych, ale taký počet totálnych amatérov a ľudí s obrovským prievanom v hlave sme tu ešte nikdy nemali.

Igorovi Matovičovi sa konečne splnil jeho obrovský sen, dokonca dva: stal sa premiérom a môže teraz nerušene denno-denne chodiť na tlačovky a rozprávať sa od nevidím až po nevidím. Prirodzene, nezabúda pravidelne tešiť svojich priaznivcov „perlami“ na sociálnych sieťach. Číže z jeho hľadiska, je všetko v poriadku: jeho sny sa mu splnili, netrápil sa celé roky zbytočne. Z pohľadu verejnosti je to však pravý opak: Matovič nikdy nepochopí, že sa dá obsadiť nejakú funkciu, aj premiérsku, ale to vôbec neznamená, že sa človek potom stane  aj profesionálom, majstrom, mentorom. Číže sa Igor Matovič dostal do premiérskeho kresla, ale politikom sa ešte nestal a sotva sa niekedy stane. Nepochopí, že táto úloha nie je preňho.

Ešte viac sa to týka dvoch mimoriadne ambicióznych a dravých, ale zároveň neskutočne neschopných a mentálne nezrelých žien – Lucie Ďuriš Nicholsonovej a Veroniky Remišovej. Prvá je natoľko neschopná, neskúsená a nepoučiteľná, že jej nemohli zdôveriť ani jednu viac-menej jednoduchú úlohu vo vláde alebo na ministerstve a radšej ju poslali do „čestného vyhnanstva“ do Bruselu. Ako voľakedy HZDS-aci poslali Sergeja Kozlíka. S tým rozdielom, že bol to pán odborník a pán ekonóm a zavádzal papalášom pri rozkrádaní republiky, preto ho poslali čo najďalej, ale Nicholsonová je totálna amatérka a všetko, čoho sa chytí, pokazí, doláme a zničí. A nedajboh otvorí ústa: potom odnášajte všetky obrazy svätých… V Bruseli však každému postačí opakovať všeobecné liberálno-slniečkarské somariny a budú ho považovať za odborníka. Je tam úplne na svojom mieste.

Pre Remišovú /tiež za účelom, aby nič nepokazila, nerozbila a nezničila na existujúcich ministerstvách/ museli najprv vymyslieť špeciálny úrad a potom aj nové ministerstvo – ušité špeciálne na Remišovú. Koaliční partneri sa s ňou snažia zaobchádzať pre istotu opatrne, „v rukavičkách“: čo keď sa stane predsedníčkou koaličnej strany? Pre Remišovú platí to isté, čo aj pre Matoviča: vďaka svojej dravosti, ambicióznosti, schopnosti sa predierať dopredu aj cez hlavy môže uspokojiť svoje ambície a získa nejakú funkciu, ale politička z nej nikdy nebude. Doposiaľ nepovedala ani jednu vlastnú myšlienku. Ako diktofón, opakuje frázy, ktoré si za tie roky stihla naučiť, ale keď si ju požiadajú o nejakú odbornejšiu analýzu, komentár, výklad, začína mlieť nezmyselné vety a radšej čo najskôr utečie preč.

Obe dámy majú dosť obmedzené vedomosti, skúsenosti a schopnosti. Nuž, akurát tak pre druhotriednu slovenskú politickú scénu… Na druhej strane, s Matovičom obe dámy spája obrovský narcizmus: chcú vládnuť, dvíhať figúrky na politickej šachovnici, radi by ukázali, akí sú silní a vplyvní, chcú byť slávne, populárne, chcú byť „v telke“…

Presne to isté platí aj pre ministra životného prostredia Jána Budaja, človeka s tiež slabými vedomosťami a schopnosťami, ktorý síce vymenil slávnu čiapku – budajku na ministerské kreslo, ale si nikdy neuvedomí, že na túto činnosť jednoducho nemá, a môže byť aj celý život v politike, ale je z neho nulový politik… Môžu ho menovať za ministra, predsedu parlamentu, za prezidenta a kráľa, ale navždy zostane slávny iba kvôli svojej čiapke. Na iné nemá…

Do tejto kategórie patrí, bezpochyby, aj súčasný minister obrany Jaroslav Naď. Tiež tento človek, ktorý sa modlí iba na dva obrazy „svätých“ – USA a NATO, nikdy nepochopí, že minister obrany toho – ktorého štátu musí byť predovšetkým patriot a až potom politik, ale nikdy nemôže byť podlizovač, pritakávač, služobník a otrok cudzích mocností. A tak nový minister zahraničia Ivan Korčok tlačí Slovensko do otroctva politického a Jaroslav Naď – do otroctva a závislosti vojenskej. Keď sa k nim ešte pridá navyše aj minister hospodárstva…

Mohli by sme pokračovať v predstavení „najlepších ľudí“ zo súčasnej vládnej garnitúry, ale je to zbytočne. Takmer všetci sú rovnakí. Drvivú väčšinu z nich spája neuveriteľný hlad po moci a popularite, detinský narcizmus, želanie byť denno-denne v „telke“ a preto sa celé stádo zvyčajne naklusá pred obrazovku a postaví sa za pastierom, absolútne si neuvedomujúc, že vyzerajú ako totálni magori a ozajstné stádo… Nuž, mali sme na Slovensku za ostatných takmer 30 rokov samostatnosti takú a onakú vládu, ale vládu, zostavenú prakticky zo samotných amatérov a magorov, sme tu ešte ani raz nemali.

Amatérska vláda Igora Matoviča urobila toľko prešľapov a nešťastných rozhodnutí, že ju často kritizujú dokonca slniečkarske média, alebo, napríklad, aj Nadácia Zastavme korupciu, ktorú sa nedá podozrievať z fandenia opozícii. Tiež poukázala na prešľapy vládnej koalície v priebehu prvých sto dní vládnutia. A tých „pošmyknutí sa“ nebolo málo  /https://domov.sme.sk/c/22436146/zastavme-korupciu-preslapmi-matovicovej-vlady-su-najma-personalne-nominacie.html/.

„Predseda vlády Igor Matovič vidí za zámerom svojho hnutia OĽaNO vymeniť všetkých 72 prednostov okresných úradov očistenie štátnej správy. Nových prednostov však nehľadá v transparentnom výberovom konaní, nominuje ich priamo OĽaNO. Nejde pritom o jednomyseľné rozhodnutie. Koaličný partner Juraj Šeliga zo Za ľudí to napríklad vidí tak, že „jedna strana vytvorila vlastné komisie s vlastnými pravidlami, ktoré rozhodujú o tom, kto bude ovládať ktorý úrad”,“ uvádza sa v hodnotení Nadácie Zastavme korupciu.

Bývalý premiér Peter Pellegrini tvrdí, že vláda neplní predvolebné sľuby. “Naplnili sa naše predvolebné obavy, že jediným cieľom bolo dostať sa k moci akýmikoľvek prostriedkami, a dnes sa chcú len akokoľvek udržať pri moci,” uviedol. Opozičníci tvrdia, že vláda nedodržiava svoje programové vyhlásenie, urobila si z neho “zdrap papiera” a porušuje ho. Poukazujú na „podivné“ obsadzovanie okresných úradov, výmenu riaditeľov štátnych nemocníc či riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Igor Matovič robí presne to, za čo predtým kritizoval hlavne vládny SMER-SD a SNS, dokonca to robí ešte bezočivejšie a otvorenejšie. Ale, priatelia, hlavne, že všetci koaličníci zdôrazňujú, že za ich vlády na Slovensku už žiadna korupcia či rodinkárstvo nebude…

Dokonca aj slniečkarske média občas poukazujú na rodinkársko-korupčné praktiky súčasnej vládnej koalície a kritizujú niektoré nominácie: napríklad, Nina Komorníková má cez svojho manžela blízko k Ivanovi Kmotríkovi, Eva Hečková zas ku Kajetánovi Kičurovi. Poslankyňa Sme rodina Petra Krištúfková sa stala hlavou nového Úradu splnomocnenkyne pre podporu rodín a sociálnych vecí. Ako uvádzajú mainstreamové média, Krištúfková bola partnerkou ľudí známych z prostredia mafie. Traja z nich sú dnes mŕtvi, jeden je za mrežami. Krištúfková z pozície nakoniec sama odstúpila, keď sa prevalilo, že klamala o kontaktoch s Kočnerom. Podľa Borisa Kollára by však mala podporu, aj keby sa rozhodla zostať.

Za nového predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne bol „demokraticky menovaný“ Richard Strapko. „Na stránke ministerstva ani poisťovne nie sú zverejnené mená kandidátov ani výberovej komisie, poradie uchádzačov, ani rozvojový plán víťaza. Rezort sme preto cez infozákon požiadali, aby nám podrobnosti o výbere sprístupnil“,  upozornila vtedy Transparency International na nekorektný výber na post riaditeľa poisťovne.

„Šéf Hlavného banského úradu Bohumír Zvrškovec (nominant SaS) vymenoval do čela dvoch obvodných banských úradov svojich známych. V Košiciach komisia vybrala bývalého krajského šéfa SNS Ľubomíra Ontkoviča, ktorý priznal, že sa so Zvrškovcom dávnejšie pozná.  Nový predseda Obvodného úradu v Banskej Bystrici je zas Miroslav Šatara, ktorého pozná z jachtingu. Obaja uchádzači vo výberových konaniach porazili odborníkov a dlhoročných zamestnancov úradu,“ pripomenula Nadácia Zastavme korupciu.

Verejnosť by, prirodzene, mala vedieť, do čoho tlačia krajinu a obyvateľstvo „mudrci“ z vládnej koalície. Stále prízvukujú, že korona-kríza zmárnila všetky ich plány, vyžiadala si obrovské finančné straty, hospodárstvo je takmer na kolenách a peniazi niet. Lenže peniaze akosi budú chýbať na pomoc chudobnejším rodinám, domácim podnikateľom, na vytvorenie nových pracovných miest, budovanie  ciest atď., ale nie na zbrojenie: vláda je odhodlaná splniť svoje euroatlantické sľuby, ktoré dala „cudzím ujom“ a investovať 2% z HDP na zbrane. Toto je absolútna priorita štátu, či je tu koronakríza alebo hladomor – euroatlantických šéfov naša vláda nemôže sklamať.

A teraz je tu rétorická otázka: Boris Kollár to úprimne myslel s budovaním tých 25 tisíc bytov? Je taký naivný, politicky neskúsený, nevedel, s kým mal tú česť, alebo iba zavádzal  a zbieral predvolebné body? Veď ešte pred voľbami, pred koronakrízou mu potenciálni koaliční partneri hovorili, že jeho plány sú nerealizovateľné a nebudú sa na nich podieľať. A teraz čo? Po koronakríze je, podľa slov vládnych predstaviteľov, štátna pokladnica prázdna, peniazi niet /iba na nákup zbrani v rámci tých 2% z HDP/, číže sa sen o výstavbe niekoľkých tisíc bytov rozplynul hneď na začiatku vládnutia. Boris Kollár si tak môže postaviť iba dom z piesku pre svoje mnohopočetné potomstvo.

A akurát je tu tak mohutne pretriasaná médiami a analytikmi kauza Kollárovho plagiátorstva – ako by to bol v súčasnosti najdôležitejší, najnaliehavejší a najpodstatnejší štátny problém. Slniečkarské média sa ochotne hrajú s touto kauzou, tvrdohlavo sledujúc starému pravidlu: ľud potrebuje chlieb a hry. Novinári rozpitvávajú túto „kauzu“, ocmúľavajú, rozdúchavajú záujem divákov, vychovaných na „Súdnej sieni“.

Do pozície „žiadateľov spravodlivosti“ sa postavili predstavitelia strany SaS a Za ľudí, ktorým Kollár je ako kosť v hrdle od samotného začiatku. Premiér zatiaľ zachováva pokoj egyptskej sfingy, lebo si úplne jasne uvedomuje, že iba Boris Kollár ho môže podporovať v rámci tejto koalície, ale keď zostane sám voči dvom hladným dravcom – SaS a Za ľudí, tie ho rýchlo zožerú… A samozrejme, celá vládna koalícia sa kvôli danej kauze prezentovala v totálne negatívnom svetle.

Analytici a „odborníci“ sa môžu zblázniť. Súčasná vládna koalícia im denno-denne dáva najavo, že sa môže zo dňa na deň rozvaliť, ako domček z kariet, ale zároveň presviedča, že vydrží až do konca volebného obdobia. Opozícia je rozbitá, roztrieštená a bezmocná, ako nikdy predtým. V tábore SMERu panuje úplný chaos, ostatné strany spia, ako vyše spomínané nemluvniatko. Slabučký pohyb sa začína iba v tábore SNS a KDH, kde sa snažia vysomáriť aspoň s tým, kto sa postaví na čelo strany a kto a ako ich bude pripravovať na budúce parlamentné voľby. A inak je ticho, ako na cintoríne.

Chybou takzvaných národniarov je, že sa možno znova zobudia rok pred voľbami, keď už bude dosť neskoro a vlastne nič nestihnú. Mnohí čakajú na „svojvoľný“ pád vlády, ale absolútne si neuvedomujú, že k tomu nemusí dôjsť a že keby sa aj stal zázrak, koalícia by sa rozpadla a nasledovali predčasné voľby, národniari by ich zasa s grandióznym rachotom prehrali, pretože sa vôbec nepoučili, nedokázali pripraviť a presvedčiť verejnosť. A nové voľby sa za daného stavu pre nich znova skončia krutým fiaskom.

Bohužiaľ, mnohí z nich si neuvedomujú, že politika je to ťažká, úmorná, tvorivá a dlhodobá práca pre odborníkov, schopných a múdrych ľudí. Je to drina. Amatéri, ako aj súčasná vládna garnitúra, môžu vyhrať jednu bitku, dočasne, ale dlho si moc v rukách neudržia. Všetko závisí iba od toho, kedy sa konečne zobudia tí o niečo múdrejší národniari a začnú ozaj myslieť, drieť, pracovať a spolupracovať. Až potom sa nad Tatrami začne blýskať – na lepšie časy…

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár