STRACH A PANIKA V ČASE PANDÉMIE

· Čas čítania: 6 min.
Foto: Matúš Plecho / Zem&Vek

V čase šírenia pandémie a prijímania vládnych opatrení sa mnohí ľudia ocitajú na hranici iracionálnosti, lebo strach je pre človeka sprievodným faktorom v situáciách, ktoré sú mu neznáme. Táto iracionálnosť sa prejavuje buď šírením prehnanej paniky a strachu, apokalyptickými víziami, alebo, naopak, úplným ignorovaním či vnútorným popieraním vzniknutej situácie. O tom, kde je zlatá stredná cesta zodpovednosti a ochrany vlastného zdravia, do akej miery médiá živia v ľuďoch strach a aké sociálne fenomény možno pozorovať v časoch krízového stavu, pre našu redakciu porozprával akupunkturista, psychiater, fyzioterapeut, lektor, prezident Lekárskej spoločnosti naturálnej medicíny MUDr. Gustáv Solár, PhD.

Na úvod by sme si mohli definovať paniku, ktorá je vyvolaná davovou psychózou. Akí ľudia majú sklony podliehať jej? Vieme, že nie všetci jej podľahli, a navyše pozorujeme veľký rozdiel vo vidieckych oblastiach, kde sa šíri pomalšie, a v mestách, kde jej ľudia podliehajú takmer okamžite.

Panika je v podstate živelná úzkostná reakcia davu, teda množstva anonymných ľudí, ktorí sa cítia byť ohrození. Vy zrejme máte na mysli paniku, ktorej podliehajú ľudia v súvislosti s koronavírusom. Tá je spôsobená nedostatkom relevantných informácií, väčšina populácie nemá nielen zdravotnícke vzdelanie, ale často ani povedomie, a pritom ich mediálne bombardujú často katastrofickými správami o tomto ochorení zo zahraničia. Nezriedka sa objavujú správy o smrtiacom víruse, a potom nerozumejú alebo nevnímajú rozumné slová o nutnosti zachovať pokoj, rozvahu a správať sa racionálne. Pochopiteľne, že takáto davová reakcia je podstatne častejšia v husto obývaných a aj pomerne anonymných oblastiach ako sú veľké mestá, než na vidieku s podstatne menším počtom obyvateľov a výrazne menšou anonymitou, a tým aj väčším pocitom spolupatričnosti a ochotou navzájom si pomáhať. Neplatí to, samozrejme, absolútne a bez výhrad všade, ale určite je to jeden z rozhodujúcich faktorov. Preto je rozumné poskytovať vecné a pravdivé informácie, ktoré musia byť ľuďom dostatočne zrozumiteľné, a tým redukovať úzkosť, ktorej podliehajú najmä zle alebo nedostatočne informovaní jedinci so sklonom k úzkosti. A takých je veľa. Súvisí to s inými faktormi, ktoré nie sú predmetom tohto rozhovoru. Preto je dobré, že racionálnejší spôsob mediálneho informovania začína u nás prevažovať.

Šírením paniky prostredníctvom médií sa v dôsledku podliehania strachu oslabuje psychika človeka, tým je aj voči nákaze náchylnejší. Môžeme sa tu na základe mediálneho pretlaku baviť o následných psychosomatických ťažkostiach? Nemali by médiá viac poukazovať aj na pozitívne správy o Covid-19 v zmysle informovania aj o počte vyliečených a podobne?

Každý psychický diskomfort vplýva aj na somatický stav a platí to aj opačne, sú to spojené nádoby. Preto sú všetky zdravotné ťažkosti vždy psychosomatické. Čo sa týka Covid-19, treba si uvedomiť, že ide i virózu, ktorú väčšina ľudí zvládne bez väčších problémov, ale tým, že napáda dýchacie cesty, môže byť pre časť populácie nebezpečná, najmä u ľudí s oslabeným zdravím a imunitou. Náhly nápor takýchto pacientov potom môže vyvolať nedostatok liekov, techniky (napr. respirátorov) a spôsobiť aj zbytočné úmrtia, lebo kapacita zdravotného systému je všade na svete obmedzená, preto treba spomaľovať epidémiu tak, aby takýto nával (ako napr. v Taliansku) kapacitne neohrozil naše možnosti liečby. Ak zostane kapacita dostatočná a množstvo chorých ľudí sa časove rozloží tak, aby sa to dalo zvládnuť, pomôže to maximálne eliminovať zdravotné škody. A práve na to sú potrebné súčasné opatrenia, ktorými sme v Európe reagovali lepšie a skôr ako iní. Samozrejme, ak sa to bude takto mediálne prezentovať, veľmi to pomôže a väčšina ľudí to iste pochopí. Bolo by dobré, ak by im to prezentovali lekári a odborníci venujúci sa tejto problematike, a médiá seriózne informovali bez často zbytočných a neodborných komentárov. Problém je v tom, že ochorenie má pomerne veľmi dlhú inkubačnú dobu, a preto pribúda geometricky. To znamená, že ak sa za určitý čas násobí počet nových prípadov, nie je to dôvod na paniku, ale ide o normálny epidemiologický vývoj, s ktorým sa počíta, a vôbec to neznamená, že sa veci vymkli z rúk. Je to ukazovateľ tempa rozvíjania epidémie, aby sme vedeli pripraviť potrebné kapacity. Samozrejme, nie všetko sa darí tak, ako by bolo treba, a ukazujú sa aj systémové nedostatky. Napr. sa ukazuje veľmi negatívny dopad našej nesamostatnosti a stačí, aby nám zahraničie zadržalo napr. rúška, a už je tu veľmi ťažko riešiteľný problém. Alebo fakt, že nemáme vlastnú farmaceutickú výrobu spôsobuje nedostatok liekov a dezinfekčných pomôcok. Sme proste odkázaní na zahraničie, čo nie je určite dobré, a možno sa z toho poučíme. Možno mnohí pochopia aj tieto dôsledky globalizácie. Ale určite je dobrá správa, že každá epidémia sa skôr či neskôr vyčerpá a skončí, ide len o to, aby sme správnou informovanosťou a osvetou minimalizovali škody. Hovorím teraz o tých zdravotníckych, aj ekonomické škody sú značné, ale ich riešenie je v kompetencii iných.

Pozorujeme dva extrémy správania sa ľudí: kým jedna skupina predpovedá apokalypsu, druhá sa tvári, ako by sa nič nedialo. Ako sa zachovať v týchto mimoriadnych chvíľach a kde čerpať zdroje duševnej obnovy a rovnováhy?

Treba rozlišovať, či ide o pohľady odborníkov alebo len o voľnú produkciu rôznych blogerov a aktivistov bez potrebného vzdelania, lebo dnes je v rámci liberalizmu v móde, že každý všetkému rozumie, a aj teraz vidno, aký to má dopad. Určite nehrozí apokalypsa, ale odborníci majú zatiaľ rôzne názory na trvanie epidémie a možné komplikácie, čo súvisí s ešte nedostatočným množstvom serióznych informácií o tomto type koronavírusu, a spolu s narastaním týchto poznatkov sa určite odborné názorové nožnice budú zatvárať. Musíme už konečne pochopiť, že prírodné a božie zákony platia bez ohľadu na to, čo si o nich myslíme alebo čo presadzujeme. A v tom vidím aj veľmi pozitívne dôsledky tejto epidémie. Spomeniem len na ilustráciu: etológ doktor John B. Calhoun v roku 1947 uskutočnil svoj legendárny pokus s myšami, ktoré nechal rozvíjať sa bez starostí o bezpečnosť, potravu, vodu a priestor. Prvú fázu nazval fázou usilovania, keď sa myši oboznámili s prostredím, usilovali sa etablovať a budovať si hniezda. V druhej fáze nastala populačná explózia. V tretej fáze nastala rovnováha, aj keď kapacita experimentu bola pre 3000 myší, počet sa ustálil na 2200 a tam sa stabilizoval. V tom čase nastalo v spoločenstve to, čo autor nazval správaním skazy. Objavili sa poruchy správania, plodnosti, sexuálne deviácie atď. Potom nastala fáza smrti a celá populácia myší vymrela do 600 dní od začiatku experimentu. Ak sledujeme súčasný vývoj, nie sú to náhodné podobnosti. Pokus robili opakovane s rovnakým výsledkom. Prečo o tom hovorím v súvislosti s touto epidémiou, kde by nezodpovedné správanie a nedostatok disciplíny v mene ľudských práv mohli mať nedozerné následky? Doktor Calhoun v ďalšom pokuse pozmenil logistiku a v druhej polovici experimentu donútil myši spolupracovať tak, že boli od seba závislé. Počet myší sa stabilizoval a populácia sa zachovala. Aj my musíme spolupracovať, čo je čoraz menej módne, ale je to pre nás nevyhnutné. A táto epidémia nás k tomu núti a vychováva, rovnako tak k disciplíne, čo sa dnes už veľmi nenosí. Vidím v tom zásah zhora a veľkú príležitosť na to, aby ľudia mali nad čím rozmýšľať, ako konať, odkiaľ čerpať zdroje a optimizmus. Tu by mohli pomôcť médiá, aj keď si uvedomujem nereálnosť takéhoto odporúčania práve im. Ale možno to pochopia aspoň po čase. Veľa ľudí si to určite uvedomí skôr a spolupráca medzi ľuďmi bude mať veľmi pozitívne dopady. Možno si uvedomia, že ani stovky elektronických priateľov, ktorých často poznajú len z obrázkov, im nepomôžu ani v liečbe, ani pri prekonávaní karantény a samoty. Pomôžu im ich blízki, nie tí z internetu, ale tí z domova. Pomôže im rodina a možno mnohí prehodnotia svoje hodnoty a budú vzájomne spolupracovať. Veď tí starší si vzájomnú spoluprácu a súdržnosť ešte pamätajú z mladých rokov. Možno prídu aj na to, ako v problémoch pomohli tzv. európske štruktúry. Treba sa venovať svojmu vnútru a duchovným hodnotám. Rovnako svojim záujmom a koníčkom, aby sme pochopili ich užitočnosť pre každého z nás. Veď každá choroba nás niečomu učí.

Autorka: Veronika Faktorová

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár