Sulík ide v Dzurindových stopách

· Čas čítania: 2 min.
Ilustračný obrázok: Archív

Privatizácia strategických podnikov na Slovensku bola jednou z najkontroverznejších kapitol v dejinách našej transformácie. Diala sa počas prvej a druhej Dzurindovej vlády a vo svojich dôsledkoch sa nám vracia aj dnes pri zmene majetkových pomerov vo VSE. Na pochopenie širšieho, takpovediac „civilizačného“ kontextu treba povedať, že v roku 1997 prijala Mečiarova vláda zákon, ktorý zakazoval (majoritne) privatizovať takzvané strategické podniky. Tento zákon sa prijímal preventívne v obave, že nastupujúce vlády budú v znamení bezbrehého koristníctva predávať všetko cenné, samozrejme, za vyložene symbolické ceny takzvaným strategickým zahraničným investorom.

Ako strategické podniky sa zadefinovali predovšetkým takzvané sieťové odvetvia, teda výrobca elektriny – Slovenské elektrárne a jej distribútori ZSE, SSE a VSE, medzinárodný tranzit plynu – Transpetrol, a distribútor plynu pre koncových užívateľov – SPP, Slovenské telekomunikácie a podobne. Bohužiaľ, privatizačný apetít predovšetkým dua Dzurinda a Mikloš bol príliš veľký, takže zákon-nezákon, politické zadanie tej doby bolo jednoznačné: privatizovať za každú cenu. Samozrejme, zákon o strategických podnikoch nebol ústavný, na prvý pohľad teda stačilo zrušiť ho. Málokto si dnes pamätá, že spočiatku mala prvá Dzurindova vláda dokonca ústavnú väčšinu 93 hlasov. Súčasťou koalície však bola vtedy aj nominálne ľavicová SDĽ. A tá mala logicky problém aktívne sa podpísať pod zmenu takéhoto zákona.

Na to, aby bolo možné strategické podniky aj tak privatizovať, sa teda hľadala nejaká právna kľučka či finta. Uvažovalo sa o zavedení takzvanej zlatej akcie, ktorá by umožnila, že ak by aj štát predal väčšinu akcií, práve vďaka nej by mal právo veta pri zásadných rozhodnutiach. Právni experti vtedajšej pravicovej vlády, pre ktorých je súkromný majetok absolútne nedotknuteľný fetiš, niečo také odmietli ako neústavné. Hľadala sa teda iná cesta. A vtedy prišiel Ivan Mikloš s alogickou, absurdnou a hlboko nemravnou fintou. Štát privatizoval strategické podniky len minoritne, teda do výšky maximálne 49 %, ale v hlbokom rozpore s logikou, zdravým rozumom a obchodným zákonníkom sa predávajúci, teda Fond národného majetku, zaviazal, že pri tejto privatizácii prenechá menšinovým vlastníkom manažérsku kontrolu. Dôsledky tejto finty sa prejavili veľmi skoro. Ukázalo sa, že minoritní akcionári vo väčšine takto sprivatizovaných podnikov nezačali hospodáriť, ale doslova drancovať. Napríklad fiktívnymi poradenskými zmluvami, kde materské spoločnosti predávali svojim dcéram za desiatky miliónov eur poradenstvo, začali veľmi agresívne daňovo optimalizovať svoje účtovníctvo s cieľom nezaplatiť – pokiaľ možno – takmer žiadne dane.

Autor: Roman Michelko

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

 

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2021

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár