V priebehu mája a júna prebehlo v bývalej sovietskej stredoázijskej republike Kazachstan niekoľko teroristických útokov. Médiá hlavného prúdu ich síce zaznamenali, no bez poskytnutia patričného geopolitického kontextu. Ten je v celej záležitosti kľúčový.
Začína polohou tejto rozľahlej euroázijskej krajiny. Má deviatu najväčšiu rozlohu na svete a oddeľuje Rusko od dvoch regiónov. Číny a zvyšku postsovietskej Strednej Ázie. Obrovskú krajinu, siahajúcu od európskych brehov Kaspického mora po západnú Čínu, obýva zhruba toľko občanov, koľko malo pred zánikom federácie Československo. To je málo. Primálo. Najmä keď tretinu z nich tvoria Rusi, resp rusky hovoriace a prevažne kresťanské nekazašské menšiny. Tie by sa v prípade vypuknutia občianskej vojny mohli presídliť a bez väčších ťažkostí začať nový život v Rusku. Podobne ako milión ruskojazyčných utečencov z Donbasu.
Celoplošná občianska vojna Kazachstanu zatiaľ nehrozí. Petrodolárová republika má enormné zásoby ropy a zemného plynu a do predvlaňajšieho pádu prepadu ceny čierneho zlata prežívala hospodársky rozmach. Vyše štvrť storočia v nej vládne prezident Nursultan Nazarbajev a jeho klan oligarchov. Tento niekdajší najvyšší sovietsky komunisticky funkcionár v Kazachstane je úzkym politickým spojencom Kremľa a zároveň dôležitým obchodným partnerom predstavenstiev ruských a čínskych energetických kartelov. Do predvlaňajšieho obnovenia studenej vojny medzi Západom a Východom ho chránil Peking, Washington i Moskva. Militarizácia politiky Západu a podriadenie jeho hospodárskych záujmov vojensko-politickým cieľom Washingtonu postavilo proti sebe Západ a Rusko s Čínou. Destabilizácia Blízkeho a Stredného východu prekračuje Kaukaz a posúva sa na severovýchod cez Kazachstan do južných oblastí Ruskej federácie s vysokým podielom obyvateľov moslimského vierovyznania.
Teroristické útoky dobre vycvičených oddielov radikálnych islamistov na vojenské a policajné ciele v Aktobe a iných kazašských mestách mali predovšetkým demonštračný charakter. Predviedli schopnosti teroristickej siete, otvorene napojenej na Islamský front, rozpútať chaos a krviprelievanie na sýrsky, iracký a líbyjský spôsob. Prepadnutie kasární Národnej gardy a muničných skladov poslalo prezidentovi Nazarbajevovi odkaz, že ho možno neochránia ani jeho ochrancovia. Špeciálne kazašské protiteroristické jednotky vždy zatlačili útočiacich ozbrojencov, no bolo to preto, že ustupovať chceli. Predvádzali prepadové útoky, nie ofenzívu pozičnej vojny ako v Damasku. Ani výber štyristotisícového mesta Aktobe (za sovietskej éry Aktjabinsk) nebol náhodný. Leží na dohodenie kameňom od ruských hraníc a ešte väčšieho juhoruského energetického uzla Orenburg.
75-ročný Nazarbajev sa na očakávanú ozbrojenú ofenzívu radikálnych islamistov pripravil. Kazašské protiteroristické silové zložky dostávajú plnú logistickú, spravodajskú, technickú a materiálnu podporu z Ruska i Číny. Astana, Moskva a Peking úzko koordinujú spoločnú protiteroristickú stratégiu v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce. Najzávažnejšou slabinou kazašského rezortu obrany a vnútra je početná obmedzenosť ľudských zdrojov. Celosvetová sieť Islamského štátu má k dispozícii mnohonásobne viac bojaschopných regrútov. Prezident sa nemôže spoliehať ani na dôstojnícky zbor. Generáciu vyškolenú v sovietskych a ruských vojenských učilištiach striedajú absolventi amerických a britských akadémií. Prebytok ropy a zemného plynu na svetových trhoch a jej nízke ceny nútia kazašskú vládu šetriť a zavádzať úsporné opatrenia. Životné náklady vystrelili v dôsledku toho predvlani prudko nahor, obzvlášť po devalvácii domácej menovej jednotky tenge. I domácim oligarchom klesli reálne príjmy. O to viac bujnie korupcia, čo živí nespokojnosť stredných tried s vládou. Tá pláta diery v štátnej pokladni rozpredávaním štátneho majetku, ako obvykle netransparentným spôsobom. Krajina dozrieva na farebnú revolúciu.