V živote platí, že potešenie zmyslov je príliš vážna vec na to, aby sa zľahčovala. Aj preto berú Číňania čaj ako dar a zachovávajú k nemu náležitú úctu. Pôsobivá legenda vraví, že buddhistický svätý Bódhidharma, najvyšší patriarcha čínskej cesty Chan (Zen) v 6. storočí meditoval v kláštore Šao-lin (Shao-Lin), no napriek všetkej koncentrácii ho premohla únava a oči sa mu zavreli. Keď sa prebudil, za slabosť svojej vôle sa natoľko zahanbil, že si nožom odrezal viečka a zahodil ich. Na ďalší deň z nich vyrástli prvé klíčky, ktoré svätý muž dôkladne obrezal a po ich ochutnaní zistil, že jeho bdelosť a vitalita silne vzrástli. Od tých čias pripravujú mnísi v kláštore Šao-lin nápoj pripravený z týchto lístkov, aby dokázali udržať počas dlhých meditácií pozornosť a bdelosť. Zelený čaj je odvtedy po celej Ázii vysoko cenený, pretože povzbudzuje bez toho, aby rozčuľoval, a nijako nestojí v ceste k duchovnému vývoju. Jeden rehoľník sa svojho majstra raz spýtal: „Čo je to vlastne tá Cesta?“ Majster sa na neho pozrel a s pokojom v srdci mu priezračne jednoducho odvetil: „Cesta je tvoj každodenný život.“ Aj preto sa na tento nebeský nápoj uzemnený v koreňoch čajovníkov v dobrej pôde a pripravovaný z čistej vody snúbi s naším filozofickým ja, keď sa nám podnebím rozplýva prirodzene plná a olejnatá esencia chuti pôvabne tancujúcich lístkov, ktoré sa majú možnosť v zhongu predviesť s takou dojemnou ladnosťou, ako pri pohyboch taiči využívajúcej životodarnú energiu čchi-kung. Dobre pripravený čaj je jedným z najvýznamnejších sprievodcov medzi svetmi pradávnych mystických archetypov a naším vdychovaním hviezdneho prachu pod klenbami nebies, kde možno sedieť, rozprávať sa, filozofovať, básniť, kaligrafickými ťahmi štetca vyjadrovať vlastný temperament bez nevyhnutnosti hľadania akékoľvek ďalšieho zmyslu. Všetko sa už nachádza v tomto spoločenstve blížnych pokojnej mysle: s miskou čaju v rukách je svet najmierumilovnejším miestom vo vesmíre. Sme nesmierne radi, že v takomto prirodzenom, spontánnom a autentickom radostnom vibrovaní sa niesla aj naša nádherná rozprava o tajomstvách čaju s legendárnou slovenskou dvojicou vyznávačov čajovej cesty, manželov Alenky a Vladimíra Ondejčíkovcov v ich Čajovni dobrých ľudí. Tá vznikla už v roku 1990 ako jedna z prvých čajovní v Československu.
Tradíciou bývalo, že potraviny či liečivé bylinky sa zbierali častokrát v blízkosti, kde človek žil. Známy etnobotanik Wolf-Dieter Storl to potvrdzuje a dodáva, že zo všetkých tých bylín nám v zásade stačí len zopár. Na druhej strane tu máme čaje z diaľav, ktoré si domáci v Japonsku alebo v Číne pestovali v bambusových ohradách blízko svojich obydlí.
Svätá pravda, nablízku máme všetko, čo potrebujeme. Keď sme svojho času opravovali starý dom, pozerala som sa raz ráno z okna na bagrami a ťažkými strojmi zdevastovanú zem navôkol. Na holej, obnaženej pôde rástla „burina“. Pýr, púpava, žihľava či skorocel. Uvedomili sme si, že z rozbitej zeme nám ako prvé celkom pod oknami vyrástli bylinky, ktoré môže človek najviac potrebovať. Je to dar. Druhá vec je, že na naše liečivé byliny sme už privyknutí a fyziologická reakcia organizmu na ne býva často menej výrazná. A, naopak, veľmi účinne a rýchlo dokážu ľuďom pomôcť bylinky pochádzajúce z iných končín sveta. Možno aj preto na nás Európanov tak dobre pôsobí čaj. Nakoniec, i levanduľa, rozmarín, šalvia a mnohé ďalšie stredomorské byliny v našom klimatickom pásme nie sú celkom pôvodné a boli k nám dávnejšie introdukované podobne ako zemiaky, ktoré pestujeme na našom území len zopár storočí. A paradoxne i potraviny ako bryndza, syr či žinčica, ktoré dnes považujeme za ikonicky slovenské, prišli na naše územie až v 16. – 17. storočí v období valašskej kolonizácie z vrchov dnešného Rumunska. Zaujímavý je i príbeh šalvie. Svojho času, keď Angličania chceli z uzavretej a nedobytnej Číny získať čaj, mohli ho dostať len výmenou za striebro. Jediným artiklom zo západného sveta okrem striebra, o ktorý mali Číňania eminentný záujem, bola šalvia. Ani striebra, ani šalvie však Angličania nemali dostatok, tak si našli inú cestu. Ópium. A rozpútali tak ópiové vojny.
Prichádza tradičná otázka: Ako ste sa dostali k čaju?
Možno to bolo riadenie osudu, ťažko nájsť ten celkom prvý bod, ale s manželom sme vždy veľmi inklinovali k prírode. Ja som vyštudovala vedeckú biológiu, manžel matematiku a chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Začala som pracovať vo výskume a manžel učil na gymnáziu matematiku talentovaných študentov, obaja sme mali prácu svojich snov. No zachytili sme vôňu diaľok, filozofie starých civilizácií a oslovili nás i nové pohľady na prírodu a možnosti liečenia a posilnenia organizmu, cvičeniami, bylinkami, bojovými umeniami… Objavili sme krásu bonsajov. A čaju. Zbierali sme semená stromov v lesoch a v parkoch, pestovali sme z nich malé stromčeky a tvorili naše prvé bonsaje v malých miskách, do ktorých sme museli vŕtať dierky. Keďže pred rokom 1988 neboli žiadne dostupné informácie, spoľahli sme sa na intuíciu, na naše predchádzajúce skúsenosti a šlo nám to napodiv veľmi dobre. Bonsajistika nás fascinovala. U ľudí mali naše prvé bonsaje mimoriadne dobrý ohlas a to nás priviedlo k tomu, že sme sa odhodlali venovať sa bonsajistike profesionálne. Internet však v tej dobe nebol, v literatúre sa nachádzali len útržkovité, povrchné a často veľmi skreslené informácie, tak sme začali cestovať. Najprv do Ázie, kde sme navštevovali majstrov, čajové plantáže, bonsajové výstavy… Nebáli sme sa kontaktovať a vyhľadať najlepších odborníkov, uznávané osobnosti zvučných svetových mien, tak sme sa učili všetko z prvej ruky a doma uvádzali do praxe. Nadviazali sme výborné kontakty a začali sme majstrov pozývať na Slovensko. Dvadsať rokov sme organizovali v Nitre veľké medzinárodné výstavy bonsajov a čaju, na ktorých v nonstop programe vystupovali naozaj zaujímaví ľudia z celého sveta. Predvádzali a učili tu svoje špičkové bonsajové umenie a čajové rituály, maľovali kaligrafie, tvorili ikebany, učili bojové umenia i unikátne tance, hrali na domorodých hudobných nástrojoch. Na niektorých ročníkoch sa zúčastnilo až 18 krajín zo 4 kontinentov. Umelci a odborníci prichádzali na Slovensko nezištne, bez finančnej podpory, ktorá je dnes taká bežná, bez honorárov, len na základe nadšenia, ktoré sme im dokázali vštepiť a odovzdať. Sme všetkým týmto veľkým ľuďom veľmi vďační. Boli to krásne stretnutia. Ľudí radi učíme, ako správne pestovať a tvarovať bonsaje. V Nitre vedieme Zážitkovú bonsajovú školu. Manžel je medzinárodný lektor a ako učiteľ i porotca pôsobil i v Brazílii, Kolumbii, Rakúsku, Španielsku, na Ukrajine, v Anglicku, Poľsku a ďalších krajinách Európy.
Takže ste začínali bonsajmi? Treba na to nejaké špeciálne semienka?
Už od začiatku malé stromčeky pestované zo semienok zmenili náš život. Nie, nepotrebujete špeciálne semienka. Bonsaj sa dá vytvoriť z každej dreviny. No niektoré stromy sú na to vhodnejšie, napríklad drobnolisté druhy, ktoré dobre znášajú strih. Dôležité je, že človek musí veľmi dobre poznať a rešpektovať strom, ktorý pestuje a mať k nemu úctu. Cítiť jeho potreby a možno i poznať jeho emócie, ako o tom písal slávny japonský majster haiku Macuo Bašó. Bonsaje sa pestujú tak, aby mali všetkého dostatok. Vody, svetla, živín. Bohato sa polievajú a hnoja. Jediné, čo ich obmedzuje v raste je malá bonsajová miska. Tvarovanie bonsajov a všetky zásahy sa robia tak, aby stromu prospeli. Je dobré poznať fyziológiu stromu a aspoň základné zákonitosti. Nie je správne len tak si niekde vykopať stromček, dať ho do misky a skúsiť, či prežije alebo nie, veď ak sa to nepodarí, nevadí, bol zadarmo… Toto nie je etické. Bonsajista je za strom zodpovedný a všetky zásahy, napríklad strih a drôtovanie vetvičiek, vedú k lepšej fotosyntéze, rastu a prosperite stromu. Čiže stromu prospievajú. Nejde len o vonkajší vzhľad, hoci i ten sa správnym tvarovaním dá dotiahnuť do dokonalosti. Je to krásne umenie, v ktorom človek a strom žijú vo vzájomnej symbióze. Človek mení strom a strom mení človeka. Tak to bolo za čias starých samurajov a je to tak i dnes v našej modernej, pretechnizovanej dobe.
Ako ste sa od bonsajov dostali k čajom?
Filozofia pestovania bonsajov a pitia čaju má mnoho spoločného. Preto, keď sme sa v roku 1990 začali venovať bonsajistike profesionálne a o dva roky neskôr sme otvorili náš prvý obchod, mal v ňom čaj svoje pevné miesto. V tom období nájsť kvalitný čaj nebolo vôbec ľahké. Ľudia poznali len čierny čaj a objavili sa prvé škatuľky jednoduchého zeleného čaju. Postupne sme spoznávali ďalšie druhy čajov, študovali sme ich vlastnosti a správnu prípravu, fascinovala nás rôznorodosť čajových rituálov, ktorými sa jednotlivé čaje v rôznych krajinách tradične pripravujú. Podobne, ako je to v bonsajistike, ani čajové rituály sa nerobia len pre efekt. Je to nielen krásna, ale fyziologicky najsprávnejšia príprava čaju. Zvýrazňuje vôňu, chuť i liečivé vlastnosti čaju. Čaj síce môžeme za 4 až 5 minút jednoducho vylúhovať a pripraviť si jeden nálev, ako to robíme i s našimi bylinkami, ale nie je to jediná a ani najlepšia cesta. Pri čajových rituáloch sa spravidla pripravuje čaj viacnálevovo. To znamená, že čajové lístky v malej kanvičke zalievame v krátkych, približne minútových intervaloch viackrát po sebe, a získame tak niekoľko nálevov čaju, ktoré sa odlišujú vôňou, chuťou i spektrom účinných látok, ktoré obsahuje. Tak napríklad z čajových listov sa v prvej minúte do nálevu priam vylejú látky ľahko rozpustné a k nim patrí najmä teín. V druhom a treťom náleve sa uvoľňujú tzv. antioxidanty – to najzdravšie z čajových lístkov. Polyfenoly, metylované katechíny, L-theanín, aminokyseliny, najmä kyselina gama-aminomaslová, a celé spektrum ďalších látok. Neskôr sa lúhujú ťažšie rozpustné triesloviny a horčiny. Každý nálev čaju má preto i odlišnú chuť, vôňu i účinky. Navyše pri čajových rituáloch sa používa krásna keramika, ktorá pomáha urobiť z prípravy čaju príjemný zážitok.
AUTORI: Tibor Eliot Rostas, Dušan Marušák
