Taliansko s Maďarskom sa snažia uvoľňovať zvieraciu kazajku

Tagged With: , , , , Add Comment

Príchod priveľkého počtu nových poslancov do Európskeho parlamentu, pripravených plniť záväzok voličom, že vyčistia žumpu a preformátujú Úniu na spoločenstvo plne zvrchovaných členských krajín, by mohol vrátiť uskutočňovanie dlhodobého európskeho projektu o desiatky rokov späť.
Únia má nové ikony
Doteraz pretláčaný posun k čoraz užšej integrácii potrebnej na vytvorenie Spojených štátov európskych by sa mohol otočiť. Namáhavo zlepovaná politická únia by sa podľa želania voličov decentralizovala a vracala späť do stavu pred prijatím Maastrichtskej zmluvy. Pri priaznivej konštelácii síl by sa tak mohla obnoviť inštitucionálna podoba Európskeho hospodárskeho spoločenstva. EHS 2.0 by bolo primerane zmodernizovaným voľným medzivládnym hospodárskym združením, po akom volajú viaceré prúdy súčasných národne orientovaných reformátorov Európskej únie. Zbavilo by sa politickej nadstavby a veľkopanskej eurokracie, ktorá drží stámilióny občanov zviazaných v zvieracej kazajke jurisdikcie EÚ. Patový stav s brexitom na periférii za kanálom La Manche názorne ukazuje, ako ťažko – ak vôbec – sa dá z úniového superštátu vyviazať.
Odpor v členských štátoch proti zvrhávaniu pomerov v EÚ do novodobého nevoľníctva rukolapne stúpa, i keď nie v rovnakej miere a podobe. Najvehementnejšie si svoje národno-štátne rozhodovacie práva bráni pred bruselskými unifikačnými mlynmi orbánovské Maďarsko. Najmenej tak činí toho času pravdepodobne macronovské Francúzsko. Leví podiel na protichodných postojoch oboch krajín voči centralizačnému valcovaniu nesú mocenské špičky v Budapešti a v Paríži.
Za premiérom Viktorom Orbánom a jeho vládou stojí v týchto otázkach väčšinová zložka obyvateľstva. Päťdesiatpäťročný Maďar sa môže opierať o vôľu národa a legitímne vzdorovať odnárodňovaciemu ujarmovaniu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron je produktom politického marketingu v službách nadnárodného kapitálu. V Elyzejskom paláci nesedí s cieľom plnenia túžob a potrieb potomkov bojovných Galov, ale preto, aby presadzoval globalizačnú agendu.
Neposedný 41-ročný najvyšší ústavný činiteľ jadrovej mocnosti a ako takej i stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN však momentálne nepovažuje za svojho hlavného protivníka v európskej aréne zanovitého premiéra malej stredoeurópskej zeme gulášu a papriky. O pokojný spánok ho pripravuje vyzývateľ zo susednej krajiny, ktorá siaha od francúzskych Álp takmer k pobrežiu Afriky.
Nový silný muž Talianska stojí protokolárne o dve triedy pod Macronom, lebo nie je ani prezidentom, ba ani predsedom vlády, ale iba vicepremiérom. Matteo Salvini však vystupuje ako tribún národnoštátnych záujmov Talianska s legitímnosťou, o akej sa Macronovi nemôže ani snívať. Jeho vnútropolitické voličské preferencie neprestajne stúpajú a vo funkcii ministra vnútra, čo jej rezort nesúci primárnu zodpovednosť za ochranu pred migračnými záplavami z Afriky, žne nepopierateľné úspechy.
Bella Italia
Štyridsaťšesťročný rodák zo severotalianskej metropoly Milána je ako šéf pronárodnej vládnej koaličnej strany Liga Severu toho času najmocnejším talianskym štátnikom. Hoci sa nevyhradzuje voči bruselskému eurocentralizmu tak zápalisto a nevystupuje proti afro-ázijskej migračnej invázii tak dlho a vytrvalo ako Viktor Orbán, jeho rétorika zaváži viac. Maďarsko nepatrí medzi mocnosti, kým Taliansko áno. Chradne, ale ostáva viditeľné, známe, obľúbené a široko medializované. Bella Italia je kultúrnou, umeleckou, gastronomickou a obzvlášť turistickou veľmocou a svetovou jednotkou v počte zahraničných návštevníkov (viac ako sto miliónov) i v ročných príjmoch (viac ako 204 miliárd dolárov) z medzinárodného turistického ruchu.
Novodobý Napoleon si nemôže dovoliť pranierovať južných susedov tak bezočivo ako pranieruje malé štáty v strednej Európe, pretože Taliansko je takmer také veľké, ľudnaté a hospodársky výkonné ako Francúzsko. Hoci sa talianske hospodárstvo dodnes riadne nepozviechalo z následkov svetovej finančnej krízy 2008, na základe nominálnej hodnoty ročnej tvorby HDP mu po siedmej Indii prináleží ôsma priečka svetového rebríčka a spolu so šiestym Francúzskom patrí do elitnej skupiny G7. Taliansko by v nej síce malo uvoľniť miesto Indii, ale o to teraz nejde. I keď 60-miliónová Repubblica Italiana nedisponuje jadrovými zbraňami, ostáva táto románska krajina dostatočne vplyvným hráčom na svetovej scéne. Kým predošlé vládne garnitúry v Ríme dovolili bruselským komisárom, aby po nich dirigisticky šliapali, nová koalícia Ligy Severu a Hnutia piatich hviezd odmieta poslušne plniť direktívy, smernice, nariadenia a odporúčania technokratov z Bruselu, Frankfurtu (Európska centrálna banka) a Washingtonu (Medzinárodný menový fond). Juhoeurópska mocnosť sa už viac ako desať rokov márne borí s vyše 20-percentnou nezamestnanosťou a jej politická reprezentácia, ktorá vyšla z vlaňajších parlamentných volieb, si dupla a povedala: Basta!
Začala – na protiveň Bruselu – presadzovať národnoštátne záujmy nielen v otázkach migrácie, ale aj ekonomiky. To je sféra, v ktorej sa eurokracia pokúša vháňať členské štáty EÚ do centralizovanej hospodárskej, menovej a rozpočtovej únie. Svetová finančná oligarchia prenecháva bývalému investičnému bankárovi Emmanuelovi Macronovi nevďačnú rolu hlavného agitátora za zbavovanie členských štátov príslušných kompetencií v pros­pech Bruselu a Frankfurtu. Horlivý Francúz sa pokúša urýchľovať aj likvidáciu samostatnej zahraničnej a obchodnej politiky členských štátov, čím vyvoláva nevôľu vo viacerých európskych metropolách. Najhlasnejšie sa síce vzpiera Viktor Orbán a oponuje i celé stredoeurópske susedstvo, avšak svet zbystrí uši až vtedy, keď buchne päsťou do stola Matteo Salvini. Jeho výrazná osobnosť zatieni neposedného chlapčenského Macrona v každom ohľade a koaličná vláda v Ríme začína túto výhodu patrične využívať.
Predviedla to bravúrnym spôsobom a na zlosť Elyzejského paláca i hlavného stanu EÚ v Bruseli koncom marca. Francúzsky prezident penil od rozčúlenia a predseda všemocnej Európskej komisie Jean-Claude Juncker sipel od rozhorčenia, keď La Città Eterna predviedla majstrovský manéver. Talianska vláda ignorovala doktrínu Bruselu, Berlína a Paríža o povinnom spoločnom postupe EÚ voči Číne. Zároveň sa obrátila chrbtom ideológii multilateralizmu, čiže mechanizmu medzinárodných vzťahov postavenému na viacstranných (multilaterálnych), a nie dvojstranných (bilaterálnych) dohodách.
Autor: Patrik Sloboda
Mesačník Zem&Vek si môžete predplatiť na:
Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis