Naša spoločnosť sa ocitá späť v osemdesiatych rokoch: nekompetentná vláda, pobyt cudzích vojsk, poklonkovanie ochrancom a perzekúcia opovážlivcov sú späť. Otázkou je, čo bude ďalej?
„História sa opakuje. Prvýkrát ako tragédia,
druhýkrát ako fraška.“
Sme až po uši späť v osemdesiatych rokoch. Máme rovnako nekompetentnú vládu zastupujúcu prevažne cudzie záujmy, rovnako vyprázdnené a korektne masírujúce masmédiá, rovnakú perzekúciu opovážlivcov zahŕňajúcu prepúšťanie z práce i kriminalizáciu, rovnaké budovanie nerozlučných zväzkov so spriatelenou veľmocou a zmluvou o pobyte cudzích.
Samozrejme nechýba ani svet rozdelený na dva bloky a nezmieriteľný boj s ideologickým nepriateľom, ktorý sa opäť vo svojej úskočnosti a zákernosti zameriava na tých najslabších z nás, pričom svoje revanšistické zámery šikovne skrýva. My, bdelí, jeho pravú povahu však zavčas odhalíme a nedovolíme návrat starých poriadkov v žiadnej podobe.
Pozoruhodné oficiálne myšlienkové schémy typu „my svoje liberálne hodnoty ubránime“, ktoré v podstate hovoria, že v mene slobody treba slobodu obmedzovať, ako by z oka vypadla povestnému „my si republiku rozvracať nedáme“.
Súdobé vypínanie serverov podobne nápadne pripomína boj samizdatových (tajných a zakázaných vydávaní) tlačovín v časoch disentu, oboje predsa metie (respektíve dezinformuje) našu nevzdelanú verejnosť a zaslúži si pochopiteľne rázny zásah cenzúry. Nakoniec každý, kto zažil odpadlíkov a stroskotancov v žolde Západu, sa musí od srdca zasmiať, keď dnes počuje o dezolátoch a proruských šváboch. Proste manifestácia českého mindráka v tej najohavnejšej podobe. Ako hovorievali naše babičky, poturčenec horší od Turka.
Čo v tejto mizernej fraške zatiaľ chýba? Viacmenej jediná, zato ústredná figúra. Michail Sergejevič Gorbačov. Rovnako ako v osemdesiatych rokoch, aj dnes sme totiž na tej strane rozdeleného sveta, ktorej tak nejako dochádza dych. A rovnako ako vtedy, aj dnes vláda hlása, že víťazstvo už čaká za rohom, stačí len vytrvať, trochu pritlačiť a nepriateľ sa čo nevidieť zrúti.
Chvíľku to vyzeralo, že by rolu Veľkého brata, ktorý sa pokúša rázne zmeniť kurz hrdzavejúceho kolosu upadajúcej veľmoci, mohol zohrať izolacionistický Donald Trump. Sľuboval nechať svojich vazalov na pokoji, plánoval rušiť vojenské základne (okrem iného v Nemecku) a venovať sa naplno domácej perestrojke, teda zatočiť s prebujneným a skorumpovaným aparátom, ktorý v USA nazývajú „Deep State“.
Rovnako ako za Gorbyho, aj za Trumpa, naše vedenie a režimní ideológovia zneisteli a tápali pri interpretácii novej politiky veľkého vzoru. Potenciálne Gorby bol bohužiaľ zavčas nahradený dementným starcom, ktorý sa pokúša akurát tak nestratiť vedomie. Z Trumpových smelých zámerov prežil jediný, zato naozaj gorbačovský – stiahnuť sa z Afganistanu. Na svoju rolu jednoducho nemal, kulantne povedané.
Zostávajú teda len dve možnosti. Ako tá pravdepodobnejšia sa zatiaľ javí, že budeme rovnako ako v osemdesiatych rokoch ďalej vyčkávať, až to tam (tentokrát vo Washingtone, prípadne v Bruseli) konečne praskne. Až sa naozaj objaví nový “Gorby” v americkom vydaní, ktorý pootočí kolesom dejín a skončí najskôr podobne ako jeho sovietsky predchodca uprostred trosiek rozpadajúceho sa impéria. Pokojne by to mohol byť aj posledný z klanu Kennedyovcov, to by žánrovo skvele sadlo. A potom, až to praskne aj v okolitých štátoch východoeurópskej periférie, sa s jasotom pridáme. Môžme len tušiť, že pre zmenu k Číne.
Druhou možnosťou je, že sa mindráka zbavíme. Prestaneme sa opičiť a podliezať silnejšiemu, prestaneme sa hrbiť a chovať ako provinční burani, čo s obdivom a úžasom prijímajú všetko, čo práve frčí v Amerike, a tetelia sa šťastím, keď si nás v tej Amerike všimnú, alebo priamo pochvália. Nielenže je to hanba svetových rozmerov, ale navyše nám toto zaostalé a jazykom Ľudovíta Vaculíka “predposraté” vzývanie vzdialených vzorov ani v doterajšej histórii nič dobré neprinieslo.
Pripusťme, že vzmach či úpadok spoločnosti najlepšie, teda nepoliticky, klasifikuje umenie. Keď prekvitá, spoločnosť rastie ako duchovne, tak materiálne. Keď upadá, je na čase baliť kufre. Samozrejme len v prípade, že hranice ešte nezavreli. Žiarnym príkladom je kultúrna explózia šesťdesiatych rokov minulého storočia u nás. Nech sa bavíme o filme, divadle, literatúre, výtvarnom umení, architektúre, dizajne, prakticky o čomkoľvek z oblasti kultúry tej doby – jedno mali všetci umelci spoločné – netrpeli mindrákom a z neho prameniacim epigonstvom. Čo bol prvý krok k tomu, aby mohli úspešne dobývať svet.
Ak má repríza osemdesiatych rokov skončiť inak ako posledným aktom frašky, treba zabudnúť zamatovú revolúciu a vrátiť sa pre inšpiráciu k inému (trochu sľubnejšiemu) kusu z našich dejín, kapitole známej ako Pražská jar. Vtedajší koncept zahraničnej politiky, ktorý možno zhrnúť tromi slovami: sloboda, suverenita a neutralita – opäť nadobúda rozhodujúci emancipačný rozmer. Rozmer možno jediného vážne mieneného pokusu vystúpiť z bipolárneho systému a ísť svojou cestou. Schválne, či zas prídu nejaké tanky…
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
(1) Tomáš Rychetský: Umělecký dojem, casopisargument.cz, 25.05.2023
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.