Najstarším dôkazom vzťahu ľudí a zvierat sú jaskynné maľby staré desiatky tisíc rokov. Nicolas J. Saunders uvažuje o týchto jaskynných zobrazeniach zvierat ako o forme sympatickej mágie, o snahe ovládnuť zviera cez jeho podobu. V knihe Mytická síla zvířat tvrdí, že Darwinovo presvedčenie o tom, že človek pochádza zo zvieraťa, do značnej miery podkopalo tradičné myslenie, že aj keď sa človek niekedy správa ako zviera, teda iracionálne alebo násilne, je akákoľvek podobnosť so zvieracím správaním len náhodná a nie je tou pravou, vyššou prirodzenosťou, ktorou Boh obdaril človeka.
Aj filozofi a psychológovia začali považovať takéto „zvieracie“ správanie za nie nenormálne, ale naopak vrodené a inštinktívne. Sigmund Freud nazval toto inštinktívne správanie ako „id“, a vedomé správanie vytvorené kultúrou ako „superego“ alebo „nadja“. Človek je ovládaný vnútorným bojom medzi nimi a tieto dve zložky osobnosti vyrovnáva tretia, nazvaná „ego“, uvedomenie si seba, svojej odlišnosti a jedinečnosti od ostatných. Zvieratá fascinovali schopnosťou rýchlo plávať a behať, niektoré dokázali lietať, iné vynikali silou alebo svojou regeneráciou.
Severoamerickí Indiáni verili, že ľudia a zvieratá sú obdarení rovnakou duchovnou podstatou. Vnímali ich ako antropomorfné bytosti, ktoré mohli meniť svoju zvieraciu aj ľudskú podobu. Zvieratá boli ústredným motívom v inkskej astrológii. Verili, že každé zviera (na hviezdnej oblohe) má svoje dvojča, ktoré ich chráni a zabezpečuje aj úrodnosť. Napríklad Tallensiovia veria, že predkovia a zvieratá sú spojení putom a sú duchovne prítomní, tak ako zvieratá na posvätných miestach. Silné a nebezpečné zvieratá preberali úlohy totemov, duchovne významných znakov.
Totem mal ochraňovať človeka a človek mu preukazoval úctu, veril, že medzi ním a totemom existuje zvláštny vzťah. Totem sa neviazal len na jednotlivé zviera alebo bytosť, ale na všetky jedince druhu a príslušníci daného totemu napodobňovali jeho pohyby a vlastnosti obradnými tancami. Totemizmus bol prítomný v rozličných formách vo všetkých kultúrach a je starší ako všetky náboženstvá a všetci bohovia ľudstva. Už pravekí ľudia si totemom vyjadrovali svoj fiktívny pôvod od zvieraťa. Slovo „totem“ pochádza z odžibvejčiny, jazyka z oblasti Veľkých kanadských jazier, a znamená pokrvnosť alebo príbuznosť. Nejde však o ochranného ducha, s ktorým môže vstúpiť človek do vzťahu pri individuálnom spirituálnom hľadaní. Získanie ochranného ducha bolo osobným rituálom členov kmeňa ešte v období puberty.
Cicavce, vtáky, plazy alebo stromy sa stali symbolmi vzťahov, ale aj prírodná sila, ktorá je ochranným pomocníkom rodu. Pokiaľ bol totem zviera, ktoré sa dalo zjesť, príslušníci rodu sa zriekli konzumácie jeho mäsa. Totem bol kmeňový, dedil sa z generácie na generáciu, integroval mytologický svet, keď systém predkov, príbuznosti a lokálnych vzťahov prepájal s prírodou a kultúrou. Kmeňový alebo klanový totem spájal celý klan spoločnou vierou. Prapredkov kmeňa, klanu, rodové totemy vnímali jeho členovia ako duchov rodov. V prípade individuálneho totemizmu, keď má čarodejník alebo šaman skrotené zviera ako dôkaz svojej moci, je zviera sprostredkovateľom, poslom, medzi dušou druhu a dušou šamana a tento totem sa nededí. Z filmov poznáme indiánske koly, totemové koly s vyobrazením totemových zvierat, ktoré aj dnes používajú Indiáni v Severnej Amerike. Antropológ Adolphus P. Elkin definoval totem z hľadiska významu, úlohy, ktorý má pomocník, ochranca, totemový symbol sociálnej alebo kultovej skupiny, z hľadiska formy (totem pre klany, skupiny, pohlavia) a funkcie (sociálnej, morálnej). V iných prípadoch môže byť úloha totemu redukovaná len na označenie klanu.
Claude Lévi-Strauss v knihe Myšlení přírodných národů uviedol, že sa hovorí, že ľudia totemu medvedíka čistotného sa živili rybami a divými plodmi, ľudia totemu pumy žili v horách, vyhýbali sa vode, z ktorej mali veľký strach, a živili sa hlavne zverinou. Ľudia totemu divej mačky cez deň spali a lovili v noci, pretože boli obdarení prenikavým zrakom, o ženy sa príliš nezaujímali. Ľudia totemu vtáka sa budili pred úsvitom, podobali sa vtákom v tom, že nikto druhému neprekážal. Boli polygamní, málo náchylní k práci, ale obdarení početným potomstvom.
AUTOR: Vladimír Líška
