VYSOKÁ KVALITA INŠTITÚCIÍ SA ZAKLADÁ NA VYSOKEJ KVALITE DISCIPLÍN A VYSOKÁ KVALITA DISCIPLÍN ZAS NA VYSOKEJ KVALITE ICH TVORCOV. INTELEKTUÁLNA TVORIVOSŤ JE SRDCOM I ZMYSLOM AKADEMICKEJ PRÁCE. AK JE OHROZENÁ POVAHA AKADEMICKEJ PRÁCE – INTELEKTUÁLNA KREATIVITA, NACHÁDZAME SA PRIAMO V EPICENTRE KRÍZY. „PRODUKT“ AKADÉMIE JE SVOJOU POVAHOU INTELEKTUÁLNY, NEDÁ SA MERAŤ ROVNAKÝM SPÔSOBOM AKO TVORCA MATERIÁLNEJ VÝROBY ANI AKO PRODUKT MATERIÁLNEJ VÝROBY, NO DEVIANTNÁ BOLONSKÁ REFORMA/DEFORMA AKADEMICKEJ PRÁCE JE S TÝM V ROZPORE (DUDÁŠ, 2011). AKADEMICKÉ INŠTITÚCIE MAJÚ SLÚŽIŤ SPOLOČNOSTI SVOJIMI INTELEKTUÁLNYMI A EDUKAČNÝMI VÝSLEDKAMI. UNIVERZITA MÁ VEĽKÚ A JEDINEČNÚ ÚLOHU PRI ROZVOJI HODNÔT V SPOLOČNOSTI.
Kvalita inteligencie bola a je závislá aj od politického modelu, stavu školstva a kultúry spoločnosti. Prvé stredoveké univerzity mimo Grécka boli tri slovanské akadémie – Devínska, Ochridská a Preslavská (Dudáš, 2011), ktoré ako „filiálky“ Carihradskej akadémie boli založené na humánnom základe šírenia „kultúry“ kresťanstva a vzdelanosti. Univerzity na Západe vznikli ako cirkevné korporácie na boj cirkvi s názormi gréckej a arabskej vedy, teda na anticivilizačnom základe. Prvá západná univerzita vznikla v Bologni asi tri storočia po slovanských univerzitách. Pápežovo povolenie bol potrebné, lebo on bol najvyšším dozorcom štúdií a len on mohol udeliť facultaem uboque docenti. Univerzity dodávali cirkvi najvyššie kádre (Špirko, 1943). V prvom priblížení sa kvalita akademickej inteligencie mohla posudzovať podľa kvalifikačného zaradenia najmä na základe výučby, zaviedli sa absolventské tituly Mgr., MUDr., JUDr., PhDr. a pedagogické tituly profesor a docent. Po vzniku humboldtovských sekulárnych univerzít v 19. storočí s jednotou výskumu a učenia na základe výsledkov výskumu sa absolventom technických a ekonomických odborov udeľuje titul Ing. a absolventom štúdia architektúry titul Ing. arch. V oblasti hodnotenia výsledkov výskumu sa neskoršie zaviedla vedecká hodnosť Philosophae Doctor (PhD.), na niektorých britských univerzitách v najnovšej dobe aj najvyššia vedecká hodnosť doktora vied DSc. (Doctor of Sciences).
Kvalitu akademickej inteligencie by mali reprezentovať vedecké hodnosti a pedagogicko-vedecké tituly. Vo vojnovej prvej Č-SR, ako aj v prvej SR boli akademickými kategóriami na univerzitách asistent, odborný asistent a vedecko-pedagogické tituly docent a profesor, obdobne aj na Slovenskej univerzite v Bratislave v období prvej SR. V roku 1953 bola prijatá degradačná reforma celého školstva, ktorá sa zrušením klasických a reálnych gymnázií a ich nahradením JSŠ (jedenásťročnými strednými školami) stala efektívnou zábranou proti vytváraniu vzdelaného človeka s kritickým myslením. Komunistická verchuška v totalitárnom školstve zaviedla zákonom v prírodovedných a humanitných disciplínach absolventské tituly ako promovaný fyzik, promovaný historik a podobne, no rigoróza tituly RNDr., MUDr., PhDr. a JUDr. ponechala. Po štátnom prevrate v roku 1989 boli absolventom prírodovedných a humanitných disciplín priznané tituly Mgr. Kvalita akademickej inteligencie bola vo výskumných inštitúciách v prvom priblížení reprezentovaná aj vedeckými hodnosťami CSc. a DrSc. prevzatými zo ZSSR v roku 1953. Vedecká hodnosť CSc. bola po štátnom prevrate nahradená po vzore Západu doktorátom Dr., neskoršie PhD. Vo vzdelávacích inštitúciách vysokého školstva boli štyri druhy kategórií akademikov – asistent, odborný asistent a akademici s pedagogicko-vedeckými titulmi docent a profesor, začas aj mimoriadny profesor. Tituly docent a profesor boli predpokladom na získanie docentúry a profesúry (nie nutným pre členov KSČ). Všetko bolo riadené a schvaľované totalitárnou straníckou štruktúrou riadenia.
Svetovým degeneračným unikátom v oblasti vysokých škôl a oveľa horšou pohromou ako zákony z rokov 1950, 1956, 1966 a 1969 bol zákon o VŠ z roku 1980 a jeho „komplexní“ profesori a „komplexní“ docenti na základe ich približne 80-percentnej angažovanosti, približne 20-percentnej pedagogickej činnosti a temer nulovej výskumnej činnosti. Začiatkom ďalšej kultúrnej degradácie vysokých škôl, a to najmä pomocou „komplexných profesorov“, sa stal zákon o vysokých školách prijatý v „demokratizačnom“ ošiali v roku 1990, ktorý ich zafixoval vo funkciách ako garantov študijných odborov. Očista a náprava dlhodobo deformovaného stavu vysokých škôl sa nekonala pre neochotu akademického prostredia (najmä komplexných profesorov a docentov), ako aj pre zábranu straníckeho českého ministra školstva v Prahe (Kováč, 2010). Po roku 1948 sa vedúci tajomníci KSS snažili vytvoriť priemyselné podniky v každom okrese, aby mali ľudia zabezpečenú prácu a živobytie, čo bol pozitívny jav, po roku 1989 nastala však obdobná situácia v prípade vysokých škôl. Zástupcovia ľudu v parlamente a v krajských a okresných zastupiteľstvách vyvíjali úsilie (žiaľ, úspešné) mať vysokú školu nielen v každom krajskom meste, ale aj v každom okresnom meste. To bol negatívny jav, pretože sa má učiť na základe výsledkov výskumu, no nie každý jednotlivec má na to dispozície a schopnosti, ako sa vyjadril ruský fyzik, akademik Kapica, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku za objav kvantových vírov v He3: „Chromého behať nenaučíš, aj keď by si doňho investoval milióny.“ (Dubovský, 2023). Navyše začali zakladať nie prírodovedecké a technické školy, ktoré sú chrbticou vývoja spoločnosti, ale predovšetkým humanitné vysoké školy produkujúce absolventov, ktorí nielenže bojujú proti prírodovedeckej a technickej inteligencii (Žantovský, 2018), teda proti spoločnosti, ale hojne končiacich na úradoch práce, tvoriacich prekariát ochotný na čokoľvek, len aby získali zamestnanie. Päťmiliónové Slovensko má v súčasnosti 41 vysokých škôl, z toho 20 verených, 3 štátne, 10 súkromných a 8 zahraničných škôl v porovnaní s osemmiliónovým Rakúskom, ktoré má 8 vysokých škôl. Absurdita na entú. Navyše nenastala v dôsledku zlyhania inteligencie dekomunizácia v akademickom prostredí, ale ani v celej spoločnosti (Dudáš, 2011; Dubovský, 2023). Následné novelizácie vysokoškolskej legislatívy, ako aj nový zákon o vysokých školách z roku 2002 z dielne tzv. KDH (minister Fronc) znamenal rozchod s ideou univerzity (Dudáš, 2011). Vysoké školy sú dnes po prijatí Bolonskej reformy (deformy) vzdelávania s kaleidoskopickým modelom výučby továrňami na produkciu nositeľov titulov bez vedomostí. Sú to nedoukovia súčasnosti, najmä absolventi neomarxizmom intoxikovaných humanitných disciplín (Makow, 2012). Kvalitu vysokoškolských učiteľov reflektoval kritický sociológ: „Doba po roku 1989 je príliš úrodná na rôznych idiotov ovenčených titulom profesor a docent.“ (Mikula, 2017).
V období masívnej industrializácie Slovenska po roku 1948 bola kvalita robotníkov v technickej praxi reprezentovaná viacerými kvalifikačnými R triedami, ktoré adept musel spĺňať vedomostne a dĺžkou praxe, aby sa kvalifikoval do vyššej triedy. Obdobne kvalita technickej inteligencie v technickej praxi a v priemysle bola reprezentovaná kvalifikačnými T triedami. Po štátnom prevrate v roku 1989, keď sa otvoril priestor na postupný príchod neomarxizmu so všetkými jeho negatívnymi sprievodnými znakmi baskervilského kapitalizmu odskúšanými na Západe, tieto adekvátne hodnotenia kvality zanikli v dôsledku novej štátnej doktríny (nanútenej anticivilizačným Západom) o zosúkromnení štátneho majetku a vytváraní oligarchickej ekonomiky (pre 1 % bohatých) ako sprisahania Deep State (hlbokého štátu) s mýtom o voľnej ruke trhu a s nevyhnutnými hospodárskymi krízami – na rozdiel od štátom rozumne plánovanej ekonomiky.
AUTOR: Ján Dudáš
