Bruselská eurokracia sa pokúša už niekoľko rokov uskutočňovať zásadné civilizačné zmeny. Európska komisia ich rozpracovala do programu známeho ako „zelená dohoda“ (Green Deal) s bohorovným tvrdením, že posúva spoločenský rozvoj jedine správnym smerom. S doktrinárstvom nemej závažného obsahu sa pokúšal otočiť koleso dejín čínsky vodca Mao Ce-tung. Rozkrútil ho v roku 1958 v rámci kampane, ktorá vošla do dejín pod názvom Veľký skok vpred.
KEĎ bola Moskva oporou…
Dňa 1. októbra 1949 sa na mape sveta objavil veľký a ľudnatý štát Čínska ľudová republika (ČĽR). Do jej čela sa postavil vodca komunistickej strany Mao Ce-tung. Riadil ju spočiatku ako Josif Vissarionovič Stalin, stranícky a štátny vodca susedného Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Čínske obyvateľstvo prijalo vznik svojej ľudovej republiky s nádejou, že po rokoch krutej agresie cisárskeho Japonska a občianskej vojne medzi komunistickými a nacionalistickým formáciami budú konečne žiť v mieri a pokoji.
Čínska komunistická strana prevzala v novom štátnom útvare postavenie vedúcej politickej sily. Program socialistickej výstavby uskutočňovala podľa vzoru sesterskej štátostrany Sovietskeho zväzu. Moskva vysielala do Pekingu poradcov, aby pomáhali v prvej etape hospodárskeho rozvoja ČĽR budovať ťažký priemysel. Sovietsky zväz sa stal koncom augusta 1949 jadrovou mocnosťou a čínske politické špičky privítali patronát Sovietskeho zväzu.
Stalin imponoval Mao Ce-tungovi ako štátnik, pod vedením ktorého urobil ZSSR obdivuhodný skok vpred, keď sa po skončení občianskej vojny (1917 – 1923) vypracoval v priebehu troch päťročníc z polohy rozvrátenej agrárnej krajiny do postavenia priemyselnej veľmoci, schopnej nastúpiť na sklonku 30. rokov do vojny proti európskej hitlerovskej vojnovej mašinérii ako rovnocenný protivník.
Mao rešpektoval Stalina ako o 15 rokov staršieho, skúseného a spoľahlivého druha v triednom boji oboch bratských krajín proti svetovému imperializmu. V októbri 1950 počúvol jeho podnet a vyslal bojovať do Kórey pol milióna tzv. čínskych ľudových dobrovoľníkov, fakticky príslušníkov Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády. Spojené štáty uvalili za trest na ČĽR obchodné embargo, čím utužili sovietsko-čínske spojenectvo.
… a KEĎ už nie
Pevnosťou zväzku otriaslo úmrtie J. V. Stalina v marci 1953. Spočiatku iba na symbolickej rovine, keď si Mao Ce-tung musel začať zvykať na vrtkavú osobnosť Stalinovho následníka Nikitu Sergejeviča Chruščova. Ten zviedol v Kremli nechutný zákulisný boj, aby sa dostal k moci, čo Mao Ce-tung vyhodnotil ako signál k zvýšenej opatrnosti a smelším úvahám o životaschopnosti čínsko-sovietskeho bratstva.
Čínske stranícke vedenie znepokojovali signály z moskovských kuloárov, že Kremeľ pod vedením Chruščova vnáša do veľmocenského duelu s USA novú stratégiu, ktorá sa líši od dovtedajšej – stalinskej – v čomsi podstatnom. Zatiaľ čo Stalin nebol ochotný ani len pripustiť možnosť obetovania štátnych záujmov Sovietskeho zväzu hmlistej perspektíve sformovania globálneho veľmocenského tandemu s USA, Chruščov to nevylučoval.
Predstava kompromisníckeho spolužitia Sovietskeho zväzu s koristníckym Západom a premena konfrontačnej bipolarity na nekonfrontačnú zaváňala čínskemu straníckemu vedeniu ideologickým revizionizmom. Ohrozovala by udržateľnosť takého kurzu rozvoja Číny, ktorý by viedol k usporiadaniu bipolárnosti do konfigurácie ZSSR + ČĽR verzus USA. Mao si neželal zatvrdnutie Číny ako prívesku ZSSR a hľadal spôsoby, ako naučiť Moskvu v priebehu 15-20 rokov vnímať Čínu ako nenahraditeľného partnera, bez pomoci ktorého konfrontáciu s USA neustojí. Neistotu ohľadom globálnych krokov Chruščova prehlbovalo v očiach Mao Ce-tunga i jeho paktovanie s postkoloniálnou Indiou, potenciálnym rivalom Číny o hegemóniu v juhovýchodnej Ázii. ZSSR nedokázal pomôcť Číne a Indii urovnať ich pohraničné spory a Mao miestami podozrieval Chruščova, že ani veľmi nechcel.
Čo najskôr na vlastných nohách
Mao Ce-tung vyvodil z týchto náznakov záver, že Čína sa musí emancipovať skôr, než predpokladal. Znamenalo to urýchliť hospodársky rozvoj skokovým spôsobom. Prvý päťročný plán rozvoja národného hospodárstva (1953 – 1957) bol už rozbehnutý a poskytoval len málo priestoru na dodatočné korektúry. Poradcovia z Moskvy pomohli vypracovať čínsku prvú päťročnicu podľa osvedčenej stalinskej metodiky. Kládla dôraz na budovanie priemyselnej a energetickej základne, čo bolo v zásade správne i vhodné. Moskva rozvrhla i poskytovanie značných sovietskych investičných položiek, čo znemožňovalo Maovi radikálne urýchľovať tempo plnenia plánu.
Pod svoju kontrolu v záujme znásobenia a nie iba zvýšenia hospodárskej výkonnosti Číny mohol vziať prípravu druhej päťročnice. Na to sa aj sústredil. Nebol však ekonómom a už vonkoncom nie odborníkom na riadenie socialistickej transformácie a výstavby. Nepopieral preto užitočnosť preberania sovietskych skúseností z dôb budovania sovietskej štátnosti. Hoci bol tento sovietsky model po 2. svetovej vojne vo všeličom zastaraný, čínski národohospodári si ho upravili tak, aby priniesol úžitok. Priemyselná výroba v ČĽR stúpala počas 1. päťročnice o 19 % ročne. Mao však vyžadoval, aby sa v 2. päťročnici takéto prírastky znásobili. Keď plánovači váhali s prudkým a riskantným nakopnutím ekonomiky štátu, odhodlal sa k despotickému postupu, aby váhou svojej moci umlčal racionálnych ekonómov i stranícke Politbyro a prinútil všetkých pustiť sa v druhej päťročnici (1958 – 1962) do dobrodružstva s názvom Veľký skok vpred.
Maoistickí sociálni inžinieri programovali od polovice 50. rokov verejnosť, aby sa neprotivila avanturizmu Veľkého skoku vpred. Využili pri tom tradičnú skupinovú mentalitu čínskych más stotožňovať sa s duchovným a ideologickým nastavením svojej vrchnosti. Väčšina obyvateľstva bola ľahko tvarovateľná, no Mao si potreboval podrobiť aj vrstvu pracujúcej inteligencie, ktorá nadobudla vzdelanie tzv. buržoázneho typu počas predošlého zriadenia.
Národnému hospodárstvu, prechádzajúcemu fázou rýchlej industrializácie, chýbali však technici, inžinieri a vedci. Školstvo preto chrlilo značné počty rýchlokvasených špecialistov, ale s otáznou ochotou plniť bezvýhradne všetko, čo im je nariadené. Dali sa síce zväčša zastrašiť, ale nie nutne zlomiť. Mao vypracoval taktiku ich domestifikácie v dvoch fázach, uvádzaných do života v dvoch politicko-spoločenských kampaniach.
Prvá, s názvom Hnutie sto kvetov, začala v máji 1956 nabádať občanov na prejavovanie kritických postrehov a stranícku vrchnosť na ústretový prístup k podnetom zdola. Keď bolo hnutiu dovolené prerásť do ešte odvážnejšej kampane s názvom Hnutie za nápravu štýlu práce, vrátane práce štátnych a straníckych orgánov, trúfli si aj mnohí ustráchanci otvárať ústa s tým, že nastalo obdobie uvoľnenia. Opak bol pravda.
AUTOR: Patrik Sloboda
