VATIKÁNSKA socha Vzkriesenie S VEĽKOSŤOU 20 x 7 x 3m MÁ ZOBRAZOVAŤ Krista vychádzajúceho z krátera po jadrovej explózii v Gethsemanskej záhrade. Nielenže sama pôsobí démonicky, nachádza sa v budove pripomínajúcej hadiu hlavu. Práve tam máva pápež audiencie, ak počasie nepraje stretnutiam s veriacimi na Námestí sv. Petra.
Koncom januára 1959 tri mesiace po zvolení za pápeža oznámil Ján XXIII. úmysel zvolať rímsku synodu a všeobecný koncil. Ten napokon zasadal v Bazilike sv. Petra a bol pomenovaný druhý vatikánsky. Na Západe je považovaný za najvýznamnejší medzník v dejinách katolíckej cirkvi od obdobia konštantínovského obratu, keď Milánsky edikt z roku 313 zaručil slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v Rímskej ríši. Koncil sa pripravoval takmer tri roky. Začal sa v októbri 1962 slávnostnou svätou omšou v Bazilike sv. Petra. Pôvodne mal trvať krátko, no riešených problémov bolo priveľa a názory sa rozchádzali. Zasadnutia trvali každoročne až do roku 1965. Počas koncilu v júni 1963 Ján XXIII. zomrel, no jeho nástupca Pavol VI. sa rozhodol v koncile pokračovať. V 6. mesiaci roku 1966 (tri šestky) bol zrušený index zakázaných kníh. „… od druhého vatikánskeho koncilu sa dodnes buduje paralelná cirkev na viacerých úrovniach, ktorá je diametrálne odlišná od pravej Kristovej cirkvi. Táto paralelná cirkev postupne zatemňovala božskú inštitúciu založenú naším Pánom, aby ju nahradila falošnou entitou korešpondujúcou s vytúženým univerzálnym náboženstvom, ktorého teóriu ako prví sformulovali slobodomurári,“ vyjadril svoj pohľad v júni 2020 katolícky biskup Carlo Maria Viganò, bývalý pápežský vyslanec (nuncius) v USA.
ZVLÁŠTNY DRUHÝ PRÍCHOD
V roku 1964 pápež Pavol VI. poveril známeho inžiniera a architekta Piera Luigiho Nerviho, aby vybudoval sálu pre obecenstvo, dnes známu ako Aula Pavla VI. Je postavená zo železobetónu a pojme až 12 000 ľudí. Konštrukčné práce sa začali v roku 1966 a budova bola inaugurovaná v roku 1971 (s kapacitou 6 300 miest na sedenie). Je postavená na pozemku darovanom Kolumbovými rytiermi (Knights of Columbus). Leží čiastočne vo Vatikáne, no z väčšej časti v Taliansku. Talianska časť sa chápe ako extrateritoriálna oblasť.
V budove v tvare hadej hlavy sa vo východnej časti druhého podlažia nachádza aj menšia sála, známa ako Synodálna. Strecha budovy pojme podľa oznámenia z konca mája 2007 až 2 400 fotovoltických panelov, čo vytvorí dostatok elektriny na pokrytie kúrenia, chladenia a svietenia v budove. Systém, ktorý v cene 1,5 milióna dolárov poskytol nemecký výrobca, získal ocenenie 2008 European Solar Prize v kategórii Solárna architektúra a mestský rozvoj.
Autor sochy Vzkriesenie Pericle Fazzini prvýkrát komunikoval s Vatikánom v roku 1965, ale až v roku 1972 bol po intervencii Pavla VI. (vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini) poverený vytvorením osemdesiattonového sochárskeho diela. Prácu dokončil v roku 1977, práve včas na pápežovu osemdesiatku. Socha zo zliatiny medi a bronzu zaberá celý stred priestoru za pódiom pri stene, v jej centre je vztýčený Kristus majestátne sa vznášajúci uprostred chaosu znamenajúceho smrť. Dlhé vlasy a brada mu vejú vo vetre, tvári sa vážne a neveselo. Chaos je znázornený pomocou prírodných prvkov zlúčených v beztvarej zmesi. Sú nimi kamene, korene a konáre. Podľa „plazibilného“ vysvetlenia publicdelivery.org je však v druhom príchode Krista medzi zlepenými elementmi getsemanského vortexu prítomná aj radosť: v jeho otvorenej náruči vítajúcej masy v sále. Fazzini najprv vytvoril prototyp v reálnej veľkosti s použitím polystyrénu (zo splodín z horiaceho plastu mal krvnú zrazeninu).
Tak či onak, v 60. a 70. rokoch minulého storočia ľudstvo žilo pod hrozbou jadrovej vojny. To sa premietlo aj v dobovom umení. Normálne vtedy bolo predpokladať, že ak svet prestane existovať, bude to v dôsledku atómovej vojny. Kristus teda povstáva z nekonečného chaosu jadrovej smrti a skazy. Socha môže vyvolať medzi divákmi nepohodu. Hoci je Kristus upokojujúcou postavou uprostred chaosu, má tiež vyvolať strach, s vedomím, že hrozba konca sveta je veľmi reálna. Prechádza síce agóniou, vystupujúc zo skazy spôsobenej ľudmi, je však pripravený prejaviť zľutovanie a dať tým istým ľuďom nádej. To ukazuje Kristovu morálnu silu a pripomína nám, že by sme sa mali snažiť ju tiež dosiahnuť. Podivný zjav sochy vyvoláva dohady, uzatvára stránka Public Delivery s tým, že podľa niektorých ľudí predstavuje Bafometa, božstvo s kozou hlavou, kedysi údajne uctievané templármi, ktoré sa dnes teší masívnej priazni satanistov a okultistov. Podľa teórie po zrkadlovom otočení „náveternej“ polovice sochy uvidíte Bafometovu hlavu. Teórií o soche je viac, podľa ďalšej zvláštne vejúce vlasy vytvárajú obrys hlavy plaza či tyranosaura otočenej dozadu.
KOLUMBOVI RYTIERI
Hoci sa Krištof Kolumbus k brehom Ameriky nedoplavil ako prvý Európan (prví boli Vikingovia okolo roku 1000), z historického hľadiska mali jeho výpravy objaviteľský charakter a otvoril Európanom cestu ku kolonizácii Ameriky (rok objavenia Ameriky 1492 sa považuje za symbolický začiatok novoveku). Začiatkom januára 1494 založil na strategickom mieste osadu La Isabela považovanú za prvú plánovito založenú európsku osadu v Amerike, ktorá čoskoro zanikla. Musel riešiť ťažké problémy spojené s kolonizáciou ako nezvyčajnú klímu, ťažkú prácu, nedostatok potravín, časté vzájomné potýčky medzi osadníkmi či konflikty s domorodcami. Koncom apríla 1494 uskutočnil ďalšiu výskumnú výpravu na Kubu, ktorú považoval za súčasť Ázie. Neúspešne hľadal prieplav, pričom oboplával južné pobrežie Kuby a dostal sa až k Jamajke. Demoralizácia z nemožnosti dosiahnuť kontakt s bohatou ríšou chána, zdravotné ťažkosti zotročených Indiánov spojené s ich vysokou úmrtnosťou a ustavičné roztržky medzi conquistadormi, ktorí posielali sťažnosti na španielsky kráľovský dvor, Kolumba paralyzovali. Za týchto okolností sa rozhodol vrátiť do Španielska, jeho lode zakotvili 11. júna 1496 v Cádize. Nasledovali však ďalšie tri jeho výpravy do Ameriky.
AUTOR: Karol Kardoš
