Stále vstrebávam hrôzy, ktoré sa udiali počas bojov na Ukrajine – v Buči, v Kramatorsku, Mariupoli a ďalších mestečkách a obciach. Som zhrozený z toho, že niečo takéto dokáže človek XXI. storočia.
Nebudem však verklíkovať propagandu ani nášho mainstreamu, ani druhej strany. Samozrejme, že sa nebojuje len v uliciach ukrajinských miest, ale aj v informačnom priestore. Je prirodzené, že propagandu chŕli ako Rusko, tak i Ukrajina. Vlastné straty sa skresávajú, vlastné prešľapy sa zamlčujú, no straty protivníka sa nafukujú a jeho prešľapy sa zdôrazňujú. Neodsudzujem to, ani neobhajujem – konštatujem, že vo vojne je to prirodzené.
Čo však prirodzené nie je, je, ak niekto slepo verí propagande jednej či druhej strany. To je naivné. A ak dokonca podľa toho vedie aj politiku vlastného štátu, tak naivita prerastá do nerozvážnosti.
INÉ MYSLENIE JE RIZIKOM
U nás podriaďovanie domácej politiky vojnovej propagande začína prerastať do snáh totálne vytesniť iné myslenie z politickej súťaže. Obvinenie z vedomej spolupráce s cudzou mocnosťou sa stáva obľúbeným argumentačným faulom, no na program dňa sa dostávajú už aj trestné oznámenia a obávam sa, že je len otázkou času aj otvorené likvidovanie celých politických subjektov.
Ak bude tento trend pokračovať, tak je viac ako pravdepodobné, že najbližšie parlamentné voľby nebudú prebiehať v prostredí transparentnej a férovej politickej súťaže. A nebude to len kvôli finančnej disproporcii, ktorá je pre kapitalizmus typická.
V takomto prípade budú Socialisti.sk usilovať o prítomnosť zahraničných pozorovateľov. Ale o tom viac na zajtrajšej tlačovej besede hnutia.
VEĽMOCI MAJÚ „IMUNITU“
Tesne po presiaknutí prvých podozrení o spáchaní vojnových zločinov zo strany ruských vojakov sa roztrhlo vrece s informáciami o tom, ako by sa do veci mali zapojiť Medzinárodný súdny dvor (MSD) či Medzinárodný trestný súd (MTS).
Nerád beriem verejnosti ilúzie, no ani jedna inštitúcia na to nemá reálnu moc.
Rímsky štatút z roku 1998, ktorým vznikol MTS, síce podpísali Rusko aj USA, no tento podpis neratifikovali (okrem nich tak (ne)učinilo ďalších 29 štátov vrátane Ukrajiny), čím de facto neuznávajú jurisdikciu tejto inštitúcie.
Čo sa týka MSD, tak aj tu platí, že inštitúcia je voči veľmoci bezmocná. Ukázalo sa to v roku 1984, keď sa na MSD obrátila Nikaragua kvôli americkej podpore polovojenských organizácií contras, ktoré majú na svedomí životy tisícok nikaragujských civilistov. Rozsudok z roku 1986 USA jednoducho ignorovali.
Z pozície stáleho člena BR OSN
zablokovali vynútenie obligácií, ktoré požadovala Nikaragua. V roku 1987,
prijalo VZ OSN rezolúciu vyzývajúcu USA k podriadeniu sa rozhodnutiu, tá však nie je záväzná.
USA dokonca pred časom uvalili sankcie na Fatou Bensoudovú, sudkyňu MSD vyšetrujúcu zločiny USA v Afganistane.
Z toho vyplýva jedno: ak má štát významné politické postavenie, nie je na svete sily, ktorá by ho prinútila akceptovať právne nástroje súdnych inštancií.
Ak nám skutočne nie sú civilné obete z Ukrajiny ľahostajné, mali by sme na vedenia našich štátov vyvíjať tlak, aby vo vzťahu k spojencom otvorili otázku podriadenia sa rozsudkom vyššie spomínaných inštitúcií.
NAJDÔLEŽITEJŠIE JE ZASTAVIŤ BOJE
Práve z dôvodu, že veľmoci majú stále možnosti vyhnúť sa zodpovednosti za vojnové zločiny, je dôležité zamerať sa v krátkodobom horizonte hlavne na zastavenie bojov (pričom prímerie si netreba hystericky zamieňať s kapituláciou Kyjeva).
Ak bude cieľom nie zastavenie vojny, ale pumpovanie zbraní a žoldnierov na teritórium Ukrajiny, tak na východnej hranici nám vznikne druhá Sýria a jedným z vedľajších produktov tohto procesu budú ďalšie a ďalšie zločiny proti ľudskosti stále viac frustrovaných vojakov na oboch stranách.
Preto viac ako prvoplánové politické gestá politikov európskej periférie budú potrebné iniciatívy lídrov takých štátov ako Francúzsko či Rakúsko.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.
Artur. Ako by si neštudoval medzinárodnú politiku: Súčasný systém však veľmociam umožňuje imunitu… Medzinárodný systém je zo svojej podstaty ANARCHICKÝ – nemá žiadnu nadradenú autoritu ktorá by „vládla svetu“. Momentálne kolabujúci systém hegemóna by USA nikdy nepotrestal, pretože USA (hegemón) nebudú predsa trestať samy seba. Bi- alebo multipolárny systém tiež nie je schopný vybudovať funkčný mechanizmus „trestania“ veľmoci. Veľmoc je preto veľmoc, že má „veľkú moc“.
Tobôž ak ide o jadrovú veľmoc. Žiaden aktér medzinárodnej scény nedokáže ZABRÁNIŤ jadrovej veľmoci použiť svoj arzenál – aj keby šlo o sebadeštrukčnú akciu. Problém sveta je v tom, že veľmoci DOVOLILI USA stať sa hegemónom. Že nebrali vážne ich činy, ignorovali ich správanie. Že sa včas nespojili. Pretože v prostredí anarchie (opakujem, medzinárodná politická scéna NEMÁ vládu – je to bezvládie, anarchia v „dobrom“ slova zmysle). Je to aréna, v ktorej sa aktéri (kedysi národné štáty a medzinárodné organizácie, dnes už aj korporácie) bijú o „svoj kus chcleba“. O vplyv, o moc, o výsady, suroviny, peniaze, existenciu.
Vojnové zločiny sa nedajú trestať počas vojny. Až víťaz môže začať trestať. Ak nejaký bude.
Pretože v dobe jadrového patu môžeme prehrať všetci. Len preto, že psychopati, ktorí sami seba volajú „elita“ nevedia reálne zhodnotiť situáciu. A môj dojem je, že tých psychopatov smerom na západ pribúda…
Ešte k téme. Artur správne povedal, že „ak má štát významné politické postavenie, nie je na svete sily, ktorá by ho prinútila akceptovať právne nástroje súdnych inštancií.“ Súvisí to aj so skorumpovanosťou, aj s vydieraním a strachom. Ak sa svet dostane do takej situácie, v akej bol posledných 30 rokov, jediným nástrojom nápravy je vojna, či sa nám to páči alebo nie.
Štát dokáže spacifikovať jednotlivca ktorý ignoruje zákony štátu „bez vojny“. Svet to nedokáže. Obzvlášť nie proti veľmociam. Celú históriu sa tuahnu problémy, ktoré vytvárajú „silné“ štáty. Preto je monopolárny svet nebezpečný.
Myslím, že tak, ako nemá riešenie úloha nastoliť na Slovensku DEMOKRACIU bez použitia násila, rovnako nemá svet iné riešenie ako silové. Či sa nám to páči, alebo nie. Môžeme filozofovať o vojne, byť proti vojne (aj ja som proti vojne, mám rád pokoj), ale ak raz niekto do vás neúnavne pichá nožíkom, nedá vám pokoj, nechce sa s vami porozprávať, nereaguje na prosby ani výzvy, tak vám nič iné nezostane, len mu tresnúť po papuli. Tomu rozumejú aj zvieratá, nielen ľudia a štáty…