Rastlinný indolový alkaloid ibogaín stále nie je oficiálnym liekom, je však veľmi perspektívny v liečbe drogových závislostí – zvlášť pri opiátoch a alkohole, ale funguje aj pri cracku či kokaíne, pervitíne, nikotíne a ďalších drogách. Je to prírodný extrakt z kra iboga pôvodom zo stredozápadnej Afriky. Každý, kto ho skúsil, uvádza, že to bol jeden z jeho najintenzívnejších životných zážitkov. Ibogaín vás nepohltí ako LSD alebo iné syntetiká. Ľudia pod jeho vplyvom nemávajú panické záchvaty ani psychotické stavy.
Už pred viac ako dvomi dekádami Magdaléna Fišerová (teraz Šustková) z Ústavu farmakológie 3. lekárskej fakulty Karlovej univerzity publikovala článok Ibogain – perspektivy v léčbě závislostí na psychotropních látkách, ktorý stále možno nájsť aj so zdrojmi na internete, preto tu uvediem len to najpodstatnejšie – prepletené s obsahom knižky Ibogain s podtitulom klíč k uzdravení, napísanej newyorským vysokoškolským profesorom Petrom Frankom (vyšla v angličtine o desaťročie neskôr, rok nato aj v češtine). Stále sa dá kúpiť na internete, no výtlačkov je už len zhruba toľko, koľko je voľných miest na židovskom cintoríne v Bratislave.
Dejiny užívania ibogaínu
Ibogaín našli v koreňoch kra Tabernanthe iboga a niektorých ďalších druhov, rastúcich v dažďových rovníkových pralesoch (napríklad voakanga). Domorodci stredozápadnej Afriky tento koreň bežne žuvali na zmiernenie únavy, hladu a smädu. Vyššie dávky aj extrakty koreňa navodzovali stavy zmeneného vedomia až dočasného bezvedomia a slúžili ako rituálny prostriedok pri náboženských obradoch (najmä v kulte bwiti – africkej animistickej viere, často pomiešanej s kresťanstvom). Domorodci veria, že korene ibogy umožňujú kontakt s ich predkami a bohmi v duchovnom svete. Podľa pygmejských povestí vznikla iboga z tela roztrhaného muža, aby s ním jeho manželka mohla komunikovať. Pygmejovia vypozorovali zvláštny účinok jej koreňa na horské gorily, ktoré ho okusovali. Podľa inej legendy lovec prenasledoval diviaka do džungle, ten zmizol v hmle a oštep sa zapichol do kra. Lovec vykopal koreň, zjedol ho a zjavil sa mu diviak, ktorý z neho spravil prvého šamana ibogy. Existuje aj legenda o pôvode ibogy v Rift Valley, kde podľa genetikov vznikla ľudská rasa. Pôvodní ľudia jedli ibogu ako súčasť prirodzenej potravy, fungovala ako katalyzátor ich vedomia a umožnila vznik jazyka, vnímanie času a seba samého. Spomienky na ibogu sa zachovali v príbehu o Adamovi, Eve a strome poznania. Len teda jeho „ovocie“ je koreň… Každopádne pygmejskí lovci boli po malých dávkach drveného koreňa schopní prejsť dlhšiu vzdialenosť, uniesť väčšiu záťaž a niekoľko dní nespať.
V 19. storočí Európania zaznamenali, že koreň ibogy pôsobí ako stimulans a afrodiziakum. Ibogaín z neho prvýkrát izolovali v roku 1901, jeho presná štruktúra je však známa až od roku 1957 (úplnú syntézu z nikotínamidu vykonali v roku 1975). Začiatkom 20. storočia ho odporúčali v psychoterapii ako stimulans pri rekonvalescenciách a liečbe neurasténie. V 30. rokoch predávali extrakty s ibogaínom ako stimulans a svalové tonikum, nedošlo však k významnému rozšíreniu v medicínskej praxi. Keď sa v 60. rokoch začali množiť správy o jeho psychedelických účinkoch, v mnohých štátoch ho zakázali (v USA v roku 1970).
Novú vlnu farmakoterapeutického záujmu o túto látku priniesli správy o možnosti liečby drogových závislostí. V rokoch 1962 až 1963 Howard S. Lotsof vykonal v USA niekoľko otvorených klinických sedení so závislými od heroínu a kokaínu (sám ibogaín dostal ako psychedelikum od kamaráta chemika ako 19-ročný, keď bol závislý od heroínu). Opísal, že aj jediná dávka niektorým závislým spôsobí dlhodobé zmiznutie žiadostivosti po droge a tlmí abstinenčné príznaky heroinistov. Asi o dvadsať rokov sa k ibogaínu vrátil (v práci pokračoval v Holandsku) a pokúsil sa ho uviesť na farmaceutický trh. Lotsofove ibogaínové liečebné postupy patentovali postupne pre závislosť od jednotlivých substancií – pre opiáty (1985), kokaín (1986), alkohol (1989), nikotín (1991) a napokon aj pre viaclátkovú závislosť (1992). Užívanie ibogaínu v kontrolovaných štúdiách v Holandsku bolo veľmi sľubné: po aplikovaní jedinej dávky ústne (20 až 25 miligramov na kilogram telesnej hmotnosti) minimálne dve tretiny pacientov (z asi 35 závislých od heroínu a kokaínu) abstinovalo pol roka, asi 10 % abstinovalo 2 roky a dlhšie a len 10 % sa vrátilo k droge po dvoch týždňoch. Lotsof opisuje zlepšenie prognózy pacientov pri opakovaní sedení. Počas jednej zo štúdií však zomrela mladá pacientka závislá od heroínu. Súdny proces nezaznamenal žiadne zanedbanie, požitá dávka ibogaínu bola nízka a bežná (hladina ibogaínu v krvi bola 0,75 miligramu na liter). Príčinou úmrtia mohla byť počas sedenia aplikácia heroínu s ibogaínom. Pacientka ho pravdepodobne tajne fajčila. Tento prípad upozornil na nedostatok znalostí o mechanizmoch účinkov ibogaínu. Okrem toho pacient by mal byť pod stálym dohľadom odborníkov. Klinické štúdie v Holandsku zastavili a ťažisko výskumu sa presunulo na experimentálnu úroveň. Zistili významný podiel dlhodobo účinného aktívneho metabolitu noribogaínu na účinkoch ibogaínu. Testovali ďalšie príbuzné metabolity a deriváty ibogaínu, napríklad 18-MC (teda 18-metoxykoronaridín, objavený v roku 1996), ktorý má minimálnu neurotoxicitu aj pri vysokom dávkovaní a ako syntetický je patentovaný.
AUTOR: Viktor Memfer
