V zalesnených oblastiach na juhu Japonska žili rodinné klany, ktoré sa zaoberali hľadaním osvietenia pomocou praktického mysticizmu. Museli trénovať na prežitie, brániť sa pred nebezpečenstvom a boli obávané, tak ako aj dnes všetci, ktorí sa snažia žiť slobodne, mimo systému. Feudáli v Japonsku viedli medzi sebou neustále boje a krajina bola rozdelená na desiatky bojujúcich samurajských klanov. Šľachta žila v prepychu a luxusným životom a ignorovala život poddaných, čo malo za následok vznik vzbúr poddanstva a nižšej šľachty. Dôležitú úlohu v japonskej feudálnej spoločnosti zohrávala profesionálna vojenská vrstva samurajov, vedených kódexom cti (bušidó). Cesta bojovníka obsahovala princípy správania, ktorými sa museli alebo mali riadiť. Boli oddaní svojmu pánovi a ak neuspeli, páchali rituálnym spôsobom samovraždy. Aj v súčasnosti má Japonsko problém s vysokým výskytom samovrážd. Od obdobia Kamakura (1185 – 1333) sa násilie ešte viac rozšírilo v období Muromachi (1336 – 1573). V období Edo (1603 – 1868) bola väčšina samurajov nižších hodností známa hrubosťou, negramotnosťou a zabitím každého, kto sa ich opovážil uraziť.
Oblasť južne od prefektúry Šiga sa považuje za japonský klenot, za pravlasť tajomných bojovníkov – nindžov. Neprístupnosť, odľahlosť a hmlou zahalené oblasti im poskytovali dokonalé ústranie. Tu, v hornatých provinciách, na ostrove Honšu nastal najväčší rozvoj nindžucu. Špeciálne oddiely špiónov, sabotérov odovzdávali svoje umenie z generácie na generáciu. Dali o sebe vedieť úspešným partizánskym útokom v roku 1487 na šóguna Ašikagu na príkaz rodiny Rokkaku, skrývajúcej sa v horách oblasti Koga. Menšie skupiny existovali po celom Japonsku, ale najväčšie skupiny pochádzali z oblastí Koga a Iga. Klany z oblasti Koga boli menej centralizované a viac nenápadné, preto ich bolo ťažšie vyhladiť. Kým v provincii Iga boli tri hlavné rodiny joninov, v provincii Koga bolo 53 klanov, ktoré viedlo osem rodín (Koga ryu, Mochizuki ryu, Ugai ryu, Naiki ryu, Akutagawa ryu, Ueno ryu, Ban ryu a Nagano ryu). Izolovane žili ako farmári, liečitelia a mágovia. Boli to potomkovia Jamabuši, horských mníchov, usadených v oblasti. Nindža bol špión (šinobi), bol démonom svojej doby, uviedol Jaroslav Polák v knihe Ninjutsu, umění špionáže. Ovládali astrológiu, meteorológiu, zemepis, využívali umenie hypnózy, umŕtvovanie, liečiteľstvo a, samozrejme, boj s veľkou škálou rôznych zbraní. Pôvodným poslaním nindžov bolo zbieranie informácií a sabotáže v tyle nepriateľa. Často fungovali ako trojití agenti, pracujúci pre obe strany, ale aj pre seba. Spojením so sektou horských mníchov Jamabuši došlo k rozvoju aj ich metafyzických schopností. Okrem vytrénovaného tela sa kládol dôraz aj na duševné sily.
Historický nindža bol známy svojimi spirituálnymi a okultnými schopnosťami, vedel pochopiť a vycítiť zámery a motiváciu iných. Vo svojich príspevkov Mentálne techniky ninja tradície autor uviedol, že dosiahnuté výsledky sú omnoho dôležitejšie ako prostriedky, ktorými sa dosiahli, lebo nindža nebol viazaný samurajským kódexom cti. Autor ďalej spomenul, že najdôležitejší poetický prínos nindžu bola snaha dosiahnuť čo najspravodlivejšiu rovnováhu a stabilnú harmóniu v spoločnosti. Nindžovia boli výborne organizovaní a utajení. S okolím fungovali cez spojky (chunin). Spojka komunikovala s veliteľom – joninom a ten zadal úlohu geninovi – výkonnému nindžovi. Polák spomína, že joninovia chápali nindžucu ako metódu fatálneho osvietenia, ktorá má tendenciu odstrániť diskrimináciu a nerovnováhu vo svete, a preto považovali nevyhnutnosť dôrazu na bojové akcie ako obranu pred prenasledovaním.
AUTOR: Vladimír Líška
