Minister obrany SR sa aktivizuje aj na poli zvyšovania našej angažovanosti v záležitostiach NATO, ktorá sa mu vidí zrejme primalá. Po bruselských diskusiách so svojimi rezortnými kolegami z členských krajín paktu (27. 10.) vyhlásil, že Slovensko je pripravené podieľať sa na tvorbe jeho veliteľskej štruktúry tak, aby svojím rozmiestnením lepšie odrážala aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Európe.
Na otázku TASR, či v prípade takejto potreby „zabojuje“ o ich umiestnenie na našom území, Peter Gajdoš reagoval, že nejde o krátkodobý proces, pretože o všetkom rozhodne analýza expertov. Samotné rozmiestnenie musí podľa neho odrážať konsenzus všetkých spojencov. Všetkým, čo sa už nemôžu dočkať, vlastne odkázal, aby boli trpezliví.
V rovnaký deň minister Gajdoš v Bruseli potvrdil, že v rámci spolupráce medzi NATO a EÚ zameranej na podporu námorno-bezpečnostnej operácie Eunavfor Med (Sophia) vyšle SR na túto misiu do pobrežných vôd Líbye 10 vojenských policajtov. Spochybniť legitímnosť cieľov, ktoré ňou spojenecké krajiny sledujú, je oproti predchádzajúcemu zámeru ťažšie. Znižovanie migračného toku zo severu Afriky, zber spravodajských informácií, zastavenie pašovania zbraní, výcvik tamojšej pobrežnej stráže, logistická a prieskumná podpora – kto by namietal? S ohľadom na vlaňajší postoj NATO, že „problém s migrantmi nemá vojenské riešenie“, a na najnovší presun ruskej Severnej flotily k brehom Sýrie však uveriť, že do migrantského rúcha zahalení teroristi sú pravým dôvodom zvýšeného pohybu bojových lodí NATO v Stredomorí, vyžaduje značnú dávku prostomyseľnosti.
Vráťme sa k úvodnej téme. Je fatálnym omylom povedať, že zahusťovanie štruktúr NATO pomôže zvýšiť bezpečnosť krajiny. Naopak – takýmto nie práve pozitívnym zviditeľňovaním sa stáva v prípade vojenského konfliktu zraniteľnejšia, pretože poskytuje konkrétne dôvody na elimináciu cieľov na svojom území. O takúto „prestíž“ nemôže predsa nikomu ísť. Možno len s výnimkou tej časti slovenskej generality, ktorej je v princípe fuk, kto je skutočným zdrojom prichádzajúcich rozkazov a aké ciele nimi sleduje.
Či sa presúvanie veliacich štruktúr NATO nakoniec stane pre Slovensko požehnaním, ostáva teda viac než diskutabilné. Čo je však absolútne isté, je ústavné právo občanov tohto štátu, aby o vlastnej budúcnosti rozhodli sami. Nech nám vláda s parlamentom objasnia, aké majú okrem svojich pochybných „spojeneckých záväzkov“ ďalšie dôvody, aby svojou účasťou na stupňovaní vojnovej psychózy podriaďovali našu vlasť záujmom svetovládnych elít. Vyzerá to tak, že stotožniť sa s touto požiadavkou robí štátnopolitickej špičke obrovský problém.