V priebehu prvých jesenných týždňov sa v dvoch stredoeurópskych krajinách konali parlamentné voľby. Dňa 30. septembra na Slovensku a 15. októbra v susednom Poľsku. V oboch získali najviac hlasov strany, ktoré voliči podporili v nádeji, že splnia sľuby a znemožnia totálnu kolonizáciu Slovenska a Poľska nadnárodnými mocenskými silami. Len jedna, slovenský Smer – sociálna demokracia, má v čase písania týchto riadkov (18. 10. 2023) nakročené k tomu, aby zostavila koaličnú vládu, ktorá by bola schopná a ochotná vyhrnúť si rukávy a skúsiť bez okolkov uskutočňovať svoje deklarované predsavzatia.
Slovensko s počtom obyvateľov približne 5,5 milióna však nedodá stredoeurópskemu priestoru pri vytváraní stredoeurópskeho protitlaku Bruselu takú argumentačnú váhu ako Poľsko. Severný sused Slovenska má približne 38 miliónov obyvateľov, ku ktorým treba prirátať zhruba dvadsať miliónov národne cítiacich Poliakov žijúcich v diaspóre. Na rozdiel od Slovenska buduje Rzeczpospolita svoje ozbrojené sily tak, aby obstáli v konfrontácii s potenciálnymi protivníkmi: na východnej strane s Ruskom a na západnej s Nemeckom.
O rozhodovacej autonómii neustále silnejúcej vojenskej mašinérie Poľska však kolujú vážne pochybnosti, pretože ju doktrinárne formujú, finančne úverujú a strategicky usmerňujú Spojené štáty s primárnym zámerom nasadiť ju proti Rusku. To však neznamená, že by nedokázala vyceriť zuby na Berlín či Brusel, keby ju zaoceánsky pán pustil z reťaze, respektíve keby jej sňal obojok a ponechal ju napospas vlastnému osudu, ako to urobil pred troma rokmi pri odchode USA z Afganistanu. Tamojší dôstojnícky zbor a špecializované útvary, vyškolené a vycvičené Američanmi, nestratili nič zo svojich znalostí a schopností a všetci tí, ktorí preukazujú úprimnú oddanosť slobodnému afganskému štátu, ich budú môcť konečne začať využívať v prospech vlasti.
Vládnuce hnutie Taliban ich nepreveruje tak dôkladne, aby odchytalo všetkých kolaborantov a zapredancov, ale jeho skúsenosti by mohli byť využiteľné, samozrejme, po odfiltrovaní islamských náboženských prvkov previerkových postupov, aj v štátoch strednej a východnej Európy. I z tunajších zemepisných šírok bude raz chcieť alebo musieť odísť americký hegemón. Pomery vo svete sa menia takým prudkým tempom, že čosi také nepredstaviteľné ako deamerikanizácia strednej Európy bude možno onedlho predstaviteľné a následne uskutočňované. Nad zrýchľovaním dejinných premien a nevyhnutnou deamerikanizáciou Európy sa budú musieť takmer isto v dohľadnom čase zamýšľať ukrajinskí občania a ich spoločensko-politické hnutia, čo je proces, v ktorom budú musieť hľadať spoločné prieniky aj so susedným Poľskom a Slovenskom.
Povolebné Slovensko a Poľsko si nedokážu ozdraviť vlastnú národnú štátnosť iba tým, že sa začnú vojensko-politicky deamerikanizovať. Angloamerický neoimperializmus ovláda svet oveľa účinnejšie prostredníctvom tzv. mäkkej sily pozvoľnou štandardizáciou úpadkovej ultraliberálnej hodnotovej sústavy, ktorá rozleptáva celistvosť každého národa. Stredoeurópanom vštepuje deviantné pseudohodnoty cez štruktúry OSN a Európskej únie. Tá práska bičom nad tvrdohlavými Stredoeurópanmi a ich štátnymi reprezentáciami, ktoré sa vzpierajú ultraliberálnemu glajchšaltovaniu.
Mnohí Poliaci i preto počas prezidentovania Donalda Trumpa v Bielom dome (2017 – 2021) podliehali ilúzii, že dúhovú, transrodovú a promigračnú ideológiu im nenanucujú Spojené štáty, ale Brusel, pričom si vedome vytesňovali z myslenia fakt, že Brusel je len tupým nástrojom Washingtonu. Ten prehlboval deštruktívne pôsobenie na Poliakov najmä tak, že apeloval priamočiaro na ich tradičné rusofóbne cítenie. Európskej únii je taký hrubozrnný kovbojský štýl cudzí. Bruselská technokracia ho nahradzuje direktívami zaobalenými do ľubozvučnej frazeológie o potrebe chrániť demokraciu a ľudské práva. Na ostrieľanú staršiu a strednú generáciu Poliakov, Slovákov, Maďarov a Čechov, odchovanú ideovo-výchovnou propagandou počas éry takzvaného reálneho socializmu, to veľmi nezaberá. Oslovuje to však tie segmenty mladej generácie, ktorým chýbajú trpké skúsenosti s manipulačnými metódami sociálneho inžinierstva.
Voľby 2024 ukázali, že mladá generácia v Poľsku im podľahla viac než na Slovensku. Zatiaľ čo sa k volebným urnám pred štyrmi rokmi dostavilo v Poľsku 61,7 % oprávnených voličov, tento rok poskočila ich účasť na 74,4 %. Ukázalo sa, že slniečkarske iniciatívy presvedčili najmä nerozhodných mladých voličov, aby nelenili, prišli hlasovať a preukázali občiansku uvedomelosť v krízových časoch, keď Poliakom ide o veľa. Vládnuca konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) síce získala najviac – 35,4 % – volebných hlasov, ale bolo to citeľne menej ako 43,6 % pred štyrmi rokmi. Probruselská opozícia, združená v Občianskej koalícii, vedenej stranou Občianska platforma, na čele ktorej stojí bývalý predseda Európskej rady (2014 – 2019), sa vyhupla oproti roku 2019 z 27,4 % na 30,7 %. Takáto bilancia zvyšuje pravdepodobnosť, že PiS sa možno nepodarí zostaviť väčšinovú koalíciu, čo by mohlo uvoľniť cestu k moci starému probruselskému matadorovi D. Tuskovi.
AUTOR: Anna Záhradníková
