„Satira je veľmi silná zbraň a proti zosmiešneniu sa dá len veľmi ťažko brániť. Keď sa politici nad jej obsahom rozčuľovali, ešte viac boli na smiech. Preto hneď po vtedajších voľbách Fašírku v STV zakázali a nasledovali politické čistky v spravodajstve,” spomína na svoje skúsenosti novinár a publicista Pavel Kapusta.
⇒ Prvýkrát sme sa stretli na rozhovore v roku 2013, ktorý si so mnou viedol ty a Ľudovít Števko. Okrem iného som v ňom povedal, že Izrael je posledným útočiskom apartheidu a rasizmu. Tieto slová v titulku článku uviedol aj Ján Benčík. Tento neslávne známy udavač napísal, že ide o moje tvrdenia, pričom v článku je zreteľne uvedené, kto tento výrok povedal – teda svetoznámy židovský spisovateľ Israel Shamir. Od tohto rozhovoru už ubehla bezmála dekáda, medzitým sa ideológia apartheidu stihla šíriť aj pandemickými nariadeniami, ty si z časopisu Extra plus odišiel. Čo najvýraznejšie sa podľa teba za tých desať rokov v novinárskom svete zmenilo?
Svet médií, tak ako vo svete, aj na Slovensku, výrazne zmenil rozmach technológií, internetu a sociálnych sietí. Veľká časť mediálneho sveta sa presunula do digitálnej sféry. V poslednom desaťročí pribudlo množstvo médií, pričom však žurnalistická a jazyková úroveň išla celkovo prudko nadol, čo je logické. Asi najvýraznejšou zmenou je rýchlosť informácií, akou sa dostávajú k ľuďom. Kým kedysi správy v printových denníkoch prešli najprv redakčnou uzávierkou, tlačou, distribúciou a svetlo sveta uzreli až na druhý deň ráno, dnes sa prakticky všetko deje online. Za dôležité považujem, že mainstream stratil svoj monopol, vďaka čomu je dnes oveľa ťažšie zatajovať pred ľuďmi nepohodlné informácie. Teší ma, že sa zväčšila sloboda masmediálneho priestoru, aj keď sa nám ju snažia čoraz viac oklieštiť a portály a časopisy píšuce inak, ako káže globálny prediktor, sú automaticky označované za „dezinformačné kanály“. Jednofarebná mediálna totalita vygenerovala nové médiá, ktoré sa zvyknú označovať ako alternatívne – aj keď viem, že ty tento pojem nemáš rád… Vznikli celkom prirodzene zospodu – často ako iniciatíva obyčajných ľudí nespokojných s mediálnou situáciou na Slovensku. Samozrejme, na strane týchto médií nie je finančný kapitál ako na strane mainstreamu, takže väčšinou nedosahujú novinársku úroveň ako zapredané „sorosmédiá“. Ale snažia sa šíriť pravdu, a to ľudia cítia, takže im odpustia aj nižšiu kvalitu žurnalistiky. Som rád, že sa nájde zopár nezávislých médií, čo si aj napriek nežičlivej finančnej situácii udržiavajú vysokú profesionálnu úroveň.
Keď hovoríme o mainstreame, časy poctivej a nezávislej žurnalistiky sú už dávno preč. Dnes sú z novinárov chladnokrvní žoldnieri, ktorí bez najmenších výčitiek urobia na želanie šéfredaktorov a majiteľov tie najodpornejšie veci. Sú to profesionálni žoldnieri, ochotní slúžiť komukoľvek. Priekopníkom tohto typu novinárov a publicistov je Marián Leško, ktorý pred rokom 1989 písal v duchu marxizmu-leninizmu a posledných vyše tridsať rokov je v službách toho najagresívnejšieho neoliberalizmu. To, čo niektoré indivíduá predvádzajú, nemá nič spoločné so skutočným informovaním, nestrannosťou, objektivitou, pluralitou. Je to propaganda totálne na hulváta.
Na druhej strane je tu časť novinárov a publicistov, publikujúcich v nezávislých médiách alebo samostatne blogujúcich na sociálnych sieťach. Tí sa snažia hľadať pravdu a dostať k ľuďom často zatajované informácie. A tu je neskrývaná snaha liberálov, aby sa táto možnosť skončila. Keď sa ju nedarí zastaviť nálepkami hoaxov, konšpirácií či dezinformácií, uchyľujú sa k tým najprimitívnejším formám cenzúry, ako bolo minuloročné vypínanie nezávislých. Ty sám si mi v našom nedávnom rozhovore povedal, že od internetového priestoru nevlastníme kľúč. Vypínanie webov ukázalo, aké ľahké je v jednom okamihu zlikvidovať pravdu a nezávislé informácie v digitálnom veku. Všetko môže pominúť v jedinom okamihu. Dáta v internetovom priestore sú krehkou záležitosťou. V súčasnosti je na svete okolo 80 percent informácií ešte stále na papieri. To znamená, že tlačené médiá, ako je aj Zem&Vek, stále majú a budú mať svoj význam aj ako svedectvo o našom živote a názoroch pre budúce generácie, ktoré nemôže nik len tak vymazať.
⇒ Ak by sme išli niekde na začiatok tvojej profesionálnej dráhy, dostali by sme sa k tvojmu pôsobeniu v spravodajstve verejnoprávnej televízie a satirickej relácii vo vtedajšej STV s názvom Fašírka. Aká bola tvoja cesta k tejto relácii, ktorá bola svojho času sledovaným programom? Vtedy si bol relatívne mladým novinárom.
Moje novinárske začiatky siahajú do oveľa hlbšej minulosti. Keď som pracoval v Slovenskej televízii, dá sa povedať, že som už bol ostrieľaným novinárom. Dovtedy som pracoval v rozhlase, v denníkoch a týždenníku. Bola to veľká škola. Neskôr som dostal ponuku od STV na miesto šéfredaktora redakcie Ráno STV. Tam ma práca bavila, bolo to veľmi kreatívne, ale potom vedenie hlavnej redakcie spravodajstva rozhodlo, že budem moderovať hlavnú spravodajskú reláciu Noviny STV. Mal som obavu z toho, či to zvládnem, dlhší čas ma na to pripravovali. Nakoniec ústredný riaditeľ STV odvolal vedenie spravodajstva a nové už malo so mnou iné plány. Z miesta moderátora televíznych novín ma presunulo na miesto komentátora a redaktora. Tak som sa vlastne ocitol v druhom najsledovanejšom televíznom spravodajstve. Okrem bežných televíznych reportáží som robil aj komentáre, ktoré ma „preslávili“. Časť ľudí ma za ne uznávala, iní ma nenávideli. Ale to je normálne.
Relácia Fašírka vznikla náhodou. Na Silvestra sme vysielali satiristicko-humoristickú verziu Novín STV, ktorú moderoval vtedajší ústredný riaditeľ Igor Kubiš a do ktorej sa nám podarilo nahovoriť na vtipné účinkovanie aj niekoľko politikov vrátane premiéra Vladimíra Mečiara, pričom sme použili aj vystúpenia viacerých politikov z archívu. Výsledok sa divákom veľmi páčil a vyvolal výraznú reakciu aj v iných médiách. Tak sme si povedali, že začneme niečo podobné robiť pravidelne. Dvadsaťminútovej relácii politickej satiry vymyslela názov vtedajšia šéfredaktorka spravodajstva Hana Pravdová. Mne sa veľmi nepáčil, chcel som nejaký sofistikovanejší názov, ale nakoniec sa ukázalo, že úplne zľudovel a ľudia ho brali. Fašírku som pripravoval scenáristicky a režijne, komentár čítala kolegyňa Denisa Pogačová. Sám som zostal prekvapený, že relácia už po niekoľkých dieloch vyletela v sledovanosti do rekordných výšok a stala sa jedným z top programov. Fašírka sa stala tŕňom v oku politikov, z ktorých si uťahovala, ale aj vtedajších liberalizujúcich sa médií, ktorým sa ušlo z finančného koláča od Sorosa. Popularitu Fašírky som naplno pochopil na dni otvorených dverí v NR SR, kam som prišiel spravodajsky pokrývať túto udalosť a skoro ma zadusil dav obdivovateľov tejto relácie z celého Slovenska, ktorí mi podávali ruky, blahoželali mi k nej, fotili sa so mnou a chceli dokonca podpis. Fašírku nenávidela veľká časť politikov preto, lebo boli jej objektom. Satira je veľmi silná zbraň a proti zosmiešneniu sa dá len veľmi ťažko brániť. Keď sa politici nad jej obsahom rozčuľovali, ešte viac boli na smiech… Preto hneď po vtedajších voľbách Fašírku v STV zakázali a nasledovali politické čistky v spravodajstve.
⇒ V prostredí verejnoprávneho média si zažil aj éru, ktorá sa už zvykla nazývať ako „mečiarizmus“.
Mečiarizmus je umelo vyfabrikovaný pojem. V zmysle, v akom ho liberálni propagandisti prezentujú, nikdy neexistoval. Vytváranie takýchto pojmov, ktoré by radi jeho autori vpísali priamo do učebníc dejepisu, je súčasťou účelového prepisovania dejín. Obdobie dvoch z troch Mečiarových vlád bolo érou vzniku samostatného štátu a érou suverénnej národnej politiky. A to bol ten problém, prečo sa toto obdobie znevažuje, kriminalizuje, opisuje ako „doba temna“. V skutočnosti dobu temna žijeme dnes, na čo už prišli aj mnohí z tých, ktorí mali roky zastretý zrak. Mečiarizmus bol ako negatívny konštrukt vymyslený na očiernenie garnitúry budujúcej nechcený štát, pričom v tomto relatívne krátkom období bola Slovenská republika skutočne suverénnym štátom bez zásahov cudzích mocností, ktorá si robila svoju autonómnu politiku. Mečiarova garnitúra odmietala vtedajšie snahy americkej ambasády zasahovať do vnútorných vecí. Preto sa toto obdobie opisuje ako „mečiarizmus“. Na jeho vykreslenie vytvorili mediálny obraz Mečiara ako diktátora, zneužili proces privatizácie, ktorý sa dial vo všetkých okolitých krajinách a už vo svojej podstate nebol spravodlivý, využili niektoré kauzy, ktoré obrátili proti vtedajšej vláde. Vladimír Mečiar nebol nijakým diktátorom, určite nie v politickom zmysle slova.
AUTOR: Tibor Eliot Rostas
