Bol jakobínsky teror 1789-1794 len ďalšou farebnou revolúciou?

Tagged With: , , Add Comment

Už dávno predtým, ako sa v našom geopolitickom slovníku začal objavovať termín „farebná revolúcia,“ existovala technika vedenia davov k znechuteniu z momentálnej vlády a násiliu, čím sa mala dotyčná (a nepohodlná) vláda zvrhnúť. Rozpútanie davového hnevu a jeho nasmerovanie proti zavedeným politickým štruktúram si vyžadovalo iba peniaze, propagandu a niekoľko kvalitných, nemorálnych rečníkov.

Článok pokračuje pod reklamou.


Bolo prekvapením čítať štúdie historika Beaudryho Why France Did Not Have a French Revolution a Jean-Sylvain Bailly: The French Revolution’s Benjamin Franklin, podľa ktorých má obvyklý príbeh o Francúzskej revolúcii len málo spoločné s realitou. (Pre niektorých môže byť rovnako šokujúca preložená prednáška Johan Livernette – Komplot proti Bohu na Youtube).

Svet v roku 1789

Úspech Americkej revolúcie ukončený Parížskou zmluvou 1783 vyslal vlny nádeje do celého sveta. Myšlienka, že by „temný starý svet“ vykrvácal a skončil, bola elektrizujúca. Mnohí vo všeobecnosti chápali, že zničenie tradičných poriadkov, ku ktorému došlo v trinástich kolóniách za morom, môže vstúpiť do Európy len cez Francúzsko. Hoci patrioti z mnohých európskych krajín pomáhali Američanom (vrátane Rusov, Nemcov, Poliakov a Írov), Francúzsko bolo predsa len najväčším podporovateľom americkej revolúcie, keď sa k boju pridalo pod vedením markíza Lafayetta a životodarnou finančnou, politickou a vojenskou pomocou v plnom rozsahu. Vedúci francúzski republikáni ako Lafayette a Bailly boli viditeľnými silami pre uskutočnenie tohto kroku v Európe a dokonca mali podporu z druhého tábora a republikánskych sympatizantov, ktorí úprimne (a naivne) verili, že účel poslúži pre spoločné dobro. V týchto dňoch poznali skutočnú pravdu len máloktorí.

20. júla 1789 sa uskutočnil prvý revolučný akt pod vedením Baillyho, prvého prezidenta novej organizácie s názvom Národné zhromaždenie, ktoré malo mať rovnakú autoritu ako kráľ. Zhromaždenie predložilo ústavu, ktorá čoskoro vytvorila dokument pod krásne znejúcim názvom Deklarácia ľudských práv. Markíz Lafayette sa stal hlavou Národnej gardy a začal vzdelávací („masírovací“) program pre občanov. Pripravovala sa ústavná monarchia, ktorá do geopolitického mlynčeka na mäso zavedie systém hodnôt, ktoré sú úplne nezlučiteľné s akýmkoľvek systémom, postaveným na dedičstve. Skutočne, doteraz všetko fungovalo bez krviprelievania. Potom už všetko nie.

Keďže revolúcia svoje deti využíva a nakoniec požiera, v roku 1793 Bailly a väčšina jeho najbližších spojencov bola sťatá jakobínmi. Vedci ako Antoine Lavoisier boli medzi zavraždenými, keď kričal „revolúcia nepotrebuje vedcov“ (veda bola koniec-koncov tiež v rukách elity, ktorá potrebuje len „správnych“ vedcov so „správnymi“ závermi). Lafayette sa rozhodol zachrániť si hlavu tým, že v auguste 1792 utiekol a skončil na štyri roky v habsburskom žalári. Kráľ Ľudovít XVI., spriaznenec americkej veci a ústavnej monarchie, prišiel o hlavu pod gilotínou v januári 1793. O deväť mesiacov aj jeho manželka. V roku 1794 bola revolúcia známa iba ako „teror“ (na rozdiel od dnešných ód francúzskej vrcholnej politiky na slávu revolúcie) a reputáciu nadobudla popravou 40 tisícov živých osôb vo veľmi krátkom čase. Francúzsko sa kúpalo v krvi, kým mocenské aliancie bojovali o pozície. Pri každej zmene sa strhla vlna popráv a Francúzsko sa stalo policajným štátom s tajnou políciou, etablovanou vo všetkých líniách spoločnosti, berúc do úvahy každú výčitku vláde, pričom nič netušiace úprimné osoby v najlepšom prípade čakalo väzenie, v najhoršom gilotína. Čoskoro totálne mocenské vákuum vynieslo mladého republikánskeho generála menom Napoleon Bonaparte, ktorý prevzal moc a v nerepublikánskom štýle sa stal cisárom, 15 rokov bojujúcim proti Európe.

Prečo to tak dopadlo?

Prvá indícia znie, že bankári, ktorí financovali napoleonské vojny, boli tí istí, ktorí spôsobili ekonomickú krízu Francúzska vedúcu ku krvavým kúpeľom. Podľa vzoru dnešného umenia MMF a Svetovej banky v oblasti štrukturálnych úprav a pôžičiek založených na podmienenosti, vtedajší minister financií Necker v rokoch 1786-1789 nielen zdedil neprekonateľné dlhy, ale uvalil aj úsporné opatrenia, ktoré ochromili schopnosť krajiny renovovať sa. Profesor Beaudry napísal: „Francúzsko v Parížskej zmluve 1783 uznalo americkú nezávislosť a dohodlo sa na ustanoveniach o voľnom trhu, ktoré požadovala Británi a na kontrolu atlantického obchodu. Potom Francúzsko v samostatnej francúzsko-britskej zmluve 1786 prijalo samovražedné dohody, ktoré zničili francúzske hospodárstvo behom noci. Od ročne 2%-ného reálneho rastu na prelome dekád 1770 a 1780, francúzsky textilný, lodný a ťažobný priemysel a poľnohospodárstvo upadli do krízy, čo malo za následok hladomor. Kráľovské rozpočty sa zrútili a švajčiarsky agent britského lorda Shelburna, bankár Jacques Necker, vstúpil na scénu ako francúzsky minister financií a prvý minister.“

Britská dohoda o voľnom trhu spôsobila, že parížske obilné rezervy sa stali „ekonomicky nelegálne“ a Británia skúpila všetky francúzske zásoby, čím si Londýn vytvoril nadbytok. Keď v júni 1788 Francúzsko zasiahlo veľké krupobitie, ktoré zničilo väčšinu plodín, začal hladomor a francúzsky kráľ prosil Britániu o odkúpenie obilnín na nakŕmenie hladujúcich más, na čo Británia odpovedala záporne.

Keď francúzske oddiely spustili paľbu na ozbrojené hladné masy, ktoré obkolesili Bastilu 14. júla 1789, začalo peklo a bol vypustený džin, ktorého už nikto nemohol dostať späť do fľaše. Brániaci vojaci a dôstojníci boli popravení a ľudia začali (poslušne) kričať, aby sa Necker stal záchrancom národa, čo bola idea už nejaký čas šírená jakobínskou tlačou. Slobodomurársky vojvoda, ktorý pracoval na pláne stať sa „jakobínskym kráľom,“ mal v úmysle priniesť do Francúzska „britský systém“ podľa vzoru rovnováhy moci Dolnej snemovne, Snemovne lordov a monarchu. Od kráľovského postu bol však vzdialený tri miesta, keďže kráľ mal aj syna. A tak sa uskutočnil 17. júla 1789 pokus o vraždu kráľa, keď sa spustila paľba na kráľovský sprievod prechádzajúci cez most Ľudovíta XV.

23. júla 1789 poslal z neúspechu zúfalý Necker kráľovi správu: „Pane, musíte pristúpiť k rozumným želaniam Francúzska a rezignovať v prospech prijatia britskej ústavy.“ Neckerova dcéra madam de Stael, ktorá tento odkaz uchovala, poukázala na fakt, že rovnaká ponuka bola učinená v roku 1814, keď sa Francúzsko stalo opäť monarchiou, čo sa časovo zhoduje s obnovou monarchií v súlade s Viedenským kongresom, tak milovaným Henrym Kissingerom. Kráľ prežil ďalšie tri roky, až kým ho „sloboda, rovnosť, bratstvo“ nedobehla a neskončil v novembri 1793 pod gilotínou.

Ostatné roky revolúcie sú charakterizované vojnami v zahraničí a vnútorným chaosom. Perá „renomovaných novinárov“ a radikálnych spisovateľov sa stali hlasom hnevu, ktorý smeroval jakobínsky terorizmus. Čoskoro sa stínanie stalo bežnou súčasťou života pod tyranskou autoritou Maximilliana Robespierra, ktorého „hlboký“ filozofický prínos k revolúcii znel, že všetci revoluční občania musia byť cnostní, ale cnosť musí byť vedená terorom. Jeho túžba po krvi gradovala a viedla ho k záveru, že príčinou nespravodlivosti vo Francúzsku bolo kresťanstvo, čo ho viedlo k vytvoreniu nového náboženstva ako „kultu najvyššieho bytia“ a prepracovaniu kalendára s 10-dňovým týždňom. „Osvietené hlavy“ dúfali, že populácia čoskoro zabudne na existenciu nedele, dňa odpočinku, a bude očistená od „parazita povery.“ Na konci dňa sa neobjavil ani plán Shelburn-Orleansa pre jakobínskeho kráľa, ani plán Baillyho a Lafayetta o ústavnej monarchii. Na oslavu ukončenia „neznesiteľného útlaku kráľovských dynastií“ sa zjavil tieň republiky a jej krviprelievania.

Poučenie z revolúcie

Na rozdiel od všeobecného názoru revolúcie nikdy nie sú spontánne a vždy sa vyskytujú s katalyzátormi, ktoré čerpajú z hlavných princípov ľudskej povahy a historických síl. Forma vlády, ktorá sa nadobúda po revolúcii, má menší význam ako si mnohí myslia. Ak nastane revolúcia k takzvanej demokracii kdekoľvek na svete, čo na tom záleží, ak existuje v pozadí „systém dedičnej elity“ riadiaci systém zhora? Socialistická revolúcia? Ani tá sa nezaujíma o  ľudí (ako vidno z príkladu Sovietskeho zväzu). Bez ohľadu na formu vlády je kvalifikácia na morálnu spôsobilosť viesť založená na záväzku všeobecnej starostlivosti o všetkých obyvateľov a ich duše. Je na scéne politicko-ekonomicko-kultúrny program, ktorý pozdvihuje duchovne, morálne i materiálne život všetkých alebo sú všetky akosi prepojené s drancovaním más v prospech niekoľkých?

Preložené z: The Jacobin Terror 1789-1794: Just Another Color Revolution?; autor: Matthew Ehret; Strategic Culture Foundation, 28.8.2019

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

 

 

 

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...

Pridaj komentár

  & Časopis