Dostať sa čo najbližšie k pravde

Tagged With: , Add Comment

Náhodou som našla na internete článok blogerky Moniky Holečkovej „Zem & vek klame o Štefánikovi“. Keďže v tomto prípade Zem & vek som ja, a ona napísala, že „sa chce dostať čo najbližšie k pravde“, rada si s ňou pohovorím.

Zem & vek píše čosi iné než iní, ale to neznamená, že klame.  „Doma sa sa so mnou nik nechce rozprávať o Štefánikovi“ – napísala Monika – dala sa do debaty so mnou o mojom článku na webe z februára 2019 „Kam mal namierené Štefánik“. Potešila ma. Je mladá, mohla by mi byť pravnučkou – a mladých ktorých mám okolo seba nezaujíma, či mal či nemal Štefánik namierené akurát do Skalice. V žiadnej knihe nie je napísané, že tam naňho čakal generál Piccione.

O Štefánikovi sa popísalo toľko bludov, že mnohí si zapchávajú uši pred výmyslami ako umrel, aj úradne potvrdené svedectvá si protirečia a pitevná správa má tiež viac ako jednu verziu. Priami svedkovia havárie jeho lietadla pomreli skôr než sa začalo vyšetrovanie (až v r. 1926) a ja osobne rúhavo popieram svätú pravdu Fournierovej bájky o „leteckom nešťastí“ v dôsledku „nezvládnutia pristávacieho manévra pilotmi bombardéra Ca.33 na „prístavišti pri Vajnoroch“. Tak  sa vtedy vraj hovorilo letisku a mne to znie ironicky. Lebo tá plocha „pred vstupom do Vajnor väčšia ako letisko v Prahe“ – pripravená pre Štefánika jeho pobočníkom Fournierom povolaným špeciálne kvôli tomu z Paríža – bola na starých c.k. mapách značená ako jazero.

Moje „klamstvá“, ktoré píšem (nielen pre Zem & vek), sú voči storočnej „pravde slova“ ozaj trúfalosť. Stoja na faktoch. Okrem mapy je faktom aj skutočnosť, že močiar pri Vajnoroch začal magistrát vtedajšieho Prešporka odvodňovať až šesť-sedem rokov po smrti Štefánika a v archívoch je to potvrdené Štefánikovou žiadosťou talianskej armáde o poskytnutie malého ľahkého lietadla, ktoré chcel pilotovať sám keď sa chystal na návštevu k matke  – žiadosť o lietadlo na cestu z Padovy do Viedne lebo v Prešporku nebolo letisko. Bol taký „dobrodruh“, že si trúfal preletieť za Viedeň ešte 40 km lebo generál Piccione mu lokalizoval „pevnú suchú pôdu vhodnú na pristátie pri Prešporku pri obci Ivanka“ – osem kilometrov od vajnorského močiara.

Napokon však neletel z Padovy ale z Udine (štart o sto km bližšie k Slovensku) ťažkým trojmotorovým bombardérom ktorý nepilotoval sám, na to mal dvoch elitných talianskych pilotov – cieľové letisko Praha s medzipristátím na riadnom c.k. vojenskom letisku v Nitre – obsadenom talianskou armádou. Letel v nedeľu 4. 5. 1919 keď v Skalici bola celonárodná slovenská slávnosť sadenia slovanskej Lipy slobody a spolu s celou slovenskou vedúcou inteligenciou tú Lipu išiel zasadiť aj generál Piccione s celým svojím štábom vlakom z Bratislavy – a Štefánik si viezol v lietadle generálsku šabľu na slávnostnú prehliadku svojich legionárov v talianskom vojsku. Pred odletom z Udine v kancelárii letiska dlho sám s kýmsi telefonoval a telegrafoval, nevedno len kam a s kým, lebo všetci čo ho vyprevádzali z Talianska čakali naňho vonku pri lietadle.

Neverím, že Fournier naozaj bol v Bratislave. Neviem o žiadnom svedkovi udalostí toho dňa, ktorý by ho videl. Okrem „korunného svedka“ – robotníka čo v r. 1926-7 pracoval na stavbe letiska pri Vajnoroch – ale ani ten meno Fourniera nevyslovil, len potvrdil Fournierovu bájku. Tak, že vypovedal, že „spolu s francúzskymi dôstojníkmi“ bežal k spadnutému lietadlu, pričom „sa predierali krovím“. Žiadny historik nepreveril či toto svedectvo nie je falošné, keďže „tam dobehli asi za 15 minút“ a mne zamladi to trvalo hodinu. Naozaj sa dá prebehnúť z toho letiska k dedine a odtiaľ chodníkom cez polia, krovie a les k Malej mohyle osem kilometrov za štvrť hodiny?

Taká je aj výpoveď Fournierovho pomocníka Levisa v knihe, ktorú napísal a porozprával ako lietadlo nad Vajnormi robilo pristávací oblúk – už ho „mali nad hlavami“ – ale Štefánikovi piloti nezvládli manéver a lietadlo spadlo. Panebože nebeský!!! – musel by zvolať aj pohan.

To bol vtedy v Bratislave tajfún?!

Obyčajný bratislavský vietor – hoci by aj bol „silný nárazový“ – nemohol schytiť padajúci taliansky bombardér so štyrmi ľuďmi na palube a odniesť ho sponad letiska pri Vajnoroch ponad dedinu Vajnory a ponad polia a ešte aj ponad les – k Ivanke. Osem kilometrov od močiara.

Mladá Monika verí storočnej „pravde“ o Štefánikovi tak ako všetci veriaci svätým písmam o smrti vtedy svetoznámeho astronóma, ktorý sa za tri roky stal z vojaka generálom a vrcholovým diplomatom Dohody. Neuvedomuje si, že v porovnaní so Štefánikom bol Masaryk malým provinčným politikom, ktorý s pomocou Štefánika urobil kariéru a stal sa prezidentom nového štátu. V skutočnosti nie bez Masaryka ale bez Štefánika by nevzniklo Česko-Slovensko. Či už s pomlčkou či bez pomlčky. Bez Štefánika by bola na mape len „koruna česká“ bez Slovenska. Zväčšená nanajvýš o dve strategické perly – prístavy na Dunaji Prešpork a Komárom – o ne bojoval Masaryk v exile kým mu Štefánik nepootváral dvere do európskych vysokých kruhov.

V skutočnosti z Talianska na Slovensko neletel „zbytočný“ minister vojenstva ČSR. Letel francúzsky generál, vrcholový diplomat Dohody s nótou do Československa. Letela „osoba poverená doručiť nótu“ veliteľom dvoch znepriatelených armád. Tie znepriatelil Beneš keď Štefánikove légie – ktoré Taliani prijali do svojej armády, vycvičili, vyzbrojili a dva roky živili a obliekali – „predal“ Francúzom. Tá „poverená osoba“ z vrchného velenia vojsk Dohody letela do Československa zmieriť Francúzov a Talianov nie „na príkaz prezidenta ČSR Masaryka“. To je lož, ktorú Monika má za pravdu. Nóta, s ktorou letel Štefánik, bola ovocím jeho tvrdohlavej, úmornej diplomatickej práce „proti všetkým“ za posledné dva mesiace jeho života. Tá nóta hovorila „podľa návrhu ministra vojenstva ČSR Štefánika“. Štefánik, známy expert na urobenie nemožného možným, letel urovnať medzinárodný konflikt a bolo mu zabránené dovŕšiť tú prácu.

Taliansko-francúzsky konflikt v Dohode vyrobil Beneš v Paríži na to, aby nebol urovnaný. Na konci vojny nová vedúca Mocnosť USA prevzala velenie a Dohoda zradila zakladajúceho člena Rusko keď USA odmietli Rusku topiacemu sa v krvi revolúcie internacionálnu pomoc. USA už na mierovej konferencii v Paríži plánovali ďalšiu vojnu. O tom Beneš z Paríža mesiac pred smrťou Štefánika informoval Masaryka takto: „Američania sa nezúčastnia, možno ani Angličania, boj bude na európskom kontinente všetkých proti všetkým.“

Pred sto rokmi bol v Československu zatajený fakt, že Štefánik išiel na slávnosť do Skalice odovzdať nótu generálovi Piccionemu. Cestou späť do Nitry sa mohol zastaviť u matky v Košariskách a potom pokračovať s nótou – a svojím vlastným návrhom na urovnanie konfliktu -francúzskemu generálovi Pellému do Prahy. Bez povšimnutia historikov ostali svedectvá o tom, že v tú nedeľu vojenské hliadky uzavreli cestu z Bratislavy do Ivanky – jeden člen takej hliadky vypovedal že preto, „aby sa nik nedostal do priestoru pristávania lietadla“.

To lietadlo 20 minút poletovalo nad Bratislavou (potvrdil Piccione) s poškodeným krídlom a raneným pilotom, o ktorom pitevný nález povedal, že pod zakrvaveným obväzom mal „roztrieštené oko“. Mnoho svedkov hovorilo, že na to lietadlo strieľali vojaci z pušiek hneď po prelete Dunaja a hliadky mu nedovolili núdzovo pristáť na nezastavaných plochách v meste. Len nedávno vyšlo najavo, že veliteľ delostreleckej batérie Skydánek skončil svoju vojenskú kariéru v psychiatrickom ústave v Pezinku – dozvedel sa koho zostrelil nad lesom pri Ivanke.

Nikde inde to lietadlo nemohlo – nesmelo – pristáť.

Čo sa mohlo stať v Skalici v situácii, ktorá sa medzinárodne-politicky vyhrotila tak ako sa vyhrotila, to už nie je história. Mohlo sa stať všeličo. Jednou z možností bolo aj to, že s podporou Talianska mohli mať Slováci 4. mája 1919 v Skalici slovenskou vedúcou inteligenciou demokraticky zvoleného kráľa Rastislava II.

Pravdu o tom nepoznáme. Nik nevie čo chcel Štefánik urobiť na Slovensku. Ja si myslím, že práve preto sa Masaryk stal hlavnou osobou v trojici zakladateľov Československa a „tatíčkom“ aj Slovákov namiesto „otecka“ Štefánika. Teší ma, že mladá Monika túži dostať sa čo najbližšie k pravde. Držím jej palce v jej pátraní a rada si s ňou pohovorím aj inokedy.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

 

 

 

 

Marta Slezáková

Pridaj komentár

  & Časopis