Koncentračné tábory a vyhladzovanie Židov dobre poslúžilo ľuďom na vrchole nie len mediálnej pyramídy ako zneužiteľný strašiak pre budúce generácie. Ako náhle niekto vystúpi proti Židom (rozumej konkrétnym postavám spoločenského života a politiky, nie národu ako celku) a štátu Izrael čo i len s maličkou opodstatnenou poznámočkou či pripomienočkou, hneď je patrične ocajchovaný (najmä ľuďmi, ktorí vedia o týchto pojmoch pramálo), ako nacista skrížený s fašistom, extrémista, popierač holokaustu a pod. Keďže históriu píšu víťazi, dospeli sme pomaly do štádia, kedy to len tí „hnusní“ Nemci páchali zverstvá na ľuďoch počas druhej svetovej vojny (a len na Židoch). Hoci (nie len) oni ich nepochybne páchali, za koho finančnej podpory a na koho príkazy sa nikto nepýta, lebo to sú vraj len konšpiračné teórie. A pri tom je dobré sa pýtať, je dobré si zisťovať bez prvoplánového hodenia rukou nad teóriou, ktorú nepapagájujú mainstreamové médiá v duchu tézy – o čom sa nepíše a nehovorí, to nemôže byť pravda. Dnes už nikoho nezaujímajú koncentračné tábory zriadené pre Japoncov v USA. Tie treba korektne opomínať, korektne na ne zabúdať. Pre úplnosť výkladu dejín je ale potrebné rozostúpiť nepreniknuteľný opar hmly a nakydať trochu „špiny“ aj na „búdu“ strážneho psa demokracie a dodržiavania ľudských práv.
Na začiatok krátke terminologické okienko. Podľa oxforddictionaries.com je koncentračný tábor miesto, kde je zámerne uväznené veľké množstvo ľudí, najmä politických väzňov a príslušníkov prenasledovaných menšín, na relatívne malom priestore s nedostatočným vybavením, niekedy aby nútene pracovali alebo čakali na hromadnú popravu. Slobodná encyklopédia k tomu dodáva, že aj keď neslúžia na zabíjanie internovaných ľudí (na to slúžia tzv. vyhladzovacie tábory), koncentračné tábory obvykle súvisia v menšej, alebo väčšej miere s porušovaním ľudských práv, najmä zákonov o spravodlivom súdnom procese. Jedným z druhov koncentračných táborov sú v podstate aj internačné tábory s pomerne miernou disciplínou, rovnako slúžiace na dočasnú koncentráciu obyvateľstva.
7. decembra 1941 Japonci napadli Pearl Harbor. Po tomto, podľa niekoho očakávaného, podľa iného nečakaného ataku, sa pôvodom japonské obyvateľstvo USA stalo terčom útokov, a to aj zo strany vládnych kruhov. Všadeprítomnú nenávisť a hádzanie viny podčiarkli zákony, ktoré pôvodom japonskému obyvateľstvu bránili vlastniť pôdu, ženiť sa mimo ich rasy, a ktoré ich nútili navštevovať segregované školy. Ani to však nestačilo. Reprezentanti štátu naďalej vyvíjali tlak na vtedajšieho prezidenta Roosevelta, aby proti nim prijal tvrdšie opatrenia. Vo februári 1942 už bola na stole listina s názvom Executive Order 9066, ktorú Roosevelt podpísal, a podľa ktorej bolo okolo 110 tisíc ľudí japonského pôvodu žijúcich v USA vysídlených zo svojich domovov a umiestnených do (koncentračných) internačných táborov. Spojené štáty to odôvodnili tým, že od týchto obyvateľov hrozilo nebezpečenstvo špionáže pre Japoncov. V skutočnosti viac ako dve tretiny z nich boli americkými občanmi a polovica z nich boli deti. Žiadny z týchto ľudí sa nedopustil zrady amerického národa. V priebehu druhej svetovej vojny bolo len desať ľudí odsúdených za špionáž pre Japonsko a nikoho snáď neprekvapí, že všetci desiati boli belosi.
Proces premiestňovania Japoncov prebiehal po dobu ôsmich mesiacov od 24. marca 1942 do 3. novembra 1942. V niektorých prípadoch boli členovia rodiny rozdelení a umiestnení do rôznych táborov. Proti „americkým“ Japoncom neboli nikdy vznesené žiadne obvinenia a neboli ani nikdy vypočutí. Všetky rodiny boli registrované a boli im dané identifikačné značky, ktoré označovali ich členov a majetok.
V mnohých prípadoch bolo ľuďom poskytnutých len 48 hodín na to, aby si zobrali všetko potrebné a opustili svoje domovy. Tým pádom boli nútení narýchlo a pod cenu predávať veci, ktoré si nemohli zobrať so sebou, a preto sa stávali ľahkou korisťou morálne poddimenzovaných „supov“ bažiacich po ľahkom zbohatnutí. „Bolo to naozaj kruté a drsné. Zbaliť sa a odísť v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín bolo nemožné. Vidieť matky úplne zmätené s plačúcimi deťmi a profitujúcimi podomovými obchodníkmi ponúkajúcimi ceny blížiacimi sa lúpeži…“ spomína Joseph Yoshisuke Kurihara.
O tom, že život v táboroch bol ťažký a nešlo o žiadny rekreačný pobyt ani prázdninový kemp, svedčí mnoho historických zápiskov. Internované rodiny s deťmi žili v narýchlo postavených barakoch aj v blízosti otvorenej kanalizácie. Museli používať spoločné priestory pre umývanie, pranie bielizne a stravovanie. Životné podmienky v koncentračných táboroch boli často nehygienické. Toalety boli zdieľané všetkými v tábore a mali len málo súkromia alebo žiadne. Poskytovaná strava bola úbohá a spôsobila podvýživu. Niektorí internovaní zomreli v dôsledku nedostatočnej lekárskej starostlivosti a vysokej úrovne emočného stresu, ktorým trpeli. Tí, ktorí boli prijatí do táborov v púštnych oblastiach, sa navyše museli vysporiadať s extrémnymi teplotami. Tábory boli strážené vojenským personálom a tí, ktorí nerešpektovali pravidlá, alebo ktorí boli považovaní za problematických boli poslaní do zariadenia Tule Lake, ktoré sa nachádzalo v Kaskádových vrchoch v severnej Kalifornii. V roku 1943 sem boli odvedení aj tí, ktorí odmietli zložiť prísahu vernosti a zariadenie Tule Lake bolo premenované na segregačné centrum, ktoré pomáhalo odčleniť „zlých, no lojálnych“ od „zlých a nelojálnych“.
Aby toho trápenia v táboroch nebolo málo, vláda sa v januári 1944 snažila internovaných ľudí využiť ako manipulovateľné, bojaschopné bábky prostredníctvom vojenského návrhu, ktorý ich mal prinútiť pripojiť sa k armáde a bojovať v druhej svetovej vojne. Mnohí z nich to odmietli aj preto, že im na ich žiadosť neboli vládou priznané občianske práva, čo nakoniec viedlo k ich „uprataniu“ do federálnej väznice.
Počas internácie podalo žaloby na vládu Spojených štátov mnoho prominentných japonských Američanov. Aj prípady ako napr. Hirabayashi vs. Spojené štáty, Yasui vs. Spojené štáty a Korematsu vs. Spojené štáty vyvinuli tlak na vládu a prinútili mnoho ľudí zamyslieť sa nad ústavnosťou internácie. Koniec internácie vyhlásili USA 17. decembra 1944 a Najvyšší súd ju na druhý deň označil za protiústavnú.
Po týchto udalostiach bolo Američanom japonského pôvodu dovolené opustiť tábory a vrátiť sa do svojich domovov. Hoci 20. marca 1946 boli už všetky tábory uzavreté, mnoho z bývalých väzňov podľahlo dezilúzii a muselo naďalej znášať diskrimináciu. Až 21. novembra 1989 George Bush st. odobril finančné odškodnenie japonských Američanov ako kompenzáciu škody spáchanej na ich životoch. Zariadenie Tule Lake, postrach medzi tábormi, si vyslúžil od prezidenta – syna – Busha v roku 2008 vymenovanie za súčasť tichomorskej národnej pamiatky, ako jedno z deviatich ďalších miest. Dnes ho chodia navštevovať turisti podobne, ako poľský Osvienčim.
Aj prostredníctvom čiernobielych fotografií z amerických koncentračných táborov, ktoré svojou povahou pripomínajú tie nemecké, zrazu vychádza najavo, že aj spanilí víťazi vojny internovali nepohodlných do priestoru ohraničeného ostnatým drôtom. Znivočené japonské telá a duše však nie sú dostatočne propagandogenické, rovnako ako nevinné obete z radov Srbov, Slovákov, Rusov, Poliakov, Nórov… Žiadny „antislavizmus“ a „antinordizmus“ nikomu dostatočne neohrieva prehnité mediálne pomyje. Oveľa lepšie zaberá mátoženie antisemitizmom. To je perfektný, dobre premyslený modus operandi kazateľov absurdnej propagandy a demagógie, ktorý sa mohol zrodiť oveľa skôr, než zahynul prvý Žid vo vyhladzovacom koncentračnom tábore.
Napriek vopred vykalkulovanej a cielenej mediálnej masáži, ktorá sa snaží vytvoriť prototypy „nevinných trpiteľov“ a „nehumánnych škodcov“ je potrebné si uvedomiť, že zlo neprináleží konkrétnemu národu, rase, skupine ani pohlaviu. Veď aj neľútostnými trýzniteľmi v koncentračných táboroch tretej ríše boli rovnako dobre krutí nemeckí bachari, ako aj bezcitné dozorkyne francúzskeho pôvodu. Od odtrhnutia povestného jablka z rajskej záhrady prináleží zlo celému ľudstvu ako takému. Našou úlohou je jediné. Neodtŕhať každodenne ovocie zla a nesiať jeho semená v spoločnosti.
Zdroje: historyonthenet.com, freeinfosociety.com, www.nps.gov, www.pbs.org, oxforddictionaries.com, wikipedia.org Zdroj foto: freeinfosociety.com