Úvod
Po dlhé obdobie námorná plavba cez Hormuzský prieliv neprebiehala na základe uplatňovania údajného práva, ale skôr v rámci vzťahov založených na zdvorilosti, vzájomnej dobrej vôli a spolupráci. Iránska islamská republika ako pobrežný štát počas rokov umožňovala prechod lodí prostredníctvom nepretržitej a mierovej praxe. Táto prax však nikdy nemala byť chápaná ako prijatie záväznej právnej povinnosti ani ako vzdanie sa suverénnych práv pobrežného štátu nad vlastnými vodami.
Dnes však vzhľadom na zásadnú zmenu okolností a významnú premenu bezpečnostného prostredia už pokračovanie takejto jednostrannej ústretovosti nie je možné. Prijatie primeraných opatrení založených na rešpektovaní suverénnych práv pobrežného štátu sa stalo nevyhnutnosťou.
Hormuzský prieliv bol dlhodobo považovaný za citlivú a strategickú vodnú cestu. Tento status sa podľa autora zmenil v dôsledku opakovaných aktov agresie zo strany sionistického režimu, Spojených štátov a niektorých susedných štátov regiónu. Niektoré krajiny podľa textu poskytli svoje územie agresorom na útoky proti Iránskej islamskej republike, čím sa stali spoluzodpovednými za tieto akty agresie.
Takéto konanie podľa autora predstavuje agresiu v zmysle rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 3314 (XXIX), a teda aj porušenie Charty Organizácie Spojených národov a základnej normy medzinárodného práva zakazujúcej agresiu.
V dôsledku týchto nepriateľských činov utrpela bezpečnosť celého regiónu a najmä Hormuzského prielivu vážne škody. Autor zároveň pripomína, že agresor a jeho regionálne vojenské základne boli zásobované a vybavované práve prostredníctvom tejto námornej cesty.
Preto je podľa autora zabránenie opakovaniu takýchto medzinárodne protiprávnych činov nevyhnutnou povinnosťou.
Po eskalácii uvedených udalostí došlo podľa Iránu k zásadnej a nezvratnej zmene okolností. Vláda Iránskej islamskej republiky sa preto cíti byť nútená prijať praktické a primerané opatrenia na zvládnutie situácie, ktorá sa rozšírila aj do námorných oblastí. Cieľom týchto opatrení je zabrániť ďalším rizikám pre lode a námorníkov v Perzskom zálive, Hormuzskom prielive a Ománskom zálive.
Zásadná zmena okolností
Od začiatku agresívnych činov proti Iránskej islamskej republike prešlo bezpečnostné prostredie Perzského zálivu a Hormuzského prielivu podľa autora zásadnými zmenami.
Podmienky, na ktorých bol založený právny režim prielivu, teda minimálna úroveň regionálnej stability a bezpečnosti potrebná na zabezpečenie bezpečnej plavby, boli podľa textu vážne narušené opakovanými hrozbami a činmi porušujúcimi článok 2 ods. 4 Charty OSN.
Jedným z najvýznamnejších faktorov narušenia predchádzajúceho poriadku je podľa autora pretrvávajúce ignorovanie základnej normy medzinárodného práva zakazujúcej agresiu.
Text zároveň kritizuje Bezpečnostnú radu OSN, ktorá podľa autora napriek opakovaným porušeniam medzinárodného práva nedokázala odsúdiť agresora a zlyhala pri plnení svojej základnej úlohy, ktorou je zabezpečenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Autor následne tvrdí, že režim prechodu cez medzinárodné prielivy nemožno aplikovať vo vákuu bez zohľadnenia bezpečnostnej situácie. Povinnosť pobrežného štátu umožňovať plavbu je podľa neho podmienená existenciou podmienok, v ktorých nie je vážne ohrozená bezpečnosť plavby ani verejný poriadok na mori.
Ak pretrvávajú vojenské hrozby a dochádza k zásadnej premene operačného prostredia, prijatie potrebných opatrení založených na doktríne zásadnej zmeny okolností sa stáva nevyhnutným.
Na tomto základe musia byť súčasné opatrenia a postupy chápané ako úprava práv a povinností s cieľom prispôsobiť sa novým okolnostiam a zároveň zachovať rovnováhu medzi bezpečnostnými požiadavkami pobrežného štátu a pokračujúcou bezpečnou medzinárodnou plavbou.
Suverenita nad teritoriálnym morom
Podľa medzinárodného práva mora majú pobrežné štáty suverenitu nad svojím teritoriálnym morom vrátane častí, ktoré sa nachádzajú v medzinárodných prielivoch. Výkon práv a jurisdikcie vyplývajúci z tejto suverenity predstavuje základný a všeobecne uznávaný princíp.
Opatrenia týkajúce sa plavby cez Hormuzský prieliv sa preto podľa autora riadia vnútroštátnym právom Iránu a Ománu, ako aj medzinárodnými zmluvami a obyčajovým právom vrátane Ženevských dohovorov z roku 1958, Dohovoru OSN o morskom práve z roku 1982, Charty OSN a judikatúry Medzinárodného súdneho dvora.
Autor zdôrazňuje princíp, že žiadne právo podľa medzinárodného práva, vrátane práva prechodu, nemožno vykonávať spôsobom, ktorý by predstavoval hrozbu, vojenskú agresiu alebo porušenie bezpečnosti pobrežného štátu.
Podľa textu klasické právne koncepty už nestačia na riešenie súčasnej bezprecedentnej situácie a nezodpovedajú požiadavkám bezpečnosti a suverenity.
Historická suverenita nad Hormuzským prielivom
Pri formulovaní pravidiel pre správu plavby cez Hormuzský prieliv je podľa autora nevyhnutné zdôrazniť historickú suverenitu Iránu a Ománu nad touto vodnou cestou. Tento záver bol podľa textu potvrdený viacerými arbitrážnymi tribunálmi.
Dlhodobá historická suverenita Iránu nad Hormuzským prielivom, ktorá existovala celé stáročia pred prijatím moderných medzinárodných dohovorov a bola nepretržite vykonávaná, zostáva podľa autora naďalej platná.
V prípade Katar proti Bahrajnu Medzinárodný súdny dvor pri posudzovaní historických práv v Perzskom zálive dospel k záveru, že nepretržitý výkon suverenity a historické aktivity pobrežných štátov predstavujú platný základ pre uznanie tzv. „historického titulu“ nad morskými oblasťami. Podľa autora tento precedens priamo potvrdzuje historickú suverenitu Iránu a Ománu nad Hormuzským prielivom.
Ženevský dohovor o teritoriálnom mori a priľahlej zóne z roku 1958 aj Dohovor OSN o morskom práve z roku 1982 uznávajú plnú suverenitu pobrežného štátu nad jeho teritoriálnym morom a zachovávajú historické práva pobrežných štátov v zálivoch a polouzavretých vodách.
Autor preto tvrdí, že vzhľadom na nepretržitý historický výkon suverenity Iránu a Ománu počas mnohých storočí má Hormuzský prieliv charakter územia s historickým titulom.
Hierarchia uplatniteľných pravidiel
V tejto súvislosti je potrebné skúmať pravidlá upravujúce túto problematiku na troch odlišných, no vzájomne prepojených úrovniach, keďže každá z nich má vyššiu právnu silu a zásadnejší charakter než nasledujúca úroveň. Pravidlá nižších úrovní preto nemožno vykladať ani uplatňovať v rozpore s princípmi vyšších úrovní.
Prvá úroveň sa týka základných princípov medzinárodného práva vrátane kogentných noriem (jus cogens), teda zákazu agresie, ako aj princípov zakotvených v Charte Organizácie Spojených národov vrátane zákazu hrozby silou alebo použitia sily (článok 2 ods. 4) a prirodzeného práva na sebaobranu (článok 51). Tieto princípy stoja na vrchole hierarchie medzinárodných právnych noriem a vytvárajú rámec a limity pre všetky ostatné pravidlá.
Druhá úroveň sa vzťahuje na medzinárodné humanitárne právo, teda právo ozbrojených konfliktov, ktoré upravuje správanie strán počas ozbrojených nepriateľstiev a určuje, ktoré konania sú v situáciách ozbrojeného konfliktu prípustné a ktoré sú zakázané. Táto úroveň pravidiel hierarchicky dopĺňa základné princípy prvej úrovne.
Na tretej úrovni sa nachádza námorné právo ako špecializovaná právna oblasť. Pravidlá upravujúce režim plavby cez medzinárodné prielivy, práva pobrežných štátov nad ich teritoriálnym morom a ďalšie ustanovenia Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve z roku 1982 nemožno uplatňovať izolovane ani bez zohľadnenia vyšších právnych úrovní. Inými slovami, námorné právo nemožno analyzovať oddelene od „hlavných príčin“, ktoré formovali súčasnú situáciu, vrátane agresie, pretrvávajúcich vojenských hrozieb a neschopnosti Bezpečnostnej rady OSN udržiavať mier. Rovnako ho nemožno posudzovať oddelene od základných princípov medzinárodného práva. V opačnom prípade by sa táto právna oblasť mohla stať nástrojom na ospravedlňovanie agresie a ignorovanie zvrchovaných práv pobrežných štátov.
V súvislosti s treťou úrovňou je potrebné poznamenať, že Iránska islamská republika nepristúpila ani k Ženevskému dohovoru o teritoriálnom mori a priľahlej zóne z roku 1958, ani k Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve z roku 1982 (UNCLOS). Preto Irán nie je viazaný ich ustanoveniami, s výnimkou prípadov, keď sa stali súčasťou obyčajového medzinárodného práva.
Režim „tranzitného prechodu“, zakotvený v Dohovore z roku 1982, nespĺňa ustálené kritériá obyčajového medzinárodného práva. Závery Komisie OSN pre medzinárodné právo z roku 2018 týkajúce sa identifikácie obyčajového medzinárodného práva obsahujú kľúčové prvky, ktoré sa všeobecne považujú za rozhodujúce pri určovaní, či sa určitá prax stala obyčajovým právom. Osobitne významné sú dva z týchto záverov.
Po prvé, záver č. 5 uvádza, že „štátna prax pozostáva zo správania štátu, či už pri výkone jeho výkonnej, legislatívnej, súdnej alebo inej funkcie“.
Po druhé, záver č. 15 stanovuje, že „ak štát namietal proti pravidlu obyčajového medzinárodného práva počas obdobia, keď sa toto pravidlo formovalo, toto pravidlo sa na daný štát nevzťahuje dovtedy, kým si svoju námietku zachováva“.
Prostredníctvom svojho nepretržitého a dôsledného odmietania režimu tranzitného prechodu, ktorý upravujú články 37 až 44 Dohovoru z roku 1982, Irán tieto pravidlá neuznal ako záväzné obyčajové medzinárodné právo. V tejto súvislosti Irán od roku 1982 prostredníctvom konzistentnej legislatívnej a diplomatickej praxe vystupuje ako tzv. trvalý namietajúci subjekt voči záväznej povahe týchto pravidiel a spochybňuje existenciu právneho presvedčenia (opinio juris), ktoré je potrebné na vznik obyčajovej normy.
Prvým významným dokumentom zaregistrovaným v Zbierke zmlúv Organizácie Spojených národov bolo interpretačné vyhlásenie Iránu pri podpise Dohovoru, v ktorom bolo výslovne uvedené, že niektoré ustanovenia vrátane režimu tranzitného prechodu v časti III (články 37 až 44) nepredstavujú ustálené obyčajové medzinárodné právo.
Ďalším dôkazom tejto praxe je iránsky zákon o námornom práve z roku 1963 (1342), jeho novela z roku 2012 (1391) a zákon Iránu o námorných zónach Perzského zálivu a Ománskeho zálivu z roku 1993 (1372). Posledný uvedený zákon sa o tranzitnom prechode vôbec nezmieňuje, a teda tento režim neuznáva. Namiesto toho zavádza osobitné regulačné ustanovenia pre prieliv vrátane požiadavky na predchádzajúce povolenie pre prechod vojnových lodí, ponoriek a plavidiel prevážajúcich nebezpečné alebo environmentálne škodlivé látky.
V dôsledku toho je uplatniteľným právnym rámcom pre prechod cez Hormuzský prieliv, pri absencii záväznej zmluvnej povinnosti a pri neexistencii obyčajovej normy tranzitného prechodu, obyčajové právo „neškodného prechodu“ cez prielivy používané na medzinárodnú plavbu, ako ho uznal Medzinárodný súdny dvor v prípade Korfského prielivu (1949).
V rámci tohto právneho rámca má pobrežný štát právo regulovať plavbu, vyberať poplatky za námorné služby, požadovať predchádzajúce oznámenie alebo povolenie na prechod vojnových lodí a prijímať nevyhnutné opatrenia na ochranu svojej bezpečnosti. Opatrenia prijaté Iránskou islamskou republikou sú podľa autora v súlade s týmto obyčajovým právnym rámcom.
Preto je každá právna analýza situácie v Hormuzskom prielive, ktorá prejde priamo k konkrétnym ustanoveniam práva mora bez toho, aby najskôr preskúmala kogentné normy, základné princípy Charty OSN a medzinárodné humanitárne právo, nielen neúplná, ale aj zavádzajúca.
Právo mora nefunguje vo vákuu a nemožno ho používať ako štít na ospravedlnenie agresie, vojenskej prítomnosti mimoregionálnych mocností alebo ignorovania historických a súčasných zvrchovaných práv pobrežných štátov.
Kazem Gharibabadi
námestník ministra zahraničných vecí pre právne a medzinárodné záležitosti
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
1. Strait of Hormuz Legal Aspects of the New Arrangements in Light of Aggression and Fundamental Change of Circumstancesb… , Iran Embassy, Vien, 1.6.2026
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.