Iracká Diaľnica smrti

Tagged With: , , , , Add Comment

Američania so spojencami 17. januára 1991 spustili operáciu Púštna búrka. Zrazu sme mali vojnu v podobe televíznej šou takmer v priamom prenose. Ťaženie proti Husajnovi bolo od začiatku politicky neprehľadné a manipulované. Na strane Kuvajtu bojovali po boku USA armády ďalších 12 krajín. Ich žoldnieri zabili nepomerne viac Iračanov, 60 až 200 000. Z toho asi 35 000 boli civilisti. Západné médiá ako BBC zbagatelizovali toto číslo na asi 25 000. Na strane protiirackej koalície sa počet obetí odhaduje len na 300 až 400 osôb. Hollywoodske filmy sú pritom plné veteránov z Iraku, ktorí hrdo a poctivo slúžili svojej vlasti, prešli peklom, zajali ich, zranili a trpia posttraumatickým syndrómom tzv. vojny v Zálive. V skutočnosti ich bolo oveľa menej než vo filmoch. Väčšina z nich sypala bomby z výšky a fyzického nepriateľa ani nevidela. A tí, ktorí živých Iračanov videli, po nich najprv strieľali, až potom sa zamýšľali, či to boli vojaci alebo civilisti. Tak to bolo aj v prípade Diaľnice smrti.
Rezolúcia OSN ako falošná správa
Američania totiž bombardovali konvoj irackých vojakov a civilistov, ktorí sa vracali domov z Kuvajtu. Boli presvedčení, že vojna sa skončila a neočakávali žiadny útok. Tak sa výjav ich skazy stal hlavným symbolom krátkej, ale o to brutálnejšej vojny v Perzskom zálive.
Čo sa vlastne stalo? Po mesiaci bombardovania v Púštnej búrke boli iracké sily rozmetané. Deň pred tragickým útokom bagdadský rozhlas oznámil, že iracký minister zahraničných vecí prijal sovietsky návrh na prímerie. Irak to riadne oznámil Bezpečnostnej rade OSN a túto informáciu odvysielali v irackom rozhlase. Podľa prijatej rezolúcie OSN Bagdad vydal rozkaz na stiahnutie všetkých síl z územia Kuvajtu. Prezident Saddám Husajn v rozhlase oznámil, že ústup armády sa začal, prebieha po dvoch diaľniciach a skončí sa v priebehu toho istého dňa.
Administratíve vtedajšieho amerického prezidenta Georgea Busha staršieho však prímerie nevyhovovalo. Ak by sa armáda stiahla, Husajn by ju mal naďalej k dispozícii. Američanom to nehralo do karát, lebo ich skutočným cieľom nebola ani záchrana Kuvajtu, ani demokratizácia Iraku. Chceli ovládnuť iracké ropné zdroje a aby sa im to podarilo, museli zlomiť každý odpor, vyradiť armádu z funkcie. Preto sa Bush zatváril, že nevidí dôkazy o ukončení bojov. Dokonca nazval Saddámov prejav v rozhlase poburujúcou a krutou falošnou správou. Rozhodol sa zabiť toľko Iračanov, koľko sa len dá. Irackí vojaci sa skutočne začali sťahovať z Kuvajtu domov po šesťprúdovej diaľnici, ale americké velenie vyhlásilo, že ustupujúca kolóna je legitímnym vojenským cieľom, lebo Irak oficiálne nekapituloval. Veliteľ ozbrojených síl dostal od Bushovej administratívy rozkaz, aby nič a nikoho nepustil z Kuvajtu. Splnil ho do bodky. A tak prišlo k najväčšej masakre v novodobých dejinách.
Diaľnica číslo 80
O polnoci z 26. na 27. februára 1991 zaútočili americké lietadlá na konvoj ustupujúcich irackých vojakov a civilistov na diaľnici č. 80 asi 30 kilometrov severne od mesta Kuvajtu smerom na Basru. Americkí a kanadskí piloti najprv zaútočili z jednej strany, čím zastavili premávku a vznikla zápcha. V pasci sa ocitlo zhruba dvetisíc vozidiel. Potom lietadlá zaútočili zozadu a zablokovali asi 60-kilometrový úsek diaľnice. Najprv ho niekoľko hodín svo¬jimi raketami a bombami ostreľovalo americké letectvo, aby potom dielo skazy dokončilo delostrelectvo a bojové vrtuľníky Apache. Nálety trvali niekoľko hodín. Keď bolo po všetkom, na ceste i okolo nej sa váľalo asi dvetisíc zničených vozidiel a tisíce zohavených mŕtvol.
„Ani vo Vietname som nič podobné nevidel,“ uviedol jeden zo svedkov incidentu major vojenskej rozviedky Bob Nugent. Bola to streľba na ryby v sieti. Diaľnica zostala posiata tisíckami vrakov osobných i nákladných áut, autobusov a tankov. Každé vozidlo, ktoré z nej zišlo, lietadlá vystopovali a zničili. Dokonca aj vojaci, ktorí odhodili zbrane a vzdali sa, padli za obeť streľbe. Zhadzované bomby boli rôzne, vrátane kazetových, zakázaných medzinárodnými konvenciami. Niektorí tvrdia, že sa použil aj napalm. „Tlaková vlna doslova zatlačila do zeme kabíny nákladiakov, takže sa nedalo rozoznať, či za volantom niekto sedel. Sklá na vozidlách sa roztopili a z tankov sa následkom bombardovania stali kopy šrotu,“ napísal americký žurnalista pôvodom z Libanonu Joyce Chediac. Obete sa nikdy nepodarilo spočítať, no predpokladá sa, že ich bolo viac ako 10 000. Ľudia sa nemali kam ukryť, vozidlá boli v pasci.
Autor: Ratko Sudecký
Mesačník Zem&Vek si môžete predplatiť na:
http://bit.ly/kupit-online-zemavek-april-2019
Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis