Istanbulský dohovor pretláča zvrátenú „gender ideológiu“ do medzinárodného práva

Tagged With: , , , , Add Comment

Európska rada prijala dve rozhodnutia, podľa ktorých EÚ pristúpi k Istanbulskému dohovoru. Ten má vraj byť prevenciou a bojom proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Európske inštitúcie sa výrazne zasadzujú za rozsiahly celoeurópsky prístup k tejto zmluve, čo by znamenalo značný zásah do vzdelávacích, národných a kultúrnych záležitostí, ktoré by u suverénnych štátov mali patriť výlučne do ich vlastných právomocí.

Preambula:

…Uznávajúc, že realizácia de iure a de facto rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi je kľúčovým prvkom predchádzania násiliu na ženách;

Uznávajúc, že násilie na ženách je prejavom historicky nerovnocenného rozdelenia síl medzi ženami a mužmi, ktorá viedla k dominancii mužov nad ženami a k diskriminácii žien mužmi, a k zamedzeniu plnohodnotného rozvoja žien;

Uznávajúc štrukturálnu povahu násilia na ženách ako rodovo podmieneného násilia a že násilie na ženách je jedným z rozhodujúcich spoločenských mechanizmov, na ktorého základe sa ženy ocitajú v podriadenej pozícii v porovnaní s mužmi…

Článok 3: …pojmom „rod“ sa rozumie súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov; pojmom „rodovo podmienené násilie na ženách“ sa rozumie násilie, ktoré je nasmerované proti žene, pretože je žena, alebo ktoré postihuje ženy disproporcionálne…

Článok 4.4: Osobitné opatrenia, ktoré sú potrebné s cieľom predchádzania rodovo podmienenému násiliu a ochrany žien pred rodovo podmieneným násilím sa nepovažujú za diskrimináciu za podmienok ustanovených týmto dohovorom.

Článok 5.1: Zmluvné strany sa zdržia účasti na akomkoľvek čine násilia na ženách a zabezpečia, aby štátne orgány, štátni zamestnanci a úradníci, inštitúcie a iné orgány konajúce v mene štátu konali v súlade s týmto záväzkom.

Článok 5.2: Zmluvné strany prijmú legislatívne a iné opatrenia potrebné na vykonávanie náležitej starostlivosti na účel predchádzania násilným činom, vyšetrovania a potrestania násilných činov v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru, či už sú tieto činy páchané štátnymi alebo neštátnymi aktérmi.

Akademici, analytici, vedci zaoberajúci sa problematikou a národné organizácie sa k viditeľne protirečivej a záludnej konvencii vyjadrili nasledujúcimi úvahami:

  • V preambule sú „uznania a pripomienky“ prezentované ako základné opodstatnenie pre každý nasledujúci návrh, pritom uvedené „uznania a rodové perspektívy“ nereprezentujú fakty. Sú citované, ako by boli všeobecne prijatými pravdami, ale nie sú. Predstavujú len názor, s ktorým v dnešnej dobe väčšina nesúhlasí. Ide o odraz nadmerne reaktívnej vravy feministickej ideológie a pseudoanalýzy zo 60.-70. rokov, ktorá bola už dávno zdiskreditovaná, čím sa ospravedlnenie celého dohovoru rúca.
  • Dohovor v celom znení neilustruje podiel násilia na ženách, ktorý má byť interpretovaný ako „rodovo podmienený.“ Neposkytuje žiadny základ pre rozlíšenie medzi tzv. násilím, ktoré je a ktoré nie je založené na rodovej príslušnosti. Dohovor navrhuje, aby všetko násilie na ženách bolo označované za „rodovo podmienené.“
  • Vychádzajúc z vyššie citovaných, chaotických definícií doslovne, ak „rodovo založené“ násilie spočíva v „pohlaví“, potom nie je „namierené proti žene, lebo je žena,“ ale pretože sa len správa podľa niektorej „sociálnej konštrukcie.“ Teda neexistuje konzistencia v samotnej názorovej línii.
  • Napätie sa vyskytuje medzi ľubovoľnými ľuďmi, ktorí sa snažia tvoriť a udržiavať dôverný vzťah. Väčšina zažíva skutočnosť, že intímne partnerstvá sú často arénou, v ktorej sa skryté témy oboch partnerov, mužov alebo žien, zvyknú dostať na povrch. Tieto problémy sú zvyčajne nevyriešené, osobné témy, ktoré korenia až v rodinnom zázemí a nepredstavujú v dohovore prezentovaný „sociálny mechanizmus, na ktorého základe sa ženy ocitajú v podriadenej pozícii.“ Vyplávanie týchto osobných záležitostí na povrch, vzájomná komunikácia a potenciálne riešenie je to, čo mnohí označujú za skutočnú, duchovnú náplň vzťahov. Nech je dôvod akýkoľvek, výron takýchto otázok môže viesť k tvorbe nabitých emócií, ktoré, ak nie sú priznané alebo zdravým spôsobom zvládnuté, môžu nájsť svoj „ventil“ v prípadoch násilia. „V 70% prípadoch nerecipročného násilia (tj. v prípadoch, keď bol agresívny len jeden partner) bolo násilie iniciované ženou. Nedávna metaanalýza zistila, že ženská iniciácia násilia bola najsilnejším prediktorom toho, že sa stane obeťou násilia partnera“ (citovaná štúdia Differences in Frequency of Violence and Reported Injury Between Relationships With Recip rocal and Nonreciprocal Intimate Partner Violence, ktorá bola zverejnená v American Journal of Public Health, 05/2007).
  • Ak muži vidia ženu bitú mužom, väčšinou prichádzajú na jej ochranu, teda „nepridávajú ruku k dielu“ a nepomáhajú mužovi pri jeho údajnom „sociálnom mechanizme, ktorým sú ženy nútené atď.“ Ak napadne žena na verejnosti muža, zväčša nenastáva situácia, že by okoloidúci prišli mužovi na pomoc. Jav sa skôr považuje za pouličnú zábavu a túto „demonštráciu ženskej nezávislosti alebo emancipácie“občas sprevádza potlesk. (Znepokojivá ukážka je prítomná v sérii sociálnych experimentov na YouTube.)

 

  • Dohovor nevyžaduje obnovu nejakého nedostatku úcty alebo rovnakej legislatívnej ochrany žien. Väčšina krajín má komplexné a účinné právne predpisy na ochranu svojich občanov pred útokmi, či mužov alebo žien.
  • Celosvetovo všetky prieskumy potvrdzujú, že násilie blízkeho partnera je vo veľkej miere obojsmerný fenomén. Tento fakt sa však zmieňuje zriedkavo a nikdy nebol podnetom pre byrokratický zákrok. Takže nielen podobný počet mužov trpí domácim násilím, ale navyše znášajú útoky médií, ktoré kvôli agende tieto prípady trivializujú a ignorujú.
  • Správu o domácom násilí (Watson & Parsons, 2005) citovala webstránka Cosc: „Týranie hlási 1 z 3 ženských obetí a 1 z 20 mužských obetí.“
  • Najkomplexnejší prehľad vedeckej literatúry a výskumu v oblasti domáceho násilia, ktorý sa kedy uskutočnil je projekt PASK (Stav vedomostí o partnerskom zneužívaní). Ide o jedinečný mnohoročný výskumný projekt, realizovaný 42 vedcami na 20 univerzitách a výskumných centrách, sprevádzaný informáciami zo 17 oblastí bádania ohľadne domáceho násilia. Zo zistení PASK vyplýva, že okrem sexuálneho nátlaku:

→ „muži a ženy páchajú porovnateľné fyzické a emocionálne násilie;

→ väčšina domáceho týrania je vzájomná;

→ ženy sú rovnako schopné ovládať druhého ako muži;

→ domáce násilie mužov a žien v podstate koreluje s rovnakými rizikovými faktormi;

→ páchatelia mužského a ženského pohlavia sú motivovaní podobnými dôvodmi.“

  • John Hamel, vedúci analytik správy PASK, povedal: „Intervencia a politika v oblasti domáceho násilia by mala byť založená skôr na týchto faktoch ako na ideológii a špeciálnych záujmoch. V priebehu rokov sa výskum zneužívania partnerov stal zbytočne fragmentovaným a politizovaným. Hoci výskum potvrdzuje, že ženy sú viac ovplyvnené domácim násilím, tieto zistenia odporúčajú závažné kroky a zmeny, vrátane venovania rovnakej pozornosti násiliu páchanému ženami, vzájomnému zneužívaniu a potrebám mužských obetí.“
  • Iná štúdia hovorí: „Zistenia naznačujú, že rozdiely medzi mužmi a ženami v agresívnom správaní zmiznú, keď posudky zahrnú relačnú agresiu, teda správanie, ktoré má poškodiť vzťah iných šírením klebiet, ohováraní a posmechu.“ Autor upozorňuje, že „následky môžu byť často smrteľné“ (štúdia Girls, Aggression, and Emotion Regulation; American Journal of Orthopsychiatry).
  • Muži sú zvyčajne vyobrazení a diskutovaní ako principiálni páchatelia zneužívania a násilia voči deťom. Skutočnosťou (na základe štúdie) je: 54-70% zneužívaní, zranení a vrážd detí sa dopúšťajú matky.
  • Podľa správy PASK: „Ďalšie dôkazy o nemožnosti identifikovať páchateľa domáceho násilia na základe pohlavia vyplývajú zo štúdií lesbických párov. Je iróniou, že aj keď mnohé zakladateľky hnutí týraných žien boli lesby, otázka fyzických konfliktov medzi ženami je často hlboko pochovaná, ignorovaná a odmietaná heterosexuálnymi ženami i lesbami. Vedomosť, že sa ženy zapájajú do bitiek, vyzýva k analýze heterosexuálneho domáceho násilia… Od začiatku hnutia týraných žien chápali problém domáceho násilia len v zmysle mužského a ženského fenoménu, pričom násilné správanie spájalo s rodovou rolou mužov. Znalosť, že ženy tak isto páchajú súkromné násilie, vyvoláva teoretické otázky o probléme niektorých hlboko zakorenených kultúrnych presvedčení.“
  • Skutočný pôvod väčšiny domáceho násilia sa nenachádza v nejakom tienistom, pravekom pude muža na podmanenie si ženy, ale v rôznych dysfunkciách, ktoré sa vyskytujú v rodinách, odkiaľ muž alebo žena pochádzajú. Tu je zoznam niektorých dôveryhodnejších a zmysluplnejších faktorov, ktoré dnes výskumníci identifikujú ako determinanty zneužívania intímneho partnera (a ktoré tiež podkopávajú mylné feministické hypotézy):

→ „Bola nájdená súvislosť medzi chronicky agresívnymi adolescentmi (či mužmi alebo ženami) a domácim násilím v neskorších obdobiach života;

→ Diagnóza občasnej depresie mala významný súvis s páchaním domáceho násilia;

→ Život v bohatstve/blahobyte malo významný súvis s páchaním domáceho násilia;

→ Partner, ktorý bral alebo predával ťažké drogy, mal násilnú minulosť voči ostatným, záznam o zatknutí alebo bol dlhodobo nezamestnaný, má značnú koreláciu s páchaním domáceho násilia;

→ Neorganizované štvrte, kde je postoj voči drogám a násiliu priaznivý, zvyšujú pravdepodobnosť, že sa obyvateľ dopustí domáceho násilia.“

  • Dohovor vyzýva k „náležitej pozornosti“ u ženských a detských obetí. Sú muži vylúčení z tejto „náležitej pozornosti?“ Čo ak lesba bude týrať svoju partnerku? Aký stupeň pozornosti a ochrany poskytne dohovor pre transsexuálnu ženu? Ak dohovor navrhuje, aby sa venovala pozornosť ženským obetiam násilia, ktoré je údajne založené na rodovej príslušnosti, bude (ako to musí byť v prípade homosexuálnych žien) vylúčená z tejto „náležitej pozornosti,“ pretože násilie proti nej nemožno považovať za „rodové?“ Alebo nie? Hnacia ideológia dohovoru je preto nepoužiteľná (a LGBTI schizofrénia môže len zvýšiť počet bizarných otázok).
  • Konvencia navrhuje program „vzdelávania a zvyšovania povedomia“ pre všetkých občanov. Program sa zameriava nielen na zakomponovanie do vedomia verejnosti, ale aj na presvedčenie, že tendenčné stanoviská sú nepopierateľnou „skutočnosťou.“ Tieto prevýchovné programy zasiahnu všetky štruktúry, „neformálne školské zariadenia neformálneho vzdelávania, ako aj športové, kultúrne zariadenia, centrá voľného času a médiá“ (Článok 14.2). Tieto tendencie sa skôr podobajú na program kultúrnej revolúcie a indoktrinácie.
  • V snahe zabrániť a umlčať akékoľvek opodstatnené spochybňovanie návrhov a výziev sa (nehanebne) uvádza: „Osobitné opatrenia, ktoré sú potrebné s cieľom predchádzania rodovo podmienenému násiliu a ochrany žien pred rodovo podmieneným násilím sa nepovažujú za diskrimináciu za podmienok ustanovených týmto dohovorom.“ To znamená, že bez ohľadu na to, aké početné a neprimerané budú zákony a „osobitné opatrenia,“ nemôžu byť označené za diskriminujúce určitú skupinu obyvateľstva.
  • Argument, že mnoho iných krajín už dohovor podpísalo, nepredstavuje dôkaz o jeho správnosti. Neznamená vôbec nič. Možno len fakt, že dohovor nebol podrobne preskúmaný a s prevažujúcou atmosférou bol prijatý len na základe toho, že sa nebezpečný náklad „obalil“ vznešeným názvom o ochrane žien. Niektoré štáty (ako moslimské Turecko) mohli podpísať dohovor len preto, aby sa EÚ pozerala „priaznivejšie“ na ich žiadosť o členstvo.

Istanbulský dohovor je vysoko kontroverzný pre úprimných právnikov z oblasti ľudských práv nie preto, že by násilie voči ženám bolo považované za prijateľné, ale preto, že vyjadrujú značné obavy, že táto konvencia bude použitá ako trójský kôň pre zavedenie nechutnej ideológie do medzinárodného práva. Uvedené definície vyvolávajú závažné otázniky a v skutočnosti si protirečia.

V prvom rade nemožno pochybovať o tom, že medzi mužmi a ženami existujú biologické rozdiely, ktoré sú každému jasné a nepopierateľné. Tieto biologické rozdiely majú za následok rozdielne úlohy pre mužov a ženy, ktoré sú objektívne vhodné a nie „sociálne vykonštruované.“ Napríklad, je to osvedčený fakt, a nie sociálna konštrukcia, že iba ženy môžu otehotnieť a porodiť dieťa, alebo že lepšie zvládajú úlohu opatrovateľa a výchovu detí.

Môžu samozrejme existovať aj spoločnosťou vytvorené postoje. Ale sú to práve tie vykonštruované, umelé a neprirodzené zámery, ktoré sú propagované a ochraňované súčasnou „feministickou“ a „gender“ ideológiou.

Otázkou je: zaslúžia si ženy špeciálnu ochranu, keď sa správajú podľa feministickej a gender ideológie? Alebo preto, že sa chovajú ako muži (podľa bizárnej mienky, že ženstvo je výsledkom osobnej „voľby“ a „sebaidentifikácie“ a nie biologickej reality)? Dostali by podobnú ochranu aj normálne a prirodzene uvažujúce ženy? Nie sú posledné menované nakoniec len zneužité pre temný cieľ, ktorým je zničenie základnej spoločenskej jednotky – rodiny a manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou?

Gender ideológia je nerozlučne spätá so zločinnou juvenilnou justíciou a nepostihnuteľnou „skupinou expertov“ GREVIO, ktorá je Istanbulským dohovorom priamo chránená. Má kompetencie podobné sociálnym službám v systéme juvenilnej justície, ktorá sa môže napr. vo Fínsku vlámať do domu a bez súdu (na báze „prevencie“) kradnúť deti z akejkoľvek rodiny. Následkom týchto pirátskych akcií sú dokonca rodinné samovraždy. Táto tzv. preventívna kontrola môže byť vykonávaná nielen priamo v rodinách, v školách, ale v podstate všade. Tak je to v Nórsku, Fínsku a ďalších štátoch, kde tieto zákony už fungujú. Medzi tzv. adoptívnymi rodinami homosexuálov a sadomasochistov ukradnuté deti neustále kočujú. Je prísny zákaz medializácie rodinných tragédií, samovrážd a tyranizovania detí, ukradnutých sociálnymi službami.

Gender ideológia zavádza pojmy, podľa ktorých má dieťa „právo“ si určiť, či je dievčaťom alebo chlapcom. Rodičia môžu byť kontrolným orgánom GREVIO trestaní odňatím dieťaťa napr. aj za to, že dieťa pravdivo povie, kým skutočne je a nie tým, čo mu do hlavy naprogramovali gender ideológovia. Školské osnovy na všetkých stupňoch vzdelávania už budú ponúkať výučbu a tréningy s cieľom aplikovať túto schizofréniu nielen do myslenia mladej generácie, ale i do jej spôsobu jednania, aby tak boli vykorenené tzv. prekonané stereotypy. Za stereotyp je považované napríklad to, že žena zaujíma v rodine rolu matky a muž rolu otca. To už je podľa „genderu“ nedovolený stereotyp, ktorý má za následok tzv. domáce násilie a zneužívanie. V podstate zdravá rodina, ktorá na týchto tzv. stereotypoch funguje, je už podľa novej ideológie mimo zákon. Mechanizmom GREVIO bude nútená, aby tieto stereotypy vykorenila, inak jej budú deti odňaté. Pod rúškom tzv. odstránenia domáceho násilia bude zavádzané najstrašnejšie násilie na matkách a deťoch.

Vzhľadom na tieto základné otázky sa zdá veľmi pravdepodobné, že dohovor bude skôr zdrojom prípadného zmätku a rozvratu, než zdrojom ochrany.

Pramene:

[1] Bulgaria and Slovakia rebuke ‘gender ideology’ by refusing to ratify Istanbul Convention; autor: Georgi Gotev; Euractiv, 23.2.2018

[2] The EU’s (somewhat limited) adhesion to the controversial Istanbul Convention; Agenda Europe, 11.5.2017

[3] Istanbul Convention and domestic violence; Men´s Voices Ireland, 9.4.2017

[4] Council of Europe Convention on preventing and combating violence against women and domestic violence; Council of Europe Treaty Series – No. 210 (anglická verzia), zhotovený v Istanbule (Istanbulský dohovor), 11.5.2011

[5] Domestic violence – the facts our media won’t tell you; 1IN3 Australia, 16.1.2018

[6] Výzva českým biskupům k otázce gender ideologie; Byzantský katolický patriarchát, 12.2.2016

[7] Differences in Frequency of Violence and Reported Injury Between Relationships With Reciprocal and Nonreciprocal Intimate Partner Violence; autori: Daniel J. Whitaker PhD, Tadesse Haileyesus MS, Monica Swahn PhD & Linda S. Saltzman PhD; American Journal of Public Health (AJPH), máj 2007

[8] Domestic Abuse of Women and Men in Ireland (Report on the National Study of Domestic Abuse); autori: Dorothy Watson, Sara Parsons, Nicola Hughes; National Crime Council, júl 2005

[9] Attitudes to Domestic Abuse in Ireland (Report of a survey on perceptions and beliefs of domestic abuse among the general population); autori: Justine Horgan, Peter Muehlau, Philip McCormack, Antje Roeder (National Office for the Prevention of Domestic, Sexual and Gender-based Violence); COSC 2008

[10] The Partner Abuse State of Knowledge (PASK); projekt vedie: John Hamel, LCSW & The Advisory Board of the Association of Domestic Violence Intervention Programs (www.domesticviolenceintervention.net); DomesticViolenceResearch.org, marec 2010-dodnes

[11] Girls, Aggression, and Emotion Regulation (štúdia); autorka: Anne M. Conway PhD; American Journal of Orthopsychiatry, 24.3.2010

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...

Pridaj komentár

  & Časopis