JUDr. Ján Drgonec, DrSc.: Aj v covidovej ére majú človeka chrániť základné práva

· Čas čítania: 31 min.

Bývalý sudca Ústavného súdu SR Doc. JUDr. Ján Dr­go­nec, DrSc uviedol ná­zor­ný prík­lad sudcu bratislavského súdu, ktorý v súlade s Char­tou a Do­ho­vorom o ľudských právach chránil ga­ran­tované prá­vo slo­bod­ne sa zhro­maž­ďo­vať bez obmedzení.

Chr­bti­cou ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu je súd­na moc. Tam a vte­dy, kde a keď súd neup­lat­ní zá­kon, do­kon­ca ani Ústa­vu, je ma­te­riál­ny práv­ny štát ne­dos­tup­ný. Ani to­to nej­de bez sud­cov a sú­dov.

Sud­co­via všeo­bec­ných sú­dov pr­vé­ho i dru­hé­ho stup­ňa roz­ví­ja­jú svo­ju smut­ne zná­mu ne­zá­vis­losť na zá­ko­noch k ne­zá­vis­los­ti na Ústa­ve. Dá sa po­ve­dať, že sa roz­hod­li „vy­mlá­tiť“ slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia z Ústa­vy aj z me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov as­poň v roz­sa­hu, v akom ga­ran­tu­jú ľud­ské prá­va a zá­klad­né slo­bo­dy na úze­mí Slo­ven­ska. Ná­zor­ný prík­lad po­nú­ka prí­pad z bra­tis­lav­ských sú­dov.

Pe­ter S. sa oci­tol pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I. Ten 21. de­cem­bra 2020 roz­ho­dol, že ho ne­be­rie do väz­by a pre­púš­ťa ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

Pro­ku­rá­tor klá­dol ob­vi­ne­né­mu za vi­nu, že „mal ve­rej­ne pod­ne­co­vať/vy­zý­vať na hro­mad­né nepl­ne­nie dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti na zá­kla­de zá­ko­na, a to uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky v čas­ti C, bod C.1. ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia roz­hod­la, že sa za­ka­zu­je s účin­nos­ťou od 15. no­vem­bra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu … po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb.“ (Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, 3T­po/1004/2020).

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du v Bra­tis­la­ve od­mie­tol návrh pro­ku­rá­to­ra. V od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia uvie­dol:

     „… Aj Char­ta a Do­ho­vor, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka ga­ran­tu­jú prá­vo po­koj­ne a slo­bod­ne sa zhro­maž­ďo­vať, bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní. Rov­na­ko z oboch jas­ne vy­plýva, že aké­koľ­vek ob­me­dzenie vý­ko­nu práv a slo­bôd uz­na­ných v tej­to char­te mu­sí byť us­ta­no­ve­né zá­ko­nom (čl. 52 bod 1 Char­ty), resp. vý­kon tých­to práv (Slo­bo­da zhro­maž­ďo­va­nia a zdru­žo­va­nia) mô­že po­dlie­hať len ta­kým ob­me­dzeniam, kto­ré sta­no­vu­je zá­kon (čl. 11 bod 2 Do­ho­vo­ru). Uve­de­né me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, bez pri­pus­te­nia vý­ni­miek, jed­noz­nač­ne ur­ču­jú, že aké­koľ­vek ob­me­dzenia vý­ko­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd, aj prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať je mož­né len a je­di­ne for­mou zá­ko­na (za spl­ne­nia aj os­tat­ných pred­pok­la­da­ných pod­mie­nok) a nie nor­mou niž­šej práv­nej si­ly… Ústav­nop­ráv­ne neob­sto­jí ná­zor, že štát­ny or­gán, v tom­to prí­pa­de vlá­da, uz­ne­se­ním mô­že za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie jed­né­ho zo zá­klad­ných práv len na zá­kla­de zá­ko­na. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­ží­va­jú zvý­še­nú ochra­nu a mu­sia byť ga­ran­to­va­né nie­len za štan­dar­dných pod­mie­nok, ale prá­ve a naj­mä vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách, ke­dy je ná­chyl­nosť ich po­ru­šo­va­nia zvý­še­ná. Vy­jad­re­né pla­tí aj po­čas vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Je po­vin­nos­ťou sú­du strá­žiť dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd zo stra­ny štá­tu vo­či svo­jim oby­va­te­ľom a aj to akým spô­so­bom (for­mou) sú tie­to prá­va a slo­bo­dy ob­me­dzo­va­né/za­ka­zo­va­né a či ta­ké­to ob­me­dzenia a zá­ka­zy sú dô­vod­né, pri­me­ra­né, či sú dodr­ža­né zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty a či je to ne­vyh­nut­né. Uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020, kto­rým bo­lo za­ká­za­né up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb a na hro­mad­né po­ru­šo­va­nie tej­to po­vin­nos­ti mal ve­rej­ne vy­zý­vať, nie je reali­zo­va­né spô­so­bom sú­lad­ným s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Char­tou zá­klad­ných práv Európ­skej únie a Európ­skym do­ho­vo­rom o zá­klad­ných ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách, le­bo neš­lo o zá­kon.“

Uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du v ci­to­va­nom roz­sa­hu mô­že napĺňať hr­dos­ťou. Všeo­bec­ný súd na Slo­ven­sku ko­neč­ne pos­tu­po­val v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, do­kon­ca aj vte­dy a tam, kde sa mu­sel vzo­prieť vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Ok­res­ný súd sa mu­sel vy­rov­nať s nie­koľ­ký­mi štan­dar­dne ší­re­ný­mi poz­nat­ka­mi, kto­ré nie raz sú sú­dom ko­na­jú­cim vo ve­ci cu­dzie.

Súd nep­re­hlia­dol roz­diel me­dzi pod­mien­kou vy­ža­du­jú­cou ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va zá­ko­nom a je­ho ob­me­dze­ním „na zá­kla­de zá­ko­na“. Ide o dve roz­diel­ne pod­mien­ky. Po­žia­dav­ka zá­ko­na nie je for­mál­na po­žia­dav­ka, ako sa mô­že zdať lai­ko­vi na pr­vý poh­ľad. Zá­ko­ny pri­jí­ma len a vý­luč­ne Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Všeo­bec­ne zá­väz­né práv­ne pred­pi­sy na zá­kla­de zá­ko­na vy­dá­va­jú iné štát­ne or­gá­ny – or­gá­ny vý­kon­nej mo­ci. Po­žia­dav­ka ob­me­dzenia zá­klad­né­ho prá­va zá­ko­nom zna­me­ná, že len a je­di­ne parla­ment smie ob­me­dziť zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du.

Tú­to pod­mien­ku vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ru­ši­la, le­bo ona, a nie parla­ment siah­la na slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia. Ta­kú prá­vo­moc Ústa­va vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky nep­riz­ná­va.

Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky zá­ro­veň ned­ba­la ani o to, aby slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia as­poň ob­me­dzi­la všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som. Na pa­le­te vlád­nych pros­tried­kov všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som je na­ria­de­nie vlá­dy. Uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je inter­ný nor­ma­tív­ny po­kyn. Všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som vlá­da mô­že ria­diť sprá­va­nie sub­jek­tov, kto­ré ne­po­dlie­ha­jú ria­dia­cej prá­vo­mo­ci vlá­dy. Inter­ným nor­ma­tív­nym po­ky­nom vlá­da mô­že ria­diť sprá­va­nie ob­me­dze­nej sku­pi­ny sub­jek­tov prá­va. Tých sub­jek­tov, kto­ré vlá­da ria­di, kto­ré sú jej po­dria­de­né. Jed­not­liv­ci ani ro­di­ny, bez oh­ľa­du na to, či ma­jú naj­viac šesť ale­bo viac ako šesť čle­nov ne­po­dlie­ha­jú ria­dia­cej prá­vo­mo­ci vlá­dy. Zvo­le­ním for­my uz­ne­se­nia vlá­dy na úp­ra­vu slo­bo­dy zhro­maž­de­nia vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky v jed­nej ve­ci už po dru­hýk­rát po­ru­ši­la Ústa­vu. Nap­rík­lad tým, že ria­di­la chod spo­loč­nos­ti pros­tried­kom (uz­ne­se­ním), aký nie je zlu­či­teľ­ný s pros­tried­ka­mi ria­de­nia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu.

Ok­res­ný súd v Bra­tis­la­ve nep­re­hlia­dol ani okol­nosť, že ochra­na zá­klad­ných práv a slo­bôd po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu nie je zní­že­ná, ale že mu­sí do­sa­ho­vať rov­na­kú in­ten­zi­tu, ako v štan­dar­dných pod­mien­kach.

Ci­to­va­nú ar­gu­men­tá­ciu sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie za­vŕšil úva­hou:

Ak by ob­vi­ne­ný aj ve­rej­ne vy­zý­val na účasť na zhro­maž­de­ní, za­ká­za­nom uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020 (pre ob­ča­nov a oby­va­te­ľov práv­ne ne­zá­väz­ným), o kto­ré je ob­vi­ne­nie op­re­té, ne­mo­hol ob­vi­ne­ný napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu kla­de­né­ho mu za vi­nu, le­bo uz­ne­se­nie vlá­dy za­ka­zu­jú­ce up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb je na­vy­še bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí aj v roz­po­re s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Char­tou zá­klad­ných práv Európ­skej únie a Európ­skym do­ho­vo­rom o zá­klad­ných ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách.“

Ok­res­ný súd már­ne od­vie­dol ukáž­ko­vú prá­cu hod­nú mies­ta v učeb­ni­ciach via­ce­rých práv­nych dis­cip­lín od ús­tav­né­ho prá­va, cez teóriu prá­va po tres­tné prá­vo.

Tes­ne pred­tým ako ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­chal net­res­tné­mu od­bo­ru Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry pre­ve­riť sú­lad vy­hlá­šok Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky s Ústa­vou v pod­sta­te zo zhod­ných prí­čin, pre kto­ré Ok­res­ný súd v Bra­tis­la­ve od­mie­tol viesť tres­tné stí­ha­nie za up­lat­ne­nie slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia „v roz­po­re s uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky“, pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du po­dal sťaž­nosť.

Uve­de­nú sťaž­nosť od­ôvod­ňu­jem tý­mi is­tý­mi dô­vod­mi kto­ré som uvie­dol v po­da­nom návr­hu na vza­tie do väz­by. Mám za to, že návrh je dô­vod­ný aj s pou­ka­zom na Vy­hláš­ku Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR č. 34, čias­tka 22/2020, kto­rou sa na­ria­ďu­jú opat­re­nia pri oh­ro­ze­ní ve­rej­né­ho zdra­via, kon­krét­ne na jej § 4 ako aj na vy­ššie uve­de­né uz­ne­se­nie Vlá­dy SR č. 718 z 11.11.2020.“

Zá­le­ži­tosť pok­ro­či­la vy­ššie. Na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, pred se­nát zlo­že­ný z JUDr. Zu­za­ny Mol­ná­ro­vej, JUDr. Da­ni­ce Ve­se­lov­skej a JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča.

Ten­to se­nát uvie­dol, že: „Súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzal z nes­práv­nych práv­nych zá­ve­rov, kto­ré ma­li za nás­le­dok pot­re­bu zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu.“

Opis skut­ko­vé­ho sta­vu v od­ôvod­ne­ní kraj­ské­ho sú­du trik­rát ho­vo­rí o ne­po­vo­le­nom zhro­maž­de­ní, ku kto­ré­mu ob­vi­ne­ný po­zý­val a pri­zý­val oko­loi­dú­cich. „Ne­po­vo­le­ný“ mô­že zna­me­nať iba „ta­ký, na aký ne­má po­vo­le­nie; ko­na­ný bez po­vo­le­nia“. Ne­zaš­ko­dí pri­po­me­núť, že pos­led­ná ve­ta čl. 28 ods. 4 Ústa­vy znie: „Zhro­maž­de­nie sa nes­mie pod­mie­ňo­vať po­vo­le­ním or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy.“ V da­nom prí­pa­de kraj­ský súd kon­šta­to­val neexis­ten­ciu po­vo­le­nia a z to­ho vy­vo­dil, že ide o trest­ný čin ale­bo as­poň pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť. V opač­nom prí­pa­de ne­má zmy­sel kŕčo­vi­té opa­ko­va­nie z od­ôvod­ne­nia, že čin­nosť ob­vi­ne­né­ho bo­la ne­po­vo­le­ná.

Kraj­ský súd naj­skôr sve­do­mi­to pou­ká­zal na okol­nosť, že vlá­da v skú­ma­nej ve­ci ne­moh­la vy­dať uz­ne­se­nie:

Má prav­du sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, keď pou­ka­zu­je na zá­kon č. 400/2015 Z. z., na je­ho us­ta­no­ve­nie § 1 ods. 1, v kto­rom je kon­kre­ti­zo­va­né, kto­ré práv­ne pred­pi­sy sú zá­väz­né a pod­ľa od­se­ku 1 pla­tí: Ten­to zá­kon up­ra­vu­je zá­klad­né pra­vid­lá tvor­by všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej len „práv­ny pred­pis“), kto­rý­mi sú Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny, na­ria­de­nia vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „na­ria­de­nie vlá­dy“), vy­hláš­ky a opat­re­nia mi­nis­terstiev, os­tat­ných ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy, iných or­gá­nov štát­nej sprá­vy a Ná­rod­nej ban­ky Slo­ven­ska a ich vy­hla­so­va­nie v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „zbier­ka zá­ko­nov“).“. (3T­po/1004/2020). Vzá­pä­tí kon­šta­tu­je lo­gic­ký proti­klad k tej­to té­ze: „po­vin­nos­ti mô­žu byť uk­la­da­né v po­dzá­kon­ných pred­pi­soch (aj uz­ne­se­ním vlá­dy“) (3T­po/1004/2020, s. 15).

Čá­ry – má­ry, ani nie o pol stra­ny nes­kôr uz­ne­se­nie vlá­dy, kto­ré ne­pat­rí k všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som pod­ľa § 1 ods. 1 zák. č. 400/2015 Z. z. sa me­ní na „po­dzá­kon­ný pred­pis“, kto­rým pod­ľa kraj­ské­ho sú­du mož­no uk­la­dať po­vin­nos­ti. Te­da „po­dzá­kon­ný pred­pis“ = všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis.

Kraj­ský súd dbal o to, aby na­vo­dzo­val zda­nie, že je dob­rý a pos­luš­ný žiak. Zá­klad pre svo­je úva­hy na­šiel v roz­hod­nu­tí  Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. ok­tób­ra 2020. Ústav­ný súd v roz­hod­nu­tí kon­šta­to­val, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 587 o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a na­ria­de­nie vlá­dy č. 269/2020 Z. z. z 30. sep­tem­bra 2020 sú v sú­la­de s člán­kom 1 ods. 1 a člán­kom 2 ods. 2 Ústa­vy a člán­kom 1 ods. 1 až 4 a člán­kom 5 ods. 1 až 3 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu.

V sú­la­de s návr­hom Ústav­ný súd po­su­dzo­val ús­tav­nosť vy­hlá­se­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu, pres­kú­ma­val, či ús­tav­né je uz­ne­se­nie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu z 30. sep­tem­bra 2020.

Vzor­ný a pos­luš­ný kraj­ský súd ne­pos­tre­hol, že roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR má časť, v kto­rej ús­tav­ný súd pok­ro­čil ďa­le­ko za rá­mec návr­hu na ko­na­nie a v kto­rej ús­tav­ný súd ne­roz­ho­do­val o ni­čom z to­ho, čo kraj­ský súd pou­žil ako ka­bát do kto­ré­ho sa v úva­hách za­ha­lil.

Ústav­ný súd vy­me­dze­ním návr­hu na ko­na­nie ne­zís­kal prá­vo­moc roz­ho­do­vať aj o ús­tav­nos­ti uz­ne­se­nia ako práv­nej for­my ús­tav­ne vhod­nej na ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. Ak by za­ča­lo ísť do tu­hé­ho, ak by sa ús­tav­ný súd dos­tal pod paľ­bu kri­ti­ky, čo si to do­vo­lil vo vzťa­hu k ďal­ším otáz­kam, o kto­rých sa vy­jad­ril, je ne­po­chyb­né, že od vy­me­dzenia pred­me­tu ko­na­nia navr­ho­va­te­ľom by od­ví­jal svo­ju ob­ra­nu. „Ja nič, ja mu­zi­kant“.

Roz­ho­do­va­nie ús­tav­né­ho sú­du je ako sne­ho­vá gu­ľa. „Na­ba­ľu­je sa“, až ve­die k pô­vod­ne ne­tu­še­né­mu prek­va­pe­niu. Ústav­ný súd sa od roz­hod­nu­tia PL. ÚS 10/2014 prep­ra­co­val k roz­hod­nu­tiu PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. ok­tób­ra 2020. Ústav­ný súd roz­hod­nu­tím zo 14. ok­tób­ra od­ob­ril ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd vlá­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky v nú­dzo­vom sta­ve a tiež for­mu, akú ob­me­dzenie mô­že mať – uz­ne­se­nie:

Ako už bo­lo uve­de­né, na zá­kla­de nú­dzo­vé­ho sta­vu mož­no fa­kul­ta­tív­ne uz­ne­se­ním vlá­dy pria­mo ob­me­dziť zá­klad­né prá­va ale­bo ulo­žiť po­vin­nos­ti. Ok­rem to­ho sa vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach práv­ne­ho po­riad­ku na­chá­dza po­jem, resp. okol­nosť nú­dzo­vé­ho sta­vu, kto­rý v prí­pa­de vy­hlá­se­nia spô­so­bu­je pred­ví­da­né nás­led­ky, pri­čom exis­ten­cia a po­va­ha ak­ti­vač­ných účin­kov nú­dzo­vé­ho sta­vu v kon­krét­nom práv­nom pred­pi­se sú po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu ni­ke­de jed­noz­nač­né a na iných mies­tach je pot­reb­né ich inter­pre­to­vať.“ (PL. ÚS 22/2020, s. 29, bod 62).

Pre­zi­den­tka Ča­pu­to­vá ro­ku 2019 po vy­me­no­va­ní sud­cov Ústav­né­ho sú­du SR če­li­la kri­ti­ke za­lo­že­nej na ne­dos­ta­toč­nej od­bor­nos­ti kan­di­dá­tov vy­me­no­va­ných za sud­cov. Pro­ti kri­ti­ke vznies­la ná­miet­ku, že „sud­co­via ma­jú dva­násť ro­kov na to, aby sa to nau­či­li,“ čím mys­le­la brá­niť ús­tav­nosť. Ar­gu­ment vec­ne správ­ny. Aku­rát Slo­ven­sko bu­de de­sať ro­kov vy­čká­vať, do­kiaľ sa sud­co­via naučia svo­ju pro­fe­siu, kto­rej vý­kon od nich Slo­ven­ská re­pub­li­ka pot­re­bu­je od oka­mi­hu prev­za­tia fun­kcie. Správ­nosť úva­hy pre­zi­den­tky Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ča­se, kto­rý bu­dú sud­co­via pot­re­bo­vať na zvlád­nu­tie pro­fe­sie potvr­dzu­je aj ci­to­va­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du. Až sa sud­co­via naučia, a ak bu­dú v osem až de­sať ro­kov zno­vu roz­ho­do­vať o ús­tav­nos­ti ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv v nú­dzo­vom sta­ve, roz­hod­nu­tie is­tot­ne bu­de lep­šie, viac bu­de chrá­niť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy na Slo­ven­sku. V sú­čas­nos­ti to nie je nič moc.

Ci­to­va­ná časť roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du iný­mi slo­va­mi a na hla­vič­ko­vom pa­pie­ri potvr­dzu­je slo­vá pro­fe­so­ra Ma­zá­ka o ús­ta­ve, kto­rá nep­la­tí v nú­dzo­vom sta­ve. Na roz­diel od slov re­no­mo­va­né­ho od­bor­ní­ka, kto­ré nie je práv­ny dô­vod brať za ber­nú min­cu, Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky je re­gu­lár­ny a mo­no­pol­ný vy­kla­dač Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Aj keď sa mý­li. Aj keď je serviln­ý a chce sa za­vďa­čiť to­mu, pre ko­ho mo­di­fi­ku­je Ústa­vu svo­jím vý­kla­dom. Ústav­ný súd tým­to roz­hod­nu­tím de fac­to „zos­tre­lil“ ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd na Slo­ven­sku, „znor­mo­val“ ju pod­ľa že­la­ní a pred­stáv vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Na ví­ťaz­ný ta­nec vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­doz­rel čas. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vi­sia na vlás­ku, no pred­sa len vi­sia, Neodtrh­li sa, ne­pad­li do prie­pas­ti de­jín. Je tak kvô­li to­mu, že zá­ro­veň s Ústa­vou, kto­rú Ústav­ný súd SR „škr­tol“ účin­kom svoj­ho roz­hod­nu­tia, tie­to prá­va za­ru­ču­jú aj me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry o ľud­ských prá­vach. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­má prá­vo­moc roz­ho­do­vať o ich zá­väz­nos­ti, ani o roz­sa­hu, v akom pla­tia. Na ich ochra­nu sú me­dzi­ná­rod­né or­gá­ny, pre­dov­šet­kým Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va a Súd­ny dvor Európ­skej únie.

Na­priek neis­to­te, kto­rú do vý­kla­du zá­klad­ných práv a slo­bôd a mož­nos­tí ich ob­me­dzo­va­nia na Slo­ven­sko pri­nie­sol ús­tav­ný súd, nez­vy­šu­je iné, ako vi­dieť nad roz­hod­nu­tie a za roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du a pos­tu­po­vať ďa­lej pod­ľa to­ho, čo sa pí­še v Ústa­ve.

Es­ka­mo­té­ri v ta­lá­roch na kraj­skom sú­de siah­li na pre­ce­dent ús­tav­né­ho prá­va. Od­ka­zu­jú na ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020. K to­mu pri­dá­va­jú svoj vý­vod: „Z ci­to­va­né­ho ná­le­zu je preu­ká­za­né, že ús­tav­ný súd uz­nal prá­vo­moc vlá­dy ob­me­dziť zá­klad­né prá­va v nú­dzo­vom sta­ve a tiež spô­sob akým tak mož­no uro­biť, tj. Uz­ne­se­ním.“ (3T­po/1004/2020, s. 15).

Tvr­de­nie je úče­lo­vé. Bez zá­kla­du v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Na Slo­ven­sku na všet­ko mu­sia byť vý­nim­ky. Pr­vú vý­nim­ku z vý­lu­ky ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy dal vlá­de ús­tav­ný zá­kon č. 90/2001 Z. z. Tre­tia no­ve­la Ústa­vy. Pr­vú vý­nim­ku dos­ta­la vlá­da ako do­čas­nú vý­nim­ku. Člán­kom 120 ods. 2 zís­ka­la prá­vo­moc vy­dá­vať na­ria­de­nia na vy­ko­na­nie Európ­skej do­ho­dy o prid­ru­že­ní uzat­vo­re­nej me­dzi Európ­sky­mi spo­lo­čen­stva­mi a ich člen­ský­mi štát­mi na jed­nej stra­ne a Slo­ven­skou re­pub­li­kou (Aso­ciač­ný do­ho­vor). Ak sa vlá­da roz­hod­ne ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vy­plý­va­jú­ce z Aso­ciač­né­ho do­ho­vo­ru, mô­že tak uro­biť. Prá­vo­moc stra­ti­la zmy­sel vstu­pom Slo­ven­skej re­pub­li­ky do Európ­skej únie.

Čud­ne rie­še­né je ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd pod­ľa ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, kto­rý za­kla­dá dru­hú vý­nim­ku pre ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. A mož­no hneď za­kla­dá aj tre­tiu vý­nim­ku pre pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Či pla­tí dru­há a tre­tia vý­nim­ka pre ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo či exis­tu­je len dru­há vý­nim­ka nie je z ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu zrej­mé.

Ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no vy­ko­nať v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas v ča­se voj­ny (člá­nok 2 ods. 3), v ča­se voj­no­vé­ho sta­vu (člá­nok 3 ods. 3), v ča­se vý­ni­moč­né­ho sta­vu (člá­nok 4 ods. 4) a po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu (člá­nok 5 ods. 3). Neu­ve­ri­teľ­ným prek­va­pe­ním je, že ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu up­ra­vu­je pod­mien­ky, za akých mož­no ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, ale neur­ču­je, kto­rý štát­ny or­gán má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. Ne­zaš­ko­dí zo­pa­ko­vať. ÚSTAVNÝ ZÁKON O BEZ­PEČ­NOS­TI ŠTÁTU UR­ČU­JE AKO MOŽ­NO OB­ME­DZIŤ ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLO­BO­DY, ALE NEUR­ČU­JE KTO ICH MO­ŽE OB­ME­DZIŤ. Už kvô­li to­mu mu­sí­me dbať o to, aby Slo­ven­sko nev­stú­pi­lo do voj­ny.

Mož­no je to až ab­sur­dné, no vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá pod­ľa ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu mô­že vy­hlá­siť nú­dzo­vý stav, ne­má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. A mož­no ide o opat­re­nie za­ve­de­né v do­be, keď sa v tvor­be prá­va eš­te vy­uží­val zdra­vý ro­zum. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá roz­ho­du­je o tom, či vy­hlá­si nú­dzo­vý stav, ne­má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy zá­mer­ne, aby ne­bo­la vy­sta­ve­ná po­ku­še­niu zneu­žiť vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu na ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd.

Ústa­va v člán­ku 2 ods. 2 pre štát­ne or­gá­ny za­kla­dá pra­vid­lo Čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né. Pre­to­že ni­ja­ký or­gán ne­má do­vo­le­né ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v nú­dzo­vom sta­ve, ma­lo by pla­tiť, že to ni­ja­ký or­gán štá­tu nes­mie uro­biť. V nad­väz­nos­ti na Ústa­vu by ma­lo pla­tiť, že tak smie uro­biť je­di­ne Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, le­bo zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy mož­no ob­me­dzo­vať zá­ko­nom. Aj kvô­li nep­ri­ja­teľ­nos­ti ta­ké­ho rie­še­nia pre vlád­nu koa­lí­ciu sa zro­dil vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho Ústa­va nep­la­tí v nú­dzo­vom sta­ve.

V praxi nú­dzo­vých sta­vov od mar­ca 2020 sa za­uží­va­lo, že ta­kú prá­vo­moc po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu má vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V pros­pech tej­to čer­stvo sa ro­dia­cej ús­tav­nej oby­ča­je mož­no uviesť, že vlá­da má prá­vo­moc vy­hlá­siť nú­dzo­vý stav (člá­nok 5 ods. 1), a pre­to je „vlád­com nú­dzo­vé­ho sta­vu,“ v kto­rom mô­že všet­ko Ústa­vou do­vo­le­né vrá­ta­ne ús­tav­ným zá­ko­nom do­vo­le­né­ho ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd.

 V sú­la­de s tou­to lo­gi­kou by zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu a vý­ni­moč­né­ho sta­vu mo­hol ob­me­dzo­vať pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­to­že on má prá­vo­moc vy­hlá­siť voj­nu, voj­no­vý stav a vý­ni­moč­ný stav. Na­koľ­ko by sa ten­to vý­klad ak­cep­to­val pri za­uží­va­nom poh­ľa­de po­li­to­ló­gov, so­cio­ló­gov a po­dob­ne kva­li­fi­ko­va­ných od­bor­ní­kov na úlo­hu hla­vy štá­tu, je za­tiaľ po­ne­cha­né na prí­pad­ný spor po vy­po­ve­da­ní voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu a vý­ni­moč­né­ho sta­vu. Te­da v znač­ne nev­hod­nom oka­mi­hu, no ta­ká ne­do­ko­na­lá je Ústa­va vo via­ce­rých otáz­kach, kde pô­vod­ne neexis­to­va­la po­li­tic­ká vô­ľa ko­nať pod­ľa Ústa­vy. Ma­te­riál­ny práv­ny štát bol na Slo­ven­sku zle­pe­ný k ne­vô­li štát­nych or­gá­nov a štát­nych fun­kcio­ná­rov z kon­ca éry so­cia­liz­mu pre­fe­ru­jú­cich mo­del, pod­ľa kto­ré­ho vlád­li, keď vlád­li na kon­ci so­cia­liz­mu. Po re­vo­lú­cii naz­va­nej Než­ná im nez­vý­ši­lo iné ako pred­stie­rať osob­ný pre­rod, pris­tú­piť ako na sa­moz­rej­mosť na ria­de­nie štá­tu pod­ľa prá­va, ale vo vlas­tnom vnút­ri ne­zap­re­li se­ba sa­mých, svo­je zvy­ky a po­ci­ty. Sot­va sa nas­kyt­la príl­eži­tosť, na­mies­to ús­tav­né­ho zá­ko­na vhod­né­ho na ria­de­nie štá­tu vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách pri­ja­li hmlo­vi­nu bez práv­nej is­to­ty o zá­le­ži­tos­tiach naj­zá­važ­nej­šie­ho vý­zna­mu pre štát. Ten­to stav ako sa­moz­rej­mosť za­cho­va­la vlád­na koa­lí­cia, ho­ci ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu pria­mo a vý­slov­ne no­ve­li­zo­va­la v de­cem­bri 2020.

Keď ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu za­vie­dol dru­hú vý­nim­ku pre vlá­du z pra­vid­la o tom, kto­rý štát­ny or­gán smie ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, pres­ne ur­čil aj tie zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, kto­ré ako je­di­né mô­že vlá­da ob­me­dziť. Zá­ro­veň ur­čil aj spô­so­by ob­me­dzenia us­ta­no­ve­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd vlá­dou. Všet­ky iné spô­so­by ob­me­dzenia a všet­ky iné zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­moh­la ob­me­dziť ani po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Kaž­dý typ ob­me­dzenia zá­klad­né­ho prá­va, kto­rý sa vý­slov­ne neu­vá­dza v ús­tav­nom zá­ko­ne o bez­peč­nos­ti štá­tu pre čas voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu ako ob­me­dzenie, kto­ré neur­če­ný or­gán štá­tu mô­že uro­biť, je neús­tav­né! Ústav­ný súd tej­to okol­nos­ti v roz­hod­nu­tí PL. ÚS 22/2020 nep­riz­nal práv­nu re­le­van­ciu.

Laik mô­že ar­gu­men­to­vať, že pred­sa ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu sa zme­nil. Dopl­nil tak, aby to­ho, čo vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že ob­me­dzo­vať v nú­dzo­vom sta­ve, bo­lo čo naj­viac. Ar­gu­ment krás­ny, ale nes­práv­ny. Nie­len kvô­li dis­ku­ta­bil­né­mu ob­sa­hu no­ve­ly ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, ale pre­dov­šet­kým kvô­li sús­led­nos­ti ča­su. Ústav­ný zá­kon č. 414/2020 Z. z., o kto­rom je reč, na­do­bu­dol účin­nosť 29. de­cem­bra 2020. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ho schvá­li­la o je­di­ný deň skôr! Ústav­ný súd vo ve­ci PL. ÚS 22/2020 roz­ho­dol 14. ok­tób­ra 2020. O dva a pol me­sia­ca pred­sti­hol Ná­rod­nú ra­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V tom ča­se mo­hol roz­ho­do­vať len, je­di­ne a vý­luč­ne pod­ľa pô­vod­né­ho zne­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu. Ni­ja­ké iné zne­nie ne­bo­lo. A pred­sa Ústav­ný súd pre­ja­vil ge­niál­nu pred­ví­da­vosť. Vy­veš­til si, že parla­ment ús­tav­ný zá­kon zme­ní, vy­veš­til si ako ho zme­ní, zvá­žil, že ús­tav­ný zá­kon, kto­rý sa o pár me­sia­cov zme­ní, ško­da dodr­žia­vať a to­mu pris­pô­so­bil svo­je roz­ho­do­va­nie. Ved­ľaj­ším pro­duk­tom toh­to od­váž­ne­ho pries­ku­mu bu­dúc­nos­ti sa sta­la pre­me­na ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu na fa­ta­mor­gá­nu, ho­ci ved­ľaj­šie pro­duk­ty čas­to kon­čia na sklád­kach.

Ústav­ný súd SR nep­riz­nal práv­ny vý­znam ús­tav­né­mu zá­ko­nu ob­me­dzu­jú­ce­mu pos­ta­ve­nie vlá­dy pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slobôd. Nad us­ta­no­ve­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na nad­ra­dil pos­vät­ný CO­VID-19. V In­dii sú pos­vät­né kra­vy, tak pre­čo by na Slo­ven­sku ne­mo­hol byť pos­vät­ný CO­VID-19?

 Súd v pr­vom stup­ni prak­tic­ky všet­ko pod­stat­né inter­pre­to­val inak, ako súd v dru­hom stup­ni. Súd pr­vé­ho stup­ňa ob­vi­ne­nie od­mie­tol z dô­vo­du, že ob­vi­ne­ný ne­mo­hol napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

Sťaž­nost­ný súd od­mie­tol té­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pod­ľa kto­rej „uz­ne­se­nie vlá­dy o nú­dzo­vom sta­ve, kto­rým zá­ro­veň bo­lo ob­me­dze­né zhro­maž­ďo­va­cie prá­vo ob­ča­nov nie je práv­ne zá­väz­ným a ob­čan sa ním mô­že ria­diť len dob­ro­voľ­ne, ale ne­mu­sí, sťaž­nost­ný súd tie­to úva­hy po­va­žu­je za ta­ké, pri kto­rých ne­bo­li dôs­led­ne po­sú­de­né, zvá­že­né a vy­hod­no­te­né všet­ky as­pek­ty a re­le­van­tné sku­toč­nos­ti“. (3T­po/1004/2020, s. 13).

Dôs­led­né po­sú­de­nie, zvá­že­nie a vy­hod­no­te­nie všet­kých as­pek­tov a re­le­van­tných sku­toč­nos­tí kraj­ským sú­dom znie:

To­tiž uz­ne­se­nie vlá­dy, kto­rým bol vy­hlá­se­ný nú­dzo­vý stav jed­noz­nač­ne vy­chá­dza a bo­lo pri­ja­té na pod­kla­de ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z. z., pri­čom ten­to zá­kon jas­ne ne­vy­me­dzu­je akou for­mou má byť nú­dzo­vý stav vy­hlá­se­ný a ani to akou for­mou ma­jú byť ús­tav­né prá­va ob­ča­nov ob­me­dze­né, ale nú­dzo­vý stav vy­hla­su­je vlá­da, pri­čom nie je ur­če­né ko­mu pri­ná­le­ží roz­hod­núť o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov.“ (3T­po/1004/2020, s. 14).

Zdá sa, že se­nát kraj­ské­ho sú­du by ak­cep­to­val aj ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd vrát­ni­kom, po­kiaľ by bol vrát­ni­kom Úra­du vlá­dy.

Bri­lan­tnosť práv­ne­ho mys­le­nia sa ro­zlie­ta do vý­šin ďal­ším ar­gu­men­tom sťaž­nos­tné­ho se­ná­tu:

K roz­ve­de­né­mu kraj­ský súd do­dá­va, že us­ta­no­ve­nie čl. 5 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z. z. bo­lo v sú­vis­los­ti s pan­dé­miou CO­VID-19 ap­li­ko­va­né viac­krát a uz­ne­se­nia vlá­dy bo­li uve­rej­ne­né v Zbier­ke zá­ko­nov pod č. 84/2020, 284/2020, 290/2020, 298/2020, 306/2020, 315/2020, 386/2020, a te­da vo všet­kých prí­pa­doch iš­lo o opat­re­nia vy­hlá­se­né for­mou uz­ne­se­nia a pod­ľa § 19 ods. 3 zá­ko­na č. 400/2015 Z. z. o tvor­be práv­nych pred­pi­sov a o Zbier­ke zá­ko­nov SR pla­tí, že „iné ak­ty na­do­bú­da­jú zá­väz­nosť dňom ich vy­hlá­se­nia v zbier­ke zá­ko­nov. Dňom vy­hlá­se­nia v zbier­ke zá­ko­nov za­čí­na­jú ply­núť le­ho­ty, kto­ré sú v nich us­ta­no­ve­né, ale­bo kto­ré us­ta­no­vil práv­ny pred­pis pre ni­mi up­ra­vo­va­né práv­ne vzťa­hy.“ (3T­po/1004/2020, s. 15).

Stok­rát opa­ko­va­ná lož sa stá­va prav­dou. To už vie­me. Stok­rát opa­ko­va­ná ne­zá­kon­nosť sa stá­va zá­ko­nom. To sa prá­ve doz­ve­dá­me. Už nep­la­tí, že ne­zá­kon­nosť sa ne­mô­že zme­niť na zá­kon inak ako zme­nou zá­ko­na. Sta­čí, ak súd usú­di, zís­ka do­jem, že zá­kon­né je to, čo eš­te vče­ra bo­lo ne­zá­kon­né.

Sran­da sa kon­čí. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­reš­pek­tu­je pod­mien­ky ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu vo vzťa­hu k for­me, akou má re­gu­lo­vať sprá­va­nie v štá­te. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ru­ší Ústa­vu, prá­vo Európ­skej únie aj me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor pri­ja­tý Ra­dou Euró­py. To všet­ko po­ru­ší ob­me­dze­ním slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia. Na­mies­to to­ho, aby stráž­ca zá­kon­nos­ti – pro­ku­rá­tor – od­mie­tol ta­ký paš­kvil up­lat­niť pro­ti ob­ča­no­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, po­koj­ne ho pre­nas­le­du­je v pres­ved­če­ní, že ko­ná správ­ne. Veď sa za­vďa­ču­je vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Pri­tom ak by v tej­to ve­ci pro­ku­rá­tor ko­nal ozaj dôs­led­ne, ok­rem to­ho, že by ne­vie­dol tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­ča­no­vi, kto­rý up­lat­nil svo­je ús­tav­né prá­vo bez oh­ľa­du na je­ho po­ru­šo­va­nie vlá­dou SR, zá­ro­veň by sa mu­sel za­obe­rať otáz­kou, kto­rý člen vlá­dy sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, prí­pad­ne či ne­doš­lo k spá­chaniu toh­to tres­tné­ho či­nu v spolu­pá­cha­teľ­stve via­ce­rých čle­nov vlá­dy.

Keď pro­ku­rá­tor pred­lo­ží sú­du na roz­hod­nu­tie nez­my­sel, na Slo­ven­sku nez­my­sel pres­tá­va byť nez­mys­lom. Pro­ku­rá­tor by pred­sa čo­si ta­ké neu­ro­bil. Pro­ku­rá­tor pred­kla­dá sťaž­nosť, nuž mu tre­ba vy­ho­vieť.

Sťaž­nos­tné­mu sú­du ako ke­by vy­ra­zi­la dych zá­važ­nosť té­my, o kto­rej mal roz­hod­núť. O zneu­ži­tí slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia spô­so­bom, pri kto­rom sú všet­ci oh­ro­ze­ní, vlá­da aj oby­va­te­lia, hro­zia­cim roz­ší­re­ním pan­dé­mie Co­vid-19. Čo už s tým? Na­ka­ziť ce­lý ná­rod kvô­li ne­ja­kým smieš­nym ľud­ským prá­vam?

S pl­ným ve­do­mím hro­zia­cej zod­po­ved­nos­ti v ro­di­ne, pred su­sed­mi a zná­my­mi sa kraj­ský súd chy­tal čo­ho sa da­lo. Nev­zal do úva­hy, čo­ho sa chy­tiť ne­da­lo. Nap­rík­lad ochra­nu slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia pod­ľa čl. 52 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie a pod­ľa čl. 11 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, ho­ci oba do­ho­vo­ry bo­li pred­me­tom ko­na­nia pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa. Čud­né rozvrstve­nie prá­vo­mo­ci, ocho­ty a zá­uj­mu v ta­lá­roch sa dos­ta­lo k ďal­šie­mu míľ­ni­ku – kde je me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor, niet slo­ven­ské­ho sud­cu. To, čo s mi­ču­rin­skou tr­pez­li­vos­ťou naš­te­pil Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na inter­pre­tá­ciu Ústa­vy, le­bo to mô­že uro­biť, ni­ja­ký slo­ven­ský sud­ca ne­mô­že uro­biť me­dzi­ná­rod­né­mu do­ho­vo­ru. Vý­cho­dis­kom je len za­vre­tie očí a útek. Pod­ľa to­ho sa sťaž­nost­ný súd za­cho­val.

 Tre­tí sek­tor nav­le­če­ný do ru­ka­vi­ce mé­dií ma­ni­pu­lu­je s ve­rej­nou mien­kou. Na­vo­dzu­je zda­nie, že Slo­ven­sko pot­re­bu­je spra­vod­li­vý roz­su­dok v kau­ze Ku­ciak. Sa­moz­rej­me, iné ako spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľov a ob­jed­ná­va­te­ľov tej­to vraž­dy nes­mie prísť do úva­hy. No Slo­ven­sko pot­re­bu­je ove­ľa viac, ako spra­vod­li­vý roz­su­dok v jed­nom prí­pa­de. Slo­ven­sko pot­re­bu­je, aby súd­ne roz­hod­nu­tia bo­li spra­vod­li­vé vždy. Pri­naj­hor­šom sko­ro vždy. Nie cel­kom vý­ni­moč­ne raz a prí­pad­ne nik­dy viac. Z toh­to zor­né­ho uh­la roz­hod­nu­tie sú­du dru­hé­ho stup­ňa, kto­ré pod­po­rí vlá­du v ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd kvô­li to­mu, že je vlá­dou, je ob­lud­né. Ak by vlá­da dba­la o ochra­nu ús­tav­nos­ti a pre­sa­dzo­va­nie ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, sa­ma by mu­se­la vy­vo­diť dôs­led­ky z to­ho, že súd dru­hé­ho stup­ňa vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti up­red­nos­tní po­ru­šo­va­te­ľa prá­va pred tým, kto je ob­me­dzo­va­ním prá­va poš­ko­de­ný. Do­kiaľ bu­dú na Slo­ven­sku ta­kí sud­co­via, ne­bu­de v súd­nych sie­ňach a v súd­nych roz­hod­nu­tiach spra­vod­li­vosť, ani dos­tup­ná Ústa­va a všet­ky me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­ré v ta­kom prí­pa­de Slo­ven­ská re­pub­li­ka pod­pí­sa­la zby­toč­ne. Pres­nej­šie, za pod­pí­sa­nie ale ne­dodr­žia­va­nie kto­rých bu­de Slo­ven­ská re­pub­li­ka eš­te aj pla­tiť.

Autor: Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc. emeritný sudca Ústavného súdu SR

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Zdroj: Aj v covidovej ére základné práva majú chrániť človeka; Doc. JUDr. Ján Dr­go­nec, DrSc. eme­rit­ný sud­ca Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky; 28.02.2021

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected]

 

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2021

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár