K životu už aj islamskej EÚ sa hlási šaría a Káhirská deklarácia

Tagged With: , , , , 1 Comment

V dôsledku liberalizácie univerzality ľudských práv a slobôd sa ich svetový metasystém na pôde EÚ vnútorne drolí na sekulárny systém EÚ a tri právne náboženské systémy: židovský, kresťanský a moslimský. Kresťanský proti moslimskému už ťahá za kratší koniec

Poznámka: Židovský je uplatňovaný v komunitách ortodoxných a ultra ortodoxných židov, je vcelku navonok nenápadný, kresťanský nemá problém so svetským, uplatňuje si právo na výhradu vo svedomí a právo delí na svetské a cirkevné (podobenstvo o minci). Židia a kresťania ale na rozdiel od moslimov plne rešpektujú inštitút sekulárneho štátu.
Na pôde ESĽP sa začína ekvilibristika obhajoby univerzalizmu ľudských práv a slobôd v jeho jurisdikcii. K veci sa vyjadril aj Gregor Puppinck, ktorý je riaditeľom Európskeho centra pre právo a spravodlivosť (ECLJ). Je členom expertnej skupiny OBSE pre slobodu svedomia a náboženstva.
Súdny dvor sa domnieva, že štát nie je povinný, ale môže, ak si to želá “vytvoriť osobitný právny rámec na to, aby náboženským spoločenstvám poskytol osobitný štatút s osobitnými výsadami”. Inými slovami, európsky štát môže poskytnúť svojej moslimskej komunite slobodu riadiť sa normami šaría bez toho, aby to samo o sebe bolo v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach. Sú stanovené dve podmienky, pokiaľ ide o takýto osobitný stav: rešpektovanie vôle zainteresovaných strán a význam verejného záujmu. Problém je jasný, a dal sa očakávať:
Na stole EÚ leží problém univerzality základných ľudských práv, práv a práva EÚ ako následok chcenej, riadenej a organizovanej migrácie aj z islamského sveta a dôsledok liberálneho multikulturalizmu.
Má šaría miesto v Európe? Ak áno, za akých podmienok? Ide o otázky, ktorým v súčasnosti čelia orgány Rady Európy a rozhoduje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Až do 18. decembra 2018 ESĽP mal za to, že islamské právo šaría je v zásade nezlučiteľné s hodnotami demokracie a ľudských práv. V súčasnosti to už nie je ten prípad: Súdny dvor, ktorý teraz za určitých podmienok prijíma svoju aplikáciu v Európe, koná,ale nejasným spôsobom ad hoc.
V roku 2003 ESĽP potvrdil rozpustenie islamistickej politickej strany, napriek jej víťazstvu vo voľbách, na základe toho, že strana chcela v Turecku zaviesť právo šaría. Sudcovia v Štrasburgu potom bez obáv dospeli k záveru, že šaría je nezlučiteľná so základnými zásadami demokracie a s normami Európskeho dohovoru o ľudských právach ( Refah Partisi a ostatní proti Turecku z 13. februára 2003).
Napriek tomu v prípade Molla Sali proti Grécku Súdny dvor opätovne neodsúdil právo šaría ale žiadosť na konanie v dedičskej veci prijal a rozhodol. To možno vysvetliť tým, že uplatňovanie práva šaría v Grécku nie je nové. Ide o relikt Osmanskej ríše a naďalej sa vzťahovalo na moslimské obyvateľstvo pod gréckou jurisdikciou po obnovení Západnej Trácie. Boli to Zmluvy Sèvres (1920) a Lausanne (1923), ktoré po vojne upravovali osud “menšín” v Turecku a Grécku za predpokladu, že môžu pokračovať v živote podľa svojich vlastných zvykov. Následne grécke súdy rozhodli, že právo šaríe sa musí vzťahovať na všetkých členov tureckej moslimskej komunity vo veciach manželstva, rozvodu a dedičstva.
To je to, čo žena napadla na Európskom súde pre ľudské práva. Grécky súd ju zbavil väčšiny dedičstva po jej zosnulom manželovi moslimovi, aj keď sa v poslednej vôli rozhodol, že jej zverí svoj majetok podľa bežného práva. Grécke súdy jeho vôľu zrušili, pričom rozhodli, že moslimský pár má povinnosť vysporiadať si dedičstvo podľa zákona šaría, čo bolo z veľkej časti dôsledkom protestu sestier zosnulého. Preto bolo na Európskom súde, aby rozhodol, či posvätný moslimský zákon môže byť pre gréckych štátnych príslušníkov násilne uplatňovaný najmä z dôvodu “ochrany menšín” a v súlade s medzinárodných ľudsko-právnych záväzkov Grécka.
Nie je prekvapením, že Európsky súd odmietol nútené uplatňovanie šaríe, nie ale samotného práva šaría. Grécko očakávalo toto rozhodnutie s tým, že zákon z 15. januára 2018 povoľuje použitie práva šaría a jurisdikcie muftího.
Ešte zaujímavejšie a nezvyčajné v tlači, Európsky súd využil tento prípad na to, aby stanovil podmienky uplatňovania práva šaría v Európe. V prvom rade sa Súdny dvor domnieva, že štát nie je povinný, ale môže, ak si to želá, vytvoriť osobitný právny rámec na to, aby náboženským spoločenstvám poskytol osobitný štatút s osobitnými výsadami. Inými slovami, európsky štát môže poskytnúť svojej moslimskej komunite slobodu riadiť sa normami šaría bez toho, aby to samo o sebe bolo v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach. Sú stanovené dve podmienky, pokiaľ ide o takýto osobitný stav: je ním rešpektovanie vôle zainteresovaných strán a význam “verejného záujmu”.
Pokiaľ ide o rešpektovanie vlastnej vôle, ESĽP kladie ako “základný kameň” svojho prístupu “právo na slobodnú sebaidentifikáciu” to znamená právo voľby príslušníkov menšiny. Dvor audítorov dodáva, že rešpektovanie menšinovej identity konkrétnej skupiny obyvateľstva štátom nesmie ohroziť právo členov tejto skupiny rozhodnúť sa nepatriť k nej alebo nedodržiavať jej pravidlá.
Slovom, štát musí rešpektovať menšiny a zároveň vhodným právom obmedziť “uzamykanie” sa členov menšín v ich komunitách…
Keď teda štát akceptuje uplatňovanie práva šaría na svojom území, jeho uplatňovanie musí byť nepovinné. Pokiaľ ide o podstatný obsah obsahu šaríe, súd sa zaoberal aj otázkou individuálneho súhlasu, lebo jednotlivec sa môže oprávnene vzdať určitých práv z náboženských dôvodov (t.j. podriadiť sa právu šaría) vtedy, ak nie je v rozpore a konflikte s verejným záujmom a všeobecnými ľudskými právami.
Súd preto vybral prístup, ktorý je liberálny aj komunitárny, schopný prispôsobiť koexistenciu rôznych spoločenstiev s právnymi privilégiami v rámci toho istého štátu, aby tým zabezpečil mierové spolužitie náboženských skupín a jednotlivcov a atmosféru vzájomnej tolerancie. Tento prístup ale spôsobuje vážne ťažkosti pri jeho vykonávaní…
Je založené na predpoklade súhlasu. Súd predpokladá, že “predmetná voľba je úplne bezplatná aj za predpokladu, že ide o dobre informovaný súhlas“. Avšak, ako dokonale ukázala Muriel Fabre-Magnanová, v jej nedávnej eseji Inštitúcia slobody, súhlas nie je dostatočný, aby zaručoval slobodu. Slobodou mladej moslimskej ženy nie je len jej súhlas s uzavretím manželstva zvoleného jej rodičmi, jej sloboda tým nie je úplná. Navyše, ak vieme aj to, že ako moslimka nemôže opustiť svoju moslimskú komunitu aj preto, že šaría trestá apostázu (odpadlíctvo) smrťou. Existuje veľké pokrytectvo, keď sa verí, že súhlas stačí na zaručenie slobody hoc a možno aj z dôvodu strachu či zbabelosti.
Tento rozsudok ukladá verejným orgánom, že musia odôvodniť odmietnutie nárokovať si od moslimov takejto a takej šariánskej normy, pokiaľ tým neakceptujú ľudské práva a slobody ostatných…
V skutočnosti nielen v Grécku ale aj v  Spojenom kráľovstve prijímajú právo šaría v niektorých oblastiach, ale aj všetky krajiny, ktoré uznávajú hodnotu potravinových štandardov “halal”. Preto nevidíme, prečo by sme odmietli uplatňovanie iných štandardov, napríklad v oblasti financií. Šaría je právny systém, ktorý pokrýva všetky aspekty života. Poznámka a doplnok: Ale rozhoduje aj o živote a smrti moslimov.
Prijatím samotnej zásady uplatňovania práva šaría v Európe, dokonca aj v obmedzenom rozsahu, umožňuje islamským politickým stranám, žiadať šaríu s poukazom práve na ľudské práva, ktoré sa tým obracajú proti EÚ ako práva proti právam…
A nakoniec, pokiaľ ide o obsah “dôležitého verejného záujmu” ktorý môže byť proti štátom šaría, musí sa naďalej posudzovať od prípadu k prípadu. Je zrejmé, že nemá presný materiálový obsah; pravdepodobne sa týka hodnôt, ako je rovnosť a sloboda jednotlivcov. Výklad “hodnôt” sa však nebezpečne mení, najmä vzhľadom na demografický, kultúrny a volebný vývoj, a to tým skôr, že sudcovia majú pocit, že podľa zmien v spoločnosti musia zmeniť svoj výklad práv a slobôd. Navyše, pokiaľ ide o rovnakú hodnotu “náboženskej slobody”, Európsky súd umožňuje zákaz nosenia burky, zatiaľ čo Výbor OSN pre ľudské práva sa proti nemu stavia. A problém je aj súdny aktivizmus a trendizmus (precedensy a ich aplikácie v ďalších nálezoch a rozhodnutiach…).
Rada Európy a Európsky súd pre ľudské práva sa priebežne riadia aj obsahmi Káhirskej deklarácie, ktorá má byť prehodnotená v januári nasledovného roka 2019. Káhirská deklarácia ľudských práv v islame je deklarácia prijatá v roku 1990 v Káhire členskými štátmi Organizácie islamskej spolupráce. Je reakciou na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijatú v roku 1948, ktorú moslimské krajiny vnímali ako až príliš západnú, a definuje islamskú predstavu o ľudských právach v kontexte šaría, islamského právneho systému:
https://cs.wikipedia.org/wiki/K%C3%A1hirsk%C3%A1_deklarace_lidsk%C3%BDch_pr%C3%A1v_v_isl%C3%A1mu
Návrh januárového uznesenia 2019 okrem iného vyjadruje znepokojenie nad “justičnými” činnosťami “súdov šaría” v Spojenom kráľovstve a muftis v Grécku a vyzýva Turecko, Azerbajdžan a Albánsko, aby “zvážili odchod z Káhirskej deklarácie” ale tiež konať s cieľom vytvoriť “jasné právne prvenstvo” Európskeho dohovoru o tomto islamskom vyhlásení. Mimochodom, sekulárny systém európskeho práva neplatí v celom rozsahu pre ostrovné právo dnes s odchodom váhajúcej Brexitánie, ktoré má svoje ostrovné odlišnosti (zvláštnosti human rights a law v UK).
Poznámka: Ide o ďalšiu z “nezáväzných politických“ deklarácií, podobnú Marrákéšskej. Bude zaujímavé sledovať reakcie vlády, jej orgánov a ministerstiev a médií…
V skutočnosti opozícia medzi liberálnym individualizmom a šaríou neposkytuje žiadne uspokojivé riešenie, keďže oba systémy odmietajú samotný základ ľudských práv, a to existenciu prirodzeného práva, ktoré môže byť známe vďaka rozumu dodržiavaním ľudskej prirodzenosti, ktorá existuje nezávisle od svojvoľnej vôle “Alláha” alebo jednotlivcov. To, čo sa pravdepodobne stane a v tomto prípade sa už objavuje, je zavedenie šaríe, podľa individuálnej vôle, do ľudských práv: je to “právo na šaríu”.
Jediný spôsob, ako uniknúť liberálnemu individualizmu a šariánskemu právu je vrátiť sa k objektívnemu chápaniu ľudských práv, zakorenených v prirodzenom práve, ktoré by malo byť základom tvorby pozitívneho práva. Ľudské práva by sa potom vrátili k ich univerzálnosti. Liberálny komunitarizmus nie je cesta. Toto mlčanie je zrieknutie sa európskej identity v prospech univerzality; to nie je nič nové. Už pri príprave zmluvy, ktorá viedla v máji 1949 k založeniu Rady Európy, zakladajúce štáty sa zriekli zmienky o kresťanskej civilizácii ako základu európskych mravných, etických a duchovných hodnôt. O tri roky neskôr sa štáty tiež pod tureckým tlakom vzdali prítomnosti kríža na európskej vlajke.
Podobné prípady budú len pribúdať, než bude musieť dôjsť k novej negociácii a aproximácii európskeho občianskeho práva, platného pre všetkých obyvateľov a občanov Európy:
https://stredoevropan.cz/2018/12/28/rozsudek-evropskeho-soudu-pro-lidska-prava-muze-otevrit-v-evrope-dvere-pravu-sarija/?fbclid=IwAR3M3-fdx_UpMZ_XVwa7VlvL58pROS3hBo84EGOpptCNkj76ifC3sc7c1v4
https://stredoevropan.cz/2018/08/02/britsky-soud-poprve-rozhodl-podle-prava-sarija/
https://eclj.org/religious-autonomy/echr/charia–ce-que-rvle-la-dcision-de-la-cedh
http://www.lefigaro.fr/vox/societe/2018/12/28/31003-20181228ARTFIG00078-non-la-cedh-n-a-pas-erige-la-charia-en-droit-de-l-homme.php
Európske občianske právo Európske by malo byť založené prednostne na prirodzenom, než pozitívnom práve. Individuálne posudzovanie jednotlivých prípadov káuz sa čoskoro stane neúnosné. Na rozdiel židovstva a kresťanstva, islam, najmä sunnitský, nepozná a odmieta pojem sekulárny štát.
Ak chceme definovať Európu, orgány, ktoré nás riadia, vsadili na abstraktné „európske hodnoty“ á Kolumbova žena, a na „univerzalitu“ ľudských práv, čo ale nezakladá záruku, že to bude stačiť nábožensky, občiansky a politicky sa vzmáhajúcemu a aktivistickému európskemu islamu a jeho ľudsko-právnym a politickým ambíciám.
Európska únia akútne potrebuje jej reformu. A návrat k pôvodným hodnotám. Inak bude problém.
Pekne pozdravujem. :-)
Juraj Režo alias notorickyobcan
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.
Juraj Režo
One Response to "K životu už aj islamskej EÚ sa hlási šaría a Káhirská deklarácia"
  1. Je to ako pravo ohna horiet vo vode a pravo vody byt tekutou v ohni. Pravo krestana vykonat popravu kamenovanim a pravo moslima pit alkohol a prijimat pod obojim. Pravo na pravo. Skutocke velkolepy monument intelektu ludstva na zaciatku 21. storocia. Alebo len obycajna dekadencia a vseobecny upadok?
    Mam pravo puzivat ine pismanka a slova!
    Preto prehlasujem: ^hhGftGhi&€!:)4!

Pridaj komentár

  & Časopis