„Klíma strachu“ a lov na vedecký nesúhlas

Tagged With: , , , Add Comment

Nový dokument Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC) o globálnom otepľovaní vyvolalo verejných rozruch. Komplexnosť klimatických zmien sa však nerieši a za jedinú a najdôležitejšiu hrozbu pre budúcnosť ľudstva sa v správe považujú emisie CO2. Nikde nie sú spomenuté používané techniky environmentálnej modifikácie ako nástroj moderného boja. Nikde nie je zmienka o projekte amerického vojenského letectva (US Air Force) s názvom Weather as a Force Multiplier: Owning the Weather in 2025.

Americký atmosferický fyzik Richard S. Lindzen je známy svojou prácou v oblasti dynamiky strednej atmosféry, atmosferických prílivov a fotochémie ozónu na MIT (Massachusetts Institute of Technology), keď publikoval viac ako 200 vedeckých prác a kníh. Je vedúcim kritikom záverov a hodnotiacich správ IPCC, ktoré označuje termínom „klimatický alarmizmus.“ Tu je príspevok, ktorý napísal pre Wall Street Journal v apríli 2006.

Opakujú sa tvrdenia, že minuloročná aktivita hurikánov [2005-2006] bola ďalším znakom klimatických zmien vyvolaných ľudskou činnosťou. Všetko od horúcej vlny v Paríži po masívne sneženie v Buffale vinilo ľudí z toho, že spaľujú pohonné hmoty, tankujú benzín, používajú uhlie a zemný plyn na vykurovanie, chladenie alebo elektrifikáciu svojich domovov. Ako sa napriek tomu môže verejne akceptovať ako zdroj nedávnych katastrof počasia sotva citeľné, jednostupňové zvýšenie globálnej priemernej teploty od 19. storočia? A ako sa to dá premeniť na nepravdepodobné výroky o budúcich katastrofách?

Odpoveď má veľa spoločného s nepochopením vedy o klimatických podmienkach a ochotou zbaviť vedu alarmizmu. Nejednoznačné vedecké vyhlásenia o klíme sú povzbudzované tými, čo chcú vyvolať poplach a zvýšiť politický podiel zákonodarcov, ktorí poskytnú prostriedky pre ďalší vedecký výskum a upozornenia na zisk politického záujmu. Nakoniec kto vkladá peniaze do vedy – či ide o AIDS, vesmír alebo klímu – kde naozaj nie je nič znepokojivé? Úspech klimatického alarmizmu sa dá merať zvýšením výdavkov na výskum klímy zo zopár miliónov (pred rokom 1990) na 1,7 miliardy dolárov [2007]. Prejavuje sa tiež vo zvýšení dotácií pre solárne, veterné, vodíkové, etanolové a „čisté“ uhoľné technológie, ako aj v iných rozhodnutiach z oblasti energetiky.

Existuje však zlovestnejšia stránka živenia tohto šialenstva. Vedci, ktorí nesúhlasia s alarmizmom, sa stávajú terčom urážok, že sú poskokmi priemyslu a vedeckými dezertérmi (alebo horšie), ich granty miznú a dlhoročná práca je vysmiata. V dôsledku toho lži o klimatickej zmene nadobúdajú kredibilitu, a to aj vtedy, keď sa smejú do tváre vede, ktorá je údajne ich základom.

Aby sme pochopili mylné predstavy o klimatickej vede a klíme zastrašovania, musíme pochopiť niektoré zo zložitých vedeckých otázok. Začnime tam, kde je zhoda. Verejnosť, médiá a zákonodarcovia opakovane hovoria, že sú tri tézy, ktoré majú rozsiahlu vedeckú podporu: globálna teplota sa zvýšila o jeden stupeň od konca 19.storočia; úroveň CO2 v atmosfére sa zvýšila o približne 30% za rovnakú periódu; a CO2 by mal prispievať k budúcemu otepľovaniu. Tieto tvrdenia sú pravdivé. To, čo verejnosť nedokáže pochopiť je však to, že tieto fakty nepredstavujú oporu pre poplach alebo dožadovanie sa ľudskej zodpovednosti za malé množstvo oteplenia, ku ktorému došlo. V skutočnosti tí, ktorí robia najviac bizarných a alarmujúcich vyhlásení, skutočne preukazujú skepticizmus voči samotnej vede, o ktorej vravia, že ich slová podporuje. Nie je to len to, že alarmisti vytrubujú modelové výsledky, o ktorých vieme, že sú nesprávne. Je to o katastrofách, ktoré predpovedajú a ktoré sa nemôžu stať, aj keby tieto modely boli správne ako ospravedlnenie nákladnej politiky, ktorá sa pokúša predísť globálnemu otepľovaniu.

Ak sú modely správne, globálne otepľovanie znižuje teplotné rozdiely medzi pólmi a rovníkom. Keď máte menší rozdiel v teplote, máte nižšiu excitáciu tropických búrok, nie vyššiu. V skutočnosti model tento záver podporuje. Alarmisti však hľadajú dôkaz zvýšeného výskytu tropických búrok v neuváženom výroku sira Johna Houghtona z IPCC, podľa ktorého teplejší svet znamená viac odparovania, pričom latentné teplo poskytne energiu pre výkyvy počasia. Tropická búrka však nezávisí len od teploty, ale aj od vlhkosti, preto je ťažko udržateľné spájať samotnú vyššiu teplotu a globálne otepľovanie so zvýšenou búrkovou činnosťou.

Ako to, že nemáme viac osobností, ktorí rozprávajú o tejto „odpadovej“ vede? Som presvedčený, že mnohí sú ovplyvnení nielen financiami, ale aj strachom. Napríklad začiatkom roka texaský republikán Joe Barton napísal list paleoklimatológovi Michaelovi Mannovi a spoluautorom, aby zverejnili detaily svojej analýzy, ktorá bola z peňazí daňových poplatníkov a podľa ktorej mali byť 90.roky najteplejšou dekádou a rok 1998 najteplejším v tisícročí. Bartonove obavy boli založené na fakte, že IPCC vyzdvihol Mannovu prácu ako prostriedok pre vyburcovanie politikov, aby konali. A urobili tak predtým, než by sa analýza overila a testovala, čo by bola úloha náročná, keďže pán Mann (kľúčový autor IPCC) odmietol uvoľniť všetky podrobnosti o svojej práci. Mannova obrana vedeckou komunitou bola bezprostredná a hlučná. Šéfovia Národnej akadémie vied, Americkej meteorologickej spoločnosti a Americkej geofyzikálnej únie formálne protestovali a označili Bartona za „vyčleneného z vedeckého dialógu.“ (Washington Post označil jeho snahu o overenie Mannovej analýzy ako „lov na čarodejnice“).

Toto všetko jednoznačne kontrastuje s tichom vedeckej komunity, keď sa dostanú anti-alarmisti na mušku Ala Gora. V roku 1992 riadil dve kongresové prejednávania, počas ktorých sa pokúšal zastrašiť nesúhlasiacich vedcov, vrátane mňa, aby sme zmenili názor a podporili klimatický poplach. Vedecká komunita sa nesťažovala vtedy, keď sa Gore ako viceprezident pokúšal získať Teda Koppela pre diskreditáciu anti-alarmistov, čo Koppel považoval za verejne nevhodné. Mlčala aj vtedy, keď následné články a knihy od Rossa Gelbspana hanlivo označovali vedcov, ktorí sa odlišovali od Gora, za bábky priemyslu fosílnych palív.

Bohužiaľ, toto je len špička netopiaceho sa ľadovca. V Európe bol Henk Tennekes prepustený ako riaditeľ výskumu Meteorologickej spoločnosti Holandského kráľovstva po spochybnení vedeckých podkladov globálneho otepľovania (podľa jeho slov mu povedali, že „do dvoch rokov bude na ulici“). Aksel Winn-Nielsen, bývalý riaditeľ Svetovej meteorologickej organizácie OSN, bol nálepkovaný prvým šéfom IPCC Bertom Bolinom za nástroj uhoľného priemyslu, pretože pochyboval o klimatických zmenách. Rešpektovaní talianski profesori Alfonso Sutera a Antonio Speranza zmizli z diskusie v roku 1991 zjavne kvôli strate finančných dotácií na výskum klímy, s ktorou sa spájalo niekoľko ich nevítaných otázok.

Potom existujú zvláštne štandardy vo vedeckých časopisoch pre články predložené tými, ktorí kladú otázky ohľadne prijatých klimatických „múdrostí.“ V magazíne Science and Nature sa takéto príspevky bežne odmietajú bez toho, aby sa hodnotili. Žiadny záujem. Ak aj sú takéto články publikované, štandardy sa menia. Keď som s kolegami z NASA skúmal správanie oblakov pri rôznych teplotách, odhalili sme „efekt Iris,“ pri ktorom sa horné cirrusové oblaky zmenšovali so zvýšenou teplotou, poskytujúc silnú negatívnu klimatickú spätnú väzbu, dostatočnú pre zníženie reakcie na CO2. Normálne sa kritika príspevkov objavuje vo forme listov v časopise, na ktoré môžu pôvodní autori okamžite reagovať. V tomto prípade (a iných) bolo hneď pripravených niekoľko komentárov o chybách štúdie, ale naša reakcia na ne sa oneskorila o niekoľko mesiacov. Oneskorenie umožnilo, že bol náš článok bežne označovaný za zdiskreditovaný. Naozaj existuje zvláštna neochota zistiť ako sa klíma skutočne správa. V roku 2003 návrh Národného klimatického plánu USA naliehal na prioritu rozšírenia znalostí o klimatickej citlivosti. Národná výskumná rada namiesto toho tlačila na finančnú podporu pre výskum dôsledkov otepľovania. Bez toho, aby sme zisťovali, či k nemu vôbec dochádza.

Zdá sa, že šíritelia klimatického alarmu namiesto prirodzenej vedeckej zvedavosti oplývajú snahou zachovať svoje prajné finančné prostredie. Dnes len najskúsenejší vedci môžu čeliť víchrici alarmistov a postaviť sa proti triumvirátu vedcov, obhajcov a zákonodarcov.“

Pramene:

[1] Climate of Fear; autor: Richard Lindzen; The Wall Street Journal, 12.4.2006

[2] The Ultimate Weapon of Mass Destruction: “Owning the Weather” for Military Use; autor: Michel Chossudovsky; Centre for Research on Globalization, 27.9.2004

[3] Weather Warfare: Beware the US Military’s Experiments with Climatic Warfare; autor: Michel Chossudovsky; Centre for Research on Globalization, 27.10.2018

[4] U.S. Military Wants to Own the Weather; autor: Leondard David; The Space, 31.10.2005

[5] Climate Science: Is it Currently Designed to Answer Questions?; autor: Richard S. Lindzen; Program in Atmospheres, Oceans and Climate. Massachusetts Institute of Technology (MIT) and Centre for Research on Globalization, 30.11.2009

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...

Pridaj komentár

  & Časopis