Kto z koho – dnes a v budúcnosti

Tagged With: , , Add Comment

Odjakživa je to tak. Kto ťahá za kratší koniec, nestačí so silami.  V jubilejnom roku mnohých výročí sme prehrali kus námestia Slovenského národného povstania v našom hlavnom meste. A kde je dlhší koniec toho, čo sa jednostaj vysmieva každému, kto sa zbytočne pechorí na kratšom konci? Prečo ho nevieme chytiť do rúk my? V lete sa len šuchlo o tom že by sa patrilo urobiť čosi také – a hneď to bola hotová vec. Na Námestí SNP v Bratislave sa uložilo Námestie Nežnej revolúcie ako rozprávkový zmok. Azda sa ten nápad zrodil naozaj v hlave primátora inž. Matúša Valla?

 
Článok pokračuje pod reklamou.


Zopár ľudí s ním nesúhlasilo, to je pravda. Nielen „obyčajných“ – s ktorými urobil anketu denník Nový čas – aj známejší sa proti tomu ozvali. Etnologička K. Nádaská odborne, hlbokým historickým podkladom zdôrazňovala, že to nie je dobrý nápad. Aj niektoré organizácie. V prvom rade Zväz protifašistických bojovníkov. Ale čo je toto za sila proti „druhému“ koncu? Dlhému neviditeľnému koncu, čo sa ťahá k nám odkiaľsi zďaleka. Vidíme len výsledky boja kto z koho: primátor dostal nápad, požiadal starostku mestskej časti Staré Mesto aby vypracovala návrh – ona urobila čo žiadal – a poslanci návrh schválili. A je to.

Ako keby už dávno nebolo v nových štvrtiach dosť nových námestí, ktoré mohli niesť názov „nežnej“ revolúcie. Aby sa urobilo zadosť skutočnosti, ktorou dôvodil svoj návrh primátor: že „aj udalosti novembra 1989 si zaslúžia vyhradiť verejné priestranstvo, ktoré by pripomínalo boj za slobodu a demokraciu, v ktorej dnes žijeme“. Zabudol zdôrazniť, že v „demokracii Goríl“. Žiadne nové námestie v nových štvrtiach Bratislavy za tridsať rokov nedostalo poctu pripomínať ľuďom zvonenie kľúčmi – akurát námestie Slovenské národného povstania v historickom centre hlavného mesta. Dokonca aj Štefánik sa musel uspokojiť s námestím zastrčeným a strateným medzi novými obchodmi Eurovei . Ani Štefánik nemohol siahnuť na námestie SNP. Len „nežný podvod“ Novembra 1989 sa potreboval uchytiť – aspoň „drápkom“ – na historickom priestranstve Bratislavy. Práve tak aj Masaryk pred Slovenským národným múzeom.

Masaryk tiež potreboval zapustiť korene – konečne, potichu, po sto rokoch už celkom bez kriku – na pôde Bratislavy. Čo na tom, že bez Štefánika by Bratislava bola ostala maďarskou Pozsonyou!? Historikom nedošlo, že bez generála Dohody víťazných mocností Západu Štefánika a jeho armády legionárov by sa malému provinčnému politikovi Masarykovi sotva bol podaril jeho zámer, s ktorým odišiel do exilu politicky bojovať: zväčšiť „korunu českú“ o dva strategické diamanty, prístavy na Dunaji Prešpork a Komárom. Túžil ich mať v novom demokratickom českom kráľovstve, v ktorom by bol Pastierom. (Pastierom sa nazval Masaryk vo svojej politickej strane.) Štefánik išiel do vojny fyzicky bojovať ako vojak za čosi iné. Vybojoval Slovákom miesto pod Slnkom na ich malej svätej zemi medzi Dunajom a Tatrami, lebo na mape sveta bolo vtedy namiesto Slovenska Horné Uhorsko. Štefánik počal v lone Dohody štát Česko-Slovensko a pootváral Masarykovi dvere k mocným tohto sveta – k nim mal Štefánik voľný vstup keď ešte ani nebol generál ale „len“ vedec pracujúci na vrchole vedy nového veku. Masaryk urobil kariéru a stal sa prezidentom nového štátu na svete – ktorý by nevznikol bez Štefánika. A Štefánik umrel. A čo sme sa o tom všetkom dozvedeli teraz v roku 100. výročia tragédie Štefánika? Presný opak: že bez Masaryka by nebolo Slovensko.

S premenovaním námestia Slovenského národného povstania v hlavnom meste Slovenska bolo treba počkať tri desaťročia kým vyrastie nová generácia, ktorá nepríde na to, že ukradnutie časti historickej pôdy slovenského národa pre „nežnú revolúciu“ je výsmech Povstaniu, ktorým sa Slováci zaradili medzi víťazov II. svetovej vojny. Až sa spamätajú ani sa nebudú môcť vyhovárať na bratov Čechov, že oni im zasa čosi zlého urobili.

Už dva mesiace pred výročím „nežnej“ revolúcie sme začali oslavovať jej Hrdinov. Hercov na tribúnach. Všetky ich prejavy prišli z toho druhého konca. Ďalekopisy „Verejnosti proti násiliu“ (kde sa taká mocná organizácia, vyzbrojená bohatou mediálnou technikou, zo dňa na deň vzala!?) – chrlili kilometre papierových pásov, popísaných  plamennými slovami. Celú republiku rozžiarili modrooké obrázky Václavov Havlov, priviate vetrom zo Západu. Ani jeden prejav si nenapísal žiadny z tých rečníkov, ktorí slová o slobode a demokracii prenášali na „účastníkov nežnej revolúcie“. Najväčší boj sa odohral o ovládnutie hlavných médií – štátnej televízie a rozhlasu. Vďaka nim teraz – poslušne mlčiacim o pravde – mladí Slováci ani nevedia, že boj pokračuje. Kde-kto uveril, že skvostný nápad premenovať Námestie Slovenského národného povstania na Námestie Nežnej revolúcie sa zrodil naozaj v hlave primátora inž. Matúša Valla. Akurát v hlave vnuka exministra kultúry niekdajšej Slovenskej republiky niekdajšieho socialistického Československa Miroslava Válka. Nemysleli si to členovia Spoločnosti priateľov M. Válka, ktorí primátorovi Vallovi hneď, keď vyšiel s tým nápadom, napísali list, v ktorom ho upozornili na to, čo sa okolo Slovenska deje:

„V roku 75. výročia vystúpenia slovenského národa proti nemeckému fašizmu a jeho domácim pomáhačom, sme so znepokojením zaznamenali Vašu iniciatívu za premenovanie Námestia SNP na Námestie Nežnej revolúcie. Kto má otvorené oči a uši vie, že ide o súčasť širšieho trendu pokusov o prepisovanie histórie a spochybňovanie výsledkov 2. svetovej vojny. Od zneucťovania hrobov padlých sovietskych hrdinov v Pobaltí a na Ukrajine až po odstraňovanie sochy maršala Koneva v Prahe tiahne naprieč Európou obludné strašidlo antikomunizmu a neofašizmu a vkladá jed do hláv občanov.“ Toto je jasné kde komu. Ale čo to pomohlo bojujúcim na kratšom konci? Nepomohlo to ani primátorovi hlavného mesta Slovenska aby sa jeho dedo nemusel zaňho hanbiť. Na Slovensku trend prepisovať históriu už dávno prestal byť v „štádiu pokusu“ – na Slovensku sa spochybňovanie významu Slovenského národného povstania už naplno realizuje. Potichu, zákerne, ktosi ťahá za dlhší koniec a prevracia históriu II. svetovej vojny presne tak ako prevrátil zásluhy Štefánika a Masaryka pri vzniku Československa v I. svetovej vojne.

Vďaka Slovenskému národnému povstaniu v II. svetovej vojne sa Slováci konečne postavili sami na vlastné nohy na svojej „svätej zemi“ medzi Dunajom a Tatrami tak, ako ich na ňu postavil v I.svetovej vojne Štefánik. V II. svetovej vojne znova si vlastnými rukami v krvavom boji vydobyli späť svoju „chlebovú podstatu“ aby nezahynuli – a na konci Studenej vojny starého Západu s novým Východom „nežnou revolúciou“ o ňu prišli. Premenovaním Námestia SNP na Námestie Nežnej revolúcie sa teraz ktosi vysmieva všetkým tým, ktorí v Povstaní položili svoje životy za život svojho národa. Všetkým, ktorí padli, boli umučení aj zaživa upálení. Azda sa taký boj dá porovnať so zvonením kľúčmi? „Nežní“ revolucionári išli ako ovce za novým Pastierom Havlom – a my ostatní s nimi dobrovoľne aj nedobrovoľne za chimérou „slobody a demokracie“. Narástla v Studenej vojne. Rovnako Česi ako Slováci sa za ňou načiahli ako somárik za mrkvou nad priepasťou. Takému pokroku kedysi starí múdri ľudia hovorili „vyviesť niekoho bez rebríka na povalu“ – nevie zliezť naspäť na svoje miesto na zem. Takto vyvedení sme teraz šťastní, pyšní a hrdí, že sme si v „nežnej revolúcii“ vybojovali slobodu a demokraciu! Vyvedený na povalu – vytrhnutý zo svojich národných koreňov – môže národ, ktorý v novom veku po tisícročnom živorení na kolenách postavil na nohy Štefánik, slobodne demokraticky protestovať proti tomu, čo si „nežne“ vybojoval pred 30-timi rokmi štrnganím kľúčmi, alebo aj slobodne vyhynúť jedno či v cudzine či doma v záplave migrantov.                        Kde je ten „dlhší koniec“, z ktorého nám ktosi kradne našu národnú hrdosť? A prečo? Komu tak veľmi záleží na tom, aby si nová generácia myslela, že Slovenské národné povstanie bolo rovnaké ako štrnganie kľúčmi na námestiach? Ten Ktosi našepkáva mladým, že SNP „nebolo celonárodné“ lebo len „pár ľudí“ chytilo do rúk pušky a „zopár ich padlo“. Ten Ktosi vymyslel premenovanie námestia SNP na námestie Nežnej revolúcie – tomu Komusi vadí aj obraz generála Štefánika na plagáte v Bratislave – ten Ktosi  „vnukol sprayerovi“ profesionálnymi ťahmi premaľovať Štefánika na diabla. Každé malé dieťa, ktoré premaľovaný obrázok Štefánika uvidí, sa zľakne a utečie od neho. A prečo? Pretože Štefánik nebojoval „za zväčšenie kráľovstva“ – Štefánik bojoval za život Slovákov a Slovanov. Štefánik chcel spojiť Slovákov a Slovincov koridorom a spolu s Moravanmi, Slezanmi a Čechmi vytvoriť jednotný slovanský štát v Strednej Európe – primknutý k „veľkému slovanskému dubisku Rusku“. Za to umrel.

Západní spojenci v prvej Veľkej vojne zradili Rusko aj Štefánika, lebo sa hrdo predstavil celému svetu „Som Slovák telom aj dušou“. Stal sa Mojžišom svojho malého zbedačeného ľudského kmeňa a vybojoval preň miesto pod Slnkom na jeho malej svätej zemi medzi Dunajom a Tatrami. A prišiel o život. My sme namiesto „otecka Štefánika“ dostali „tatíčka“ Masaryka čo nebol ani Slovák ani Čech – matku mal Nemku a slovenské priezvisko po nevlastnom otcovi Masárikovi si ypsilonom pozmenil aby bolo svetové.

Kto ťahá za ten druhý, dlhý koniec odkiaľsi zďaleka? Komu vadí, že slovanské srdce Európy Slovensko v II. svetovej vojne ožilo a znova začalo biť pre Rusko? Ktosi, kto vie, že ten, pre koho bije srdce Európy Slovensko, nemôže byť porazený.

Trend vykoreniť Slovákov z ich svätej zeme, znova im zlomiť chrbtovú kosť znevážením Slovenského národného povstania a vyzdvihnúť „nad všetky hodnoty“ falošnú revolúciu, pokračuje a bude pokračovať. Vidíme to, cítime to. Ale uvedomujeme si o čo pri tom ide? Po internete sa šíria o nás vtipy ako ten o starej panej, ktorá vstala od televízora spokojne konštatujúc: „Konečne mi je už jasné, kto nás oslobodil v II. svetovej vojne. Američania! Ale treba uznať, hovorili perfektne po rusky“.

A vzbúril sa niekto keď počul, že mu Ktosi ide siahnuť na jeho národnú hrdosť premenovaním Námestia SNP na Námestie „nežného podvodu“? Nevzbúril sa nik. Pár ľudí len nesúhlasilo. Nik neprotestoval. Azda ozaj nemáme na to, aby sme chytili do ruky ten druhý koniec a dovolíme, aby sa nám stále len vysmieval?

Autor: Marta Slezáková

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

 

Marta Slezáková

Pridaj komentár

  & Časopis