Mýtus o kultúrnej a hospodárskej zaostalosti Slovákov v prvej Česko-Slovenskej republike

Tagged With: , , , , , Add Comment

Pri legende o doplácaní Prahy na Slovensko sa zabudlo, že ak Česko bolo priemyselne najvyvinutejšou časťou Rakúska, tak aj Slovensko predstavovalo jednu z najvyvinutejších priemyselných oblastí Uhorska. Veľký rozdiel tu bol v absolútnom, nie však v relatívnom hodnotení. Nuž a práve opatrenia pražských vlád po utvorení Česko-Slovenska nijako nenasvedčujú, že by nový štát chcel pomôcť Slovensku prekonať relatívne rozdiely a priblížiť sa k vyššiemu štandardu českých krajín. Historické skutočnosti dokazujú skôr celkom opačné tendencie.

Český historik Albert Pražák vo svojom nekrológu z príležitosti úmrtia Karla Kálala (1860-1930) veľmi výstižne formuloval opravdivé ciele českých slovákofilov: „Slovenská otázka jest především česká otázka, protože my Slováků k své národnosti potřebujeme. Jsme obklopeni se tři stran Němci, máme k Slovanům východištěm jen úzky pruh země na Moravě a v Slezsku, ale územím Slováků máme širokou cestou k Slovanům, moře slovanského vzduchu, jehož potřebujeme, máme-li se dostatečně okysličovati a vůbec zdravě žíti… Kálal pojal československou součinnost jako českou úžitkovou hodnotu a jako náš prospěšný podnik… Roku 1905 v Osvěte pokračoval v těchto myšlenkách a znovu přímo prohlásil, že českou niť táhne od Šumavy přes Moravu a přes celé severní Uhry až k Bukovině, že to činí promyšleně a s věrou, že česká síla vzroste až tak daleko, postoupí celé Slovensko a celé uherské rusínské území, že prostě náš program jest země táhnoucí se z Čech k Bukovině.“ Išlo im teda v podstate o to, napodobniť nemecký „Drang nach Osten.“ Nehľadali partnerstvo a spoluprácu zo strany Slovákov, ale iba to, čo od nich potrebovali na realizovanie svojich národných cieľov.

Praha chcela vtlačiť Slovensku polokoloniálny charakter práve tým, že nielen potlačovala rozvoj jeho priemyslu, ale dokonca odbúrala už jestvujúce priemyselné štruktúry a predisponovala ich do Česka alebo ich zariadenia na mieste zničila. Tak už v prvých rokoch republiky bolo na Slovensku odmontovaných sedem vysokých pecí (Krompachy, Likier, Chyžná voda, Hnúšťa, Drnava, Dobšiná a Stratená). Následky tejto politiky sa nemohli neprejaviť: Napríklad výroba surového železa, ktorá v roku 1899 na Slovensku vykazovala 270 tisíc ton, klesla v roku 1931 na biednych 14 tisíc ton a v rokoch 1932-1934 bola úplne zastavená. V rokoch 1918-1928 zastavilo svoju činnosť vyše 300 podnikov na Slovensku. To malo za následok aj silný vzostup nezamestnanosti: V roku 1928 na každých 100 voľných pracovných miest pripadlo v celoštátnom priemere 268 nezamestnaných, ale na Slovensku ich bolo až 941,6.

Paralelne s takouto hospodárskou politikou išla aj česká kultúrna politika na Slovensku. Jej cieľom bolo úplné asimilovanie Slovákov do českého národa. Už v roku 1921 francúzsky redaktor zaznamenal výrok prezidenta T. G. Masaryka, ktorý mu poskytol rozhovor pre denník Le Petit Parisien: „Niet slovenského národa, to je výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa.“ V tom istom roku významný český filológ prof. Miloš Weingart, ktorý bol vyslaný prednášať v Bratislave, napísal: „Teorie o samostatném národě slovenském byla jen dočasnou taktikou a měla svůj smysl jen v rámci státního práva uherského, dnes však ve státe československém je prostě přežitkem… O jednotu jazyka přitom nemusíme míti starosti. Tá se bude vzmáhati sama sebou ustavičným stykem s Čechy, životem politickým (četbou českých novin), vztahy hospodářskými, rozhojněním dopravních prostředků vedoucích do Čech, a přitom čeština bude svoju kulturní sílou v přirozené výhodě. Slováci to ani nebudou pozorovati… I když je to snad líto některým vlastencům.“ Oveľa drastickejšie vyjadril nadradený postoj kultúrnych kolonizátorov Slovenska marxista Zdeněk Nejedlý: „Slováci samostatným národem nejsou, poněvadž nemají žádny ze základních znaků národa“ a „Slovenského státu proto nikdy nebylo a nikdy nebude, poněvádž k tomu chybí všechny podmínky.“ Vtedy 46-ročný socialistický prorok iste netušil, že o 15 rokov neskôr dejiny dokážu úplný nezmysel jeho „vedeckej“ prognózy. Dejiny 20. storočia jednoznačne dokázali, že oveľa vedeckejšie boli prognózy, ktoré vyslovil už v roku 1909 Lubomír Niederle: „…od roku 1031 nastalo trvalé politické oddělení Čech a Moravy na jedné, uherské Slovače na druhé straně. A toto oddělení nedovedly již napraviti sebe užší literární a církevní styky. V lidu se vnitřní diferenciace jazyková a bytová stále prohloubovala a ve vyšších vrstvách nastupovaly idey odchylné, idey příslušnosti k jiné koruně, k jiné vlasti, plány po jiné samostatné budoucnosti. Prvního výrazu došlo to v r. 1787 a znovu v letech čtyřicátych XIX. století odtržením literatury slovenské od české. Od té doby musí Čechové počítati s tendencí, která národní jednotu československou, ostatně i před tím vždy jen ceny theoretické, zaměniti chce za jednoty dvě, blízké sice, ale samostatné, a Slovákům vykázati v pořadí slovanských národů vedle Čechů místo zvláštní. Půda k tomu je již historií, vnitřní diferenciací a různými politickými cíli dosti připravena. Zatím nezbývá než uznati a ctíti slovenskou individualitu a snažiti se, aby při ní a přes ni zachovali si uheřští Slováci vědomí, že je nutna vzájemná opora a jednota aspoň kulturní.“

Podobne už v prvej fáze „čechoslovakizovania“ objektívny český autor Dr. Rudolf Horský napísal: „Slovenský národ jest starým, osobitným národem, a jak známo každému, kdo historii slovenského národa studoval, jest slovenský národ dokonce historicky starším národem než národ český. Slováci jsou skutečně ethnograficky i linguisticky zvláštným, osobitným, od národa českého naprosto a podstatně odlišným národem, a jestli se Slovákům jejich národná osobitost upírá a Slováci násilně se vtělují do národa českého, pak jest to potlačování slovenského národa.“ Žiaľ, českí aj viacerí slovenskí politici, ktorí riadili osudy Čechov a Slovákov v prvej polovici 20. storočia, nevšímali si tieto konštatovania významných českých autorov, ale pokúšali sa zmeniť kurz dejín. Na podobné pokusy sa vždy draho dopláca. Veď ešte medzi obidvoma vojnami napríklad prof. Albert Pražák poučoval Slovákov, že „Dobrovskému patří nesporně zásluha, že dnešní slovenskou zemí pojmenoval Slovenskem, že ji pokud možno také ohraničil a pojmu dnešního Slovenska vdechl teritoriální a národní smysl.“ O 30 rokov neskôr musel významný český historik Josef Macůrek konštatovať: „Třeba říci, že tyto názory nejsou správné. Pojmy Slovensko, Slováky, slovensky jsou staršího původu; jsou starší nežli by si kto pomyslil.“

Šesť rokov hospodárskej samostatnosti, spojenej s nevídaným ekonomickým rozvojom a podstatným zlepšením všeobecnej životnej úrovne obyvateľstva počas trvania prvej Slovenskej republiky, odňalo tomuto mýtu o hospodárskej zaostalosti Slovenska akýkoľvek reálny podklad a obnažilo nekalé ciele jeho autorov. Nemecká vláda, ktorá bezpochyby vykorisťovala Slovensko, cez svojho ministra zahraničných vecí už v roku 1941 vydala svojim diplomatom, ktorí pre akúkoľvek príčinu boli vyslaní do Bratislavy, prísny zákaz vrátiť sa odtiaľ s početnými kuframi nakúpených vecí, ktoré v Ríši už dávno nebolo možné dostať. Je to dokumentované v nemeckých archívoch.

Mýty, ktoré u Slovákov vyvolali odpor a stimulovali ich k prehĺbeniu kritického poznania vlastnej minulosti, našli pochopiteľne bezvýhradné prijatie u najširších vrstiev českého národa, nevynímajúc vzdelancov, na ktorých mali priamy vplyv sami tvorcovia týchto mýtov, často odetí tógou univerzitných učiteľov v službách vládnej ideológie. V optike týchto mýtov vyvíjala sa potom i hradná politika Prvej republiky, ktorá viedla k čoraz hlbšiemu odcudzeniu Slovákov od štátu, ktorý nemohli nazývať svojim napriek tomu, že ho mnohí pri jeho založení nadšene vítali… V najhrubších črtách môžeme bezpečne konštatovať, že hlavným faktorom dištancovania sa Slovákov od Česko-Slovenskej republiky bolo zo spomenutých mýtov odvodené stanovisko pražských vedúcich politikov, ktorí považovali Slovensko za objekt svojich plánov a podnikaní, kým Slováci sa cítili rovnoprávnym subjektom, teda partnerom českého národa. Na tomto základnom rozpore zvrtol sa potom osud spoločného štátu v kritických mesiacoch od októbra 1938 do marca 1939, ale ten istý základný rozpor v koncepcii národa a štátu vložil do vena obnovenému Česko-Slovensku samozvaný prezident Beneš v roku 1945. Šesť rokov slovenskej štátnej samostatnosti prispelo však v takej miere k definitívnemu vykryštalizovaniu sa národného povedomia aj u najširších vrstiev slovenského národa, že napriek zase s genocídou hraničiacim programom čechizácie či „čechoslovakizácie“ Slovákov, títo sa už nielen viac nedali silnejším partnerom manipulovať, lež vo vhodnom momente, v roku 1969, presadili radikálnu revíziu základných noriem spoločnej štátnosti, teda partnerstva, na takmer symetrickom modeli federácie dvoch socialistických republík, českej a slovenskej.

Nie je iste radostné konštatovať, že Slováci dosiahli uplatnenie svojich národných a politických snažení a uznanie svojej plnej identity obidva razy – 1939 a 1993 – bez Čechov, ba v politickej opozícii voči nim, a to za priamej či nepriamej účasti im politicky aj ideologicky cudzích mocností. To však iba potvrdzuje historickú skutočnosť, že organický vývoj aj najmenšieho národa možno síce brzdiť, spomaľovať, komplikovať ho kladením mocenských či ideologických prekážok, ale nemožno ho natrvalo zastaviť ani mu nanútiť taký smer, ktorý by ho viedol k vlastnému zániku. „Kto sa topí, aj britvy sa chytá.“ Podľa tohto porekadla sa Slováci správali, keď im hrozilo utopenie v živelnej záplave maďarizácie a ponúkla sa im pomoc vo forme česko-slovenskej vzájomnosti. Chytili sa jej úprimne napriek netajeným obavám, a držali sa jej dotiaľ, kým sa nepresvedčili o podobnom nebezpečenstve novej, tentoraz českej záplavy. Zazlievať im, že sa potom po dvadsaťročnom sklamaní v roku 1939 chytili aj britvy nemeckej, môže iba ten, kto Slovákov nepovažuje za samobytný národ, za seberovného partnera, ale iba za akúsi odnož – „vetev“ – či prívesok národa českého.

Z knihy Milan Stanislav Ďurica: Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi (edícia Linea recta brevissima), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008 (ISBN 978-80-7114-699-5).

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Richard Strážan
(*1969, Bratislava) Geopolitický a spoločenský analytik dlhodobo pôsobiaci, bádajúci a študujúci vo viacerých mestách Európy a Ázie; konfrontuje korene, poznatky a vplyvy historických, filozofických a kultúrnych vied, smerov a náboženstiev na spoločnosť a jej pohyb v priebehu storočí...

Pridaj komentár

  & Časopis