Na chrbtoch koní vzkriesi sa duša

· Čas čítania: 3 min.
Foto: Matúš Plecho / Zem&Vek

Naše vedomie často deformujú myšlienky a slová. Poznanie tohto sveta je len poznaním slov a poznanie slov nás odpútava od najnovšieho významu našej existencie. Ľudia trávia obrovské množstvo času posudzovaním toho, čo by mohlo byť tak alebo onak, čo a ako robia oni a iní, skutočnosti sa snažia vyhodnocovať, kategorizovať, systematizovať, a to všetko preto, aby sa tomu napokon PODROBOVALI, alebo, naopak, aby sa tomu vyhli či proti tomu bojovali.

Ženieme sa za čímsi, čomu vravíme šťastie, a utekáme pred čímsi, čo sme pomenovali ako smútok alebo strach. Lenže povaha toho, čo nazývame realitou, je principiálne nestála, meniaca sa a neuchopiteľná. Na rozdiel od nás sú živé tvory – a zvlášť kone – v našej blízkosti bytosťami nerozlišujúcimi medzi včerajším večerom a zajtrajším ránom, neplánujú a ani nespomínajú. Sú vo svojej čírej prirodzenosti našimi učiteľmi a ich bezodná hĺbka očí sa zhovára s najskrytejšími zákutiami našej duše. Cválajú v nekonečnej prítomnosti a jazda či komunikácia s nimi je oslavou stavu byť prítomným v bdelej fantázii a snivej pozornosti. Unášajú nás do hlbín strateného poznania.

Taký bol aj antický hrdina kentaurus Cheirón, ktorý sa nešťastnou zhodou okolností zranil, odplazil sa do blízkej jaskyne, kde sa sám liečil. Týmto schopnostiam naučil Asklépia, patróna gréckeho liečiteľstva. Už táto antická mytológia kladie mimoriadny význam kentaurovi ako zakladateľovi liečiteľského umenia. Nabádanie na to, aby jazdec splynul v prerod v kentaura ako liečiteľa, filozofa a mentora, dáva základy na pochopenie ľudskej predátorskej povahy a citlivej duše koní. Kôň si na rozdiel od predátora nemôže dovoliť chybu, no lovec má vždy možnosť svoj omyl na druhý deň opraviť – kôň nie, a práve tu tkvie jeho absolútne zameranie na prítomný okamih. Splynutie s koňom v jedno telo a jednu dušu je najvyšším stupňom pochopenia kolektívneho vedomia, ktorým nás kôň oddane sprevádza. Kone sú zosilňovačmi emocionálnych stavov a ich neustála orientácia na prítomnosť je podstatou ich neuveriteľne liečivého potenciálu pre všetky ľudské bytosti.

Aj z vedeckého prostredia v oblasti psychoneuroimunológie je dnes všeobecne známe, že molekuly prenášajú emocionálne informácie. Tieto molekuly sa označujú ako neuropeptidy a tie nie sú generované len v mozgu, ale aj v srdci a útrobách. Práve preto sa tak často zmieňujeme o tom, ako nám niečo leží na srdci či v žalúdku. Pocity mohutného alebo zvýšeného prívalu energetických vibrácií v oblasti hrudníka, bránice a žalúdka sú reakciou nášho vedomia spojeného s naším telom. Pri koňoch môžeme hovoriť o tom, že vďaka ich mohutnej telesnej stavbe, srdcu, ktoré váži päť kilogramov, a obrovskému rezonančnému povrchu ich tela sú kone unikátnymi stvoreniami schopnými priam geniálne vnímať pocity druhých. Kôň je veľký mág a obdivuhodný psychoterapeut, ktorý vždy spoľahlivo rozozná naše momentálne rozpoloženie, a to pred ním nemožno skryť. Najväčším bohatstvom človeka je vedomie. Vedie k nemu cesta sebapoznania odpútaného od zafixovaných predstáv o tom, kto sme, o tom, že našou realitou je predstava oddelenej existencie vlastnej individuality. Až potom sa stávame rýdzim vedomím prepojeným s univerzálnym vedomím, v ktorom figurujú naši predkovia a predkovia koní v jednej oslnivej harmonickej symfónii vekov. Civilizácia, ktorá sa vzdala šiesteho zmyslu, túži po spoločenskom úspechu aj za cenu potláčania či deformácie emocionálneho sveta. Kone však do našej prítomnosti už celé tisícročia prinášajú vyšší stupeň emocionálnej rezonancie s blahodarným terapeutickým rozmerom.

Autor: Tibor Eliot Rostas

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár