Načo je cesta, ktorá nevedie k chrámu?

Str. 118 - NAČO JE CESTA, KTORÁ NEVEDIE K CHRÁMU

„Človeče, hľaď na podstatu!“

Angelus Silesius

Jednou z predzvestí obdobia perestrojky vo vtedajšom sovietskom systéme sa stal legendárny film gruzínskeho scenáristu a režiséra Tengiza Abuladzeho Pokánie z roku 1984. Pozeral sa naň vtedy celý ZSSR, pretože hlavnou témou tohto diela je pokánie detí za strašnú minulosť napáchanú ich otcami. Na tento film sme boli z gymnázia v roku 1988 a na rozdiel od iných povinných filmov sovietskej kinematografie zasiahol väčšinu publika. Následná diskusia so zmätenými učiteľmi síce vychádzala z opatrnej kritiky chýb pri budovaní „svetlejších zajtrajškov“, ale otočil som ju k záverečnej bravúrnej epizóde, v ktorej sa starenka pýtala muža, či cesta, na ktorej stojí, vedie k chrámu. Na jeho negatívnu odpoveď zareagovala povestnou otázkou: „Načo je cesta, ktorá nevedie k chrámu?“

Táto otázka sa stala nielen dôležitým podtónom zmien vtedajšieho končiaceho socialistického sveta, ale je znovu na programe dňa, pretože ju môžeme vnímať ako zrkadlo modernej a postmodernej mentality, ktorá sa postupným vytesnením základných otázok zmyslu života a utrpenia dostala do stavu implózie. Do nihilizmu, v ktorom sa v mene života pritakáva smrti a lož sa vydáva za pravdu. Do stavu, keď humanitárne bombardujeme, do stavu zneužitia molekulárnej genetiky na politické ciele, ba útoku na ľudský genetický kód. Do situácie, keď bábkové vlády vedú pomocou pandémie hybridný boj voči samotnej podstate človeka. Vari zatvorené chrámy, rozvratné zásahy úradov do sviatostného života kresťanov, nahradenie svätenej vody dezinfekciou, prekrytie úst maskou kazateľom božieho slova a výdatná spolupráca cirkevného establismentu so slobodomurársko-sodomicko-satanskou svetovládnou elitou nenastoľuje otázku cesty do chrámu v novej naliehavej vážnosti?

S vytesnením zmyslu života, ktorý rieši Abuladze, súvisí ako kvapalina v spojenej nádobe aj kríza hodnôt až do takej miery, že dobro stratí svoju objektívnu platnosť a stane sa vecou subjektívneho, individuálneho či kolektívneho chcenia, svojvôle. Rok vzniku filmu korešponduje s románom Georgea Orwella 1984, ktorý poukazuje na absurditu bezmocného jedinca v sofistikovanej totalite, ktorá si robí nárok ovládať nielen jeho konanie, ale i myslenie.

Limity emancipácie novovekého človeka

Čo je podstatou vytesnenia zmyslu života z individuálneho a kolektívneho vedomia? V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa pod dojmom udalostí veľkej vojny, boľševizmu, nacizmu i zmätkov liberálno-kapitalistickej spoločnosti združovali okolo časopisu Esprit vo Francúzsku skupinky nekonformných kresťanských mysliteľov rôznych národností, aby ešte pred hrôzami Osvienčimu poukazovali, že západná civilizácia má v sebe niečo nezdravé, čo postupne bude hypertrofovať. Demaskovali, že vývoj za posledných dvesto-tristo rokov k „zázračnej budúcnosti“ ľudstva vďaka vedecko-technickému pokroku paralelne s pyšným racionalizmom a plytkou meštiackou kultúrou je predovšetkým krízou človeka odtrhnutého od jeho ontologického jadra. Proces, ktorý začal v renesancii a reformácii, spočíva v emancipácii človeka od svojho Stvoriteľa, potom od sveta, blížneho, a nakoniec sa človek odcudzil sebe samému. Osvietenstvo proces tak radikalizovalo, že človek sa povýšil nad Boha, stal sa „človekobohom“.

Vladimir Soloviov tento antropologický obrat popísal takto: „Predchádzajúce nábožensko-politické základy na Západe rozmetali náboženské a politické prevraty posledných tristo rokov. Starý náboženský pohľad na svet u väčšiny vzdelaných ľudí stratil zmysel. Nebol už najvyšším princípom určujúcim životné normy spoločnosti. Ľudové masy ho už považujú za akúsi neživú poveru držiacu sa pri živote jedine vďaka zvyku a určitému spôsobu života.“ Dopĺňa ho Carl G. Jung: „Stredoveký obraz sveta sa rozpadol, zmizla metafyzická entita nadradená tomuto svetu a vynorila sa znova v ľuďoch.“ V diele Jacquesa Maritaina Traja reformátori nájdeme hĺbkovú sondu do osoby Martina Luthera – náboženstvo, Reného Descarta – vedecké poznanie, a Jeana-Jacquesa Rousseaua – politika, ktorí sú primárne zodpovední za poblúdenie novovekého človeka.

Tradícia „človekostredného” humanizmu osvietenstva viedla k tomu, že „človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka“. Nikolaj Berďajev sumarizuje dôsledky zmeny novovekej paradigmy: „Politika, ekonomika, veda, technika a národnosť nechcú poznať nijaký mravný zákon, nijaký duchovný princíp, ktorý by presahoval ich sféru. Machiavelizmus v politike, kapitalizmus v ekonomike, scientizmus vo vede, nacionalizmus v živote národov, neobmedzená moc techniky nad človekom – to všetko je výplodom ľudskej autonómie. Človek sa čoraz viac stával otrokom autonómnych sfér.“

AUTOR: Peter Grečo

PREDPLATNÉ ZEM&VEK 2021

 

Náš časopis sa chce vymaniť z bežných stereotypov nielen svojím obsahom a spracovaním, ale aj tým, že nebude publikovať inzerciu a reklamy. K predplatnému síce neponúkame zľavy v hypermarketoch a kozmetických štúdiách, ale našim najúprimnejším poďakovaním za Vašu priazeň je rozšírenie Vášho časopisu. Ostávame aj naďalej bez akejkoľvek reklamy a preto sa nemusíme spovedať žiadnym sponzorom, inzerentom ani politickým stranám. Práve toto je jediným a skutočným kritériom nezávislosti, vďaka ktorej môžeme slúžiť iba Vám, čitateľom. Aj z tohoto dôvodu sme výlučne závislí iba na predaji a predplatnom. Srdečne ďakujeme za Vašu podporu.

 

OBJEDNAŤ PREDPLATNÉ

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár