Progresívne Slovensko je poriadne „prenosený“ projekt. Pôvodne vznikol ako občianske združenie, ktorého cieľom malo byť zlepšenie Slovenska. Aktivisti – otcovia zakladatelia, tvrdili, že budú chodiť do regiónov, komunikovať s ľuďmi, počúvať – a potom možno uvidíme. Tak teraz vidíme. Samozrejme, prvotný zámer tejto skupinky bol už dlhodobo známy. Podobný charakter zvolil aj Daniel Lipšic, keď spolu s Janou Žitňanskou začali chodiť na „grilovačky“, aby sa pýtali ľudí, či do toho majú ísť. Ich inkubačná doba však bola podstatne kratšia.
Vráťme sa však k „progresívcom“. Ich cieľ je jasný: vychytať čo najviac hlasov „slniečkarom“. V tomto zmysle im prišlo veľmi vhod, že SaS, ktorá mala vykrývať práve liberálny priestor, je dnes pre kovaných slniečkarov v podstate neprijateľný subjekt. Richard Sulík so svojou realistickou protiimigračnou politikou je červeným súknom pre „notorických vítačov“. Aj pohľad na svet, ktorý presadzuje on a jeho sekta, je takmer čistý libertarianizmus. Napriek sérii ekonomických a politických krachov stále dookola omieľa mantru o minimálnom štáte a aj jeho najpropagovanejší a vraj inovatívny politický produkt – odvodový bonus, na prach rozdrvil jediný bloger.
Čo je však najpodstatnejšie, Sulík je veľmi skeptický, kritický či aspoň realistický aj v téme budovania nového európskeho jadra. A práve pre časť nekritických eurooptimistov je akýkoľvek racionálny diskurz o tejto otázke otvorené bohorúhačstvo, takže časť mestských liberálov ostala politicky bezprizorných alebo, s krajným sebazaprením, takpovediac so štipcom na nose, bolo ochotných voliť skôr SMER-SD (lebo tvrdé jadro), ako napríklad SaS. Dnes po konštituovaní Progresívneho Slovenska už túto zásadnú dilemu nemajú.
…
Autor: Roman Michelko
Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian