RÚCANIE SLOVENSKA

· Čas čítania: 14 min.
Foto: Zem&Vek

Blogerka Katalin Tara vo svojom aktuálnom zamyslení píše: „Obludné spoločenské zmeny, ktoré dnes vrcholia násilnosťami na politických mítingoch, vznikli hlavne potom, čo Smer-SD na začiatku tohoto spoločenského hnoja pomohol v parlamente presadiť zrušenie Mečiarovych amnestií napriek tomu, že to bol protiprávny, protiústavný krok a hrubý zásah do Ústavy SR (zavedenie retroaktivity). Odvtedy sa porušovanie práva stalo na Slovensku akoby normálnym javom. Spolitizovanie súdnictva, prokuratúry a časti polície a následné politické procesy proti Rostasovi, Daňovi a naopak nestíhanie zločincov, sú toho iba dôkazom. Ale mňa osobne zaráža aj iný fakt.

Celá slovenská spoločnosť dnes súdi Mečiara, čo mimochodom oživilo hlavne spomenuté zrušenie amnestií z dielne Smeru, ale kto z nás si ho v tejto veci vypočul? Nikto priatelia. Mečiar nedostal k tejto téme jedinýkrát slovo. Nikdy nebol svoje konanie obhajovať v RTVS, čo je obrovská hanba, znovu na hlavu smerákov, pretože riaditeľ Rezník je hlavne smerácky nominant. Nevypočulo si ho v tejto veci s otázkami na telo ani žiadne mainstreamové médium. Prečo asi? Napadlo vám sa takto niekedy pýtať?

Všetci ho súdime, ale nikto z nás ho nepovažoval za potrebné spoločensky vypočuť a táto zvrátenosť, vážení, je na našich hlavách. Toto je naše občianske maslo na hlave, pretože informácie o tom, ako to bolo naozaj, nezaujímajú nikoho z nás. Nikoho nezaujíma, že taký politický formát a osobnosť, ktorá nám dala republiku, je spoločensky obžalovaná a nemá sa možnosť pred veľkým publikom vyjadriť. A práve tolerovanie takýchto špinavých praktík nás priviedlo na pokraj spoločenskej pohromy a hrozí nám majdanizácia, vážení.

Teraz, pred voľbami, by mal Mečiar prehovoriť. Všetci sa pechoríme, aké sú tieto voľby dôležité. Iste, všetci cítime, že nás všade valcuje protiprávnosť a zvrátená neoliberálna morálka spoločnosti. Ale Mečiara, ktorý môže povedať pravdu o tom ako to bolo, napr. s amnestiami naozaj, hovoriť nenecháme. A mali by sme, keď chceme vyhrať tieto prekliate voľby.“

Dajme však slovo priamo bývalému premiérovi Slovenskej republiky (zdroj: https://www.vladimirmeciar.sk/2020/01/31/rusenie-amnestii-proces-pravny-nie-politicky/):

Vladimír Mečiar: Rušenie amnestií – proces právny? Nie, politický!

Politické procesy v 50-tych rokoch boli tragédia. Zomierali nevinní ľudia. Trestaní boli za nič a nikdy neboli vyvodené trestoprávne dôsledky za ich výkon trestu ani voči politikom, ani voči vykonávateľom. Procesy sú politické vtedy, keď rozhodnutie o nich prebieha v rámci politických orgánov rovnako ako rozhodnutie o vine a treste. Doprevádzané sú širokou politickou kampaňou, vyzývaním ľudí aby podporovali a podpisovali tieto procesy a rozhodovali o vine skôr, ako budú zodpovední odsúdení. Pre spôsob akým boli organizované a vedené získali aj iný názov. Demonštračné, alebo monsterprocesy. Keďže za politické procesy 50. rokov nebola vyvodená zodpovednosť, tak stále vzniká potenciál, ktorý dráždi mocných k zneužitiu tohoto inštitútu politických procesov.

Tretí nástup Róberta Fica do funkcie predsedu vlády SR ukázal, že nie je pripravený na novú etapu intelektuálne, ani zdravotne a čoraz ťažšie odoláva tlaku opozície . Tento tlak ne je len politický, ale aj osobný. Emisári okolo Fica hľadajú nejaký prienik záujmov na dohodu s opozíciou (jeden z nich už nie je v Smere). Z podnetu Jána Budaja našli jediný bod na ktorom sa dohodnú. A to je potrestanie Vladimíra Mečiara za amnestie z roku 1998. Smer prijal tento návrh. Samozrejme potreboval ho prerokovať aj s koaličnými partnermi. Danko vyjadril poľutovanie, že s týmto súhlasili a Bela Bugár pred nedávnom oznámil, že oni to veľmi nechceli, ale dotlačil ich k tomu Róbert Fico. Takáto kalkulácia zo strany Fica bola od začiatku zvrátená. Nielen že ničil právny štát, ale zabudol že časť jeho voličov sú ľudia, ktorí volili HZDS a zaslúžili sa o vznik štátu. Opozícii ukázal slabosť, že nie je schopný odolávať tlakom. Bola len otázka času a spôsobu kedy padne. Samozrejme, že zrušenie amnestií bolo prijaté v predvečer 25. výročia vzniku štátu. Moja úloha pri vzniku štátu je nepopierateľná, tak sa rozhodli radšej nesláviť a zakladateľa dehonestovať.

Po druhom hlasovaní NR SR odložili tretie hlasovanie až po premiére filmu Únos. Medzičasom spustili mediálnu kampaň, tretí sektor začal podpisovú akciu v rámci petície, hoci ústava petície o ľudských právach zakazuje. Rovnako petíciu podpísali aj niekoľkí právni funkcionári a obhajovali zrušenie amnestií. Film Únos bol financovaný s prostriedkov štátu cez ministerstvo kultúry. Mal slúžiť k tomuto účelu. A tak isto bol financovaný aj film s názvom Mečiar zo štátnych peňazí. S mimoriadnou angažovanosťou Mareka Maďariča.

Hľadal sa spôsob ako to urobiť. Na pomoc prišiel jeden s poslancov SMK, ktorý vypracoval šialený projekt a Róbert Fico si ho osvojil. Podrobnosti projektu rozpracujem v samostatnom článku. A tak sa Fico rozhodol kvôli tomu, aby ma spochybnil, zmeniť ústavný systém Slovenskej republiky. Zaviedol retroaktivitu. Predkladá návrh vlády, kde žiada skrátenie lehoty pre prerokovávania návrhu vlády, ktorá platí len v prípade ohrozenia bezpečnosti štátu. Rozhodne sa zrušiť rozhodnutie ústavného štátu, ktoré platnosť amnestie potvrdzuje, zrušiť rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, zrušiť osem hlasovaní NR SR o tom, že amnestie sú platné, zmeniť novelu ústavy, ktorú zaviedla vláda M. Dzurindu k otázkam amnestií a ignorovať rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré hovorí o tom že:

a) udeľovanie amnestie podľa článku 5) ods. 1 Europskej charty ľudských práv je právo na strane tých ktorým bola udelená,

b) amnestia je nezrušiteľná a rozhodnutia európskych orgánov sú nadradené rozhodnutiam slovenského štátu

Okrem mnohých právnych problémov Fico sa rozhodol aj preto, že je pánom času a že konanie zákonom dovolené možno po 20 rokoch zakázať a uznať za trestné. Čo je v rozpore zo všetkými princípmi práva už niekoľko storočí. Dokonca v Británii, keď zavraždíš a neodsúdia ťa, ale dodatočne sa ukáže že si tu vraždu spáchal, už ťa nikto viacej súdiť nemôže.

Pochopiteľne, že sa ma tento postup dotýka, lebo zhadzuje prácu a dielo ľudí, ktorí tento štát chceli a stavali aj proti tým čo ho nechceli. Vtedajšia Ficová strana SDĽ tento štát nechcela a proti nemu hlasovala. Ak prvý raz reagujem písomne, tak je to preto, že na súde je vedený proces proti bývalému ministrovi vnútra Augustínovi Krajčímu a voľajaký pracovník prokuratúry (jeden z Urválkovcov) žiada, aby sa súdne konanie konalo aj keď nie je vyriešená otázka platnosti zrušenia amnestií. Pred pár mesiacmi som sa s bývalým ministrom Krajčím stretol a opýtal sa, či v spise boli doložené všetky dokumenty, ktoré s prípadom súvisia. Odpoveď bola, že nie. Tak poďme si posúdiť čo za hriech sme to spáchali. Neobraciam sa na štátne orgány. Kým Fico bude mať vplyv na prokurátorov, a poznám jeho vzťah s generálnym prokurátorom, žiadna záruka objektívneho práva neexistuje. Je zaujímavé , že Krajčího súd vedie sudca, ktorý už dvakrát rozhodoval o väzbe Ivana Lexu. Dvakrát protizákonne. Lexa nebol nikdy odsúdený. Nebolo prečo. A tak sa skôr obraciam na verejnosť.

Kvôli výkladu sa tiež musím vrátiť v čase. Vláda SR riešila aj otázku medzinárodného postavenia Slovenskej republiky. Po všeobecnom uznaní a postupnom začleňovaní sa do medzinárodných organizácii, pred nami stála otázka vstupu do NATO. Vstup bol komplikovaný a vyžadovali sa pritom podmienky:

Prestavba celej armády na podmienky NATO.

Prestavba celých bezpečnostných a spravodajských systémov na normatívy NATO.

Politická vôla občanov a zrelosť na prijatie do NATO. V spoločnosti vtedy ani teraz na to nebol jednoznačný názor. Rokovanie s opozíciou viedlo k tomu, že vláda pochopila že je v tom sama a ani vo vládnej koalícií neboli názory všetkých partnerov rovnaké. Pritom vstup do NATO bol v programovom vyhlásení vlády a bol aj v programoch HZDS. Po porade vo vnútri bolo rozhodnuté obrátiť sa priamo na občanov v referende, aby v tejto otázke oni rozhodli, tým viacej, že čl. 93 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky vyžaduje, aby sa referendom potvrdil ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi, alebo o vystúpení z neho. Podľa ods. 2 referendom sa môže rozhodnúť aj o iných otázkach verejného záujmu. Na základe tohoto bolo prijaté rozhodnutie NRSR zo 14.2.1997 pre autenticitu opis pripájam:

Číslo: 204/1997

zo 14. februára 1997

k návrhu na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o vyhlásení referenda (tlač. 617)

Národná rada Slovenskej republiky

na návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tibora C a b a j a podľa čl. 89 písm. d) a čl. 95 Ústavy Slovenskej republiky

A. s c h v a ľ u j e

uznesenie, ktorým navrhuje vyhlásiť referendum s týmito otázkami:

Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?

Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?

Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?

B. p r e d k l a d á

prezidentovi Slovenskej republiky

uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky na vyhlásenie referenda s tým, aby do 30 dní vyhlásil referendum podľa časti A. tohto uznesenia

predseda Národnej rady Slovenskej republiky

Na základe toho ústava v čl. 95 a 96 ukladá prezidentovi Slovenskej republiky do 30 dní od prijatia uznesenia NRSR vyhlásiť referendum. Referendum sa vykoná podľa čl,. 96 do 90 dní od jeho vyhlásenia prezidentom republiky. Prosím všimnite si, že prezident môže vykonávať len to čo mu ústava dovoľuje. To je vyhlásiť referendum, v ktorýkoľvek z 30 dní. Podľa čl. 2) ústavy prezident , ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom , ktorý ustanoví zákon.

Po prijatí rozhodnutia NR SR začali horúčkovité prípravy na konanie referenda. Nebola sporná otázka číslo 1. Veľa diskusií bola k otázkam 2 a 3. Nakoniec prevládol názor, že práve tieto dve otázky umožnia účasť na referende aj takým, ktorý sú za vstup do NATO aj keď s istými obmedzeniami. Podľa prieskumov verejnej mienky a tak vysokej podpory NATO aká bola v tom období, boli očakávania že referendum bude platné, že sa zúčastní viac ako 50 percent oprávnených voličov a že väčšina z nich zahlasuje za prijatie do NATO. A stalo sa to čo vláda nečakala. Prezident vypísal referendum rozhodnutím z 13. marca 1997 číslo 76/97 Z.z. o troch otázkach navrhnutých národnou radou a svojvoľne doplnil štvrtú otázku s textom : „Súhlasíte aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?“.

Po tomto vznikol spor medzi Národnou radou SR a prezidentom o platnosti referenda. Prezident nemôže meniť obsah referenda. Ak ho zmenil porušil ústavu. Otázka bola či vôbec takéto referendum by bolo platné. Vláda nebola príslušná do takéhoto sporu vstupovať . Napriek tomu musela vykonávať technické prípravy na každú z variant. Vykonať by mala referendum tak ako bolo vypísané. Ale proti tomu bola skupina poslancov národnej rady, kde sa ich 35 obrátilo na Ústavný súd SR, aby rozhodol, že štvrtá otázka je v rozpore s právnym poriadkom SR. Prosím od tohoto času do rozhodnutia ústavného súdu vláda nemohla vstupovať do sporu a nemohla rozhodnúť, ktoré referendum bude. Je pravda, že prebiehala aj petícia občanov za priamu voľbu prezidenta, ale tá bola adresovaná národnej rade a na jej základe národná rada konala. Táto otázka nebola sporná. Všetky strany boli za priamu voľbu prezidenta. Rozdiel bol len v tom, či to má byť hneď po skončení volebného obdobia Michala Kováča, alebo venovať čas kvalitnej príprave zákona o priamej voľbe prezidenta, ktorý by okrem procesu upravil aj ochranu tohoto procesu. Čo dodnes nie je. Po dobu sporu vláda nemala platné rozhodnutie. Ústavný súd SR prijal návrh poslancov NRSR a rozhodol uznesením 31/97. kde podal nasledovný výklad a citujem autenticky:

v ý k l a d

Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen NR SR, ale aj priamo občanom. Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2 ústavy bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti.

Príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 76/1997 Z.z. o vyhlásení referenda k otázke uvedenej v I časti písm. b) 4. bode rozhodnutia odporuje paragrafu 2 ods. 3 zákona č. 564/1192 Z.z. o spôsobe vykonania referenda v znení neskorších predpisov, ktorým sa podľa čl. 100 ústavy upravuje ústavný režim spôsobu vykonania referenda.

Uznesenie bolo prijaté dňa 21. mája 1997. Nebolo v tento deň doručené vláde. Pretože referendum malo byť 23.-24. mája 1997 vláda z vlastnej iniciatívy dňa 22.4.1997 prijíma uznesenie vlády, ktoré je nasledovné:

Z uvedeného vidieť, že vláda mala síce svoj názor, ale záväzné pre ňu bolo rozhodnutie ústavného súdu.

Od zverejnenia štvrtej otázky došlo k zmene vnútropolitických diskusií o vstupe do NATO. Ako rozhodujúce pre Slovenskú republiky sa všetky diskusie a média obrátili akoby na záchranu prezidenta Slovenskej republiky, ktorému sa malo ublížiť. Voľba prezidenta je vnútornou vecou Slovenskej republiky, vstup do NATO bola zásadná otázka pre Slovensko. Výklad štvrtej otázky prešiel z politickej diskusie niekedy až do formy politickej hystérie. Pokúšal som sa situáciu zachrániť a požiadal som o stretnutie šéfa opozície Jána Čarnogurského. Toto stretnutie medzi štyrmi očami sa uskutočnilo v budove NR SR. Prvá bola otázka referenda, kde sme sa zhodli v názore, že štvrtá otázka je v rozpore s ústavou. Ján Čarnogurský však trval na tom, aby bola zahrnutá do referenda s tým, že dôjde medzi nami k dohode, že ju budeme považovať len za prieskum verejnej mienky. Toto som vykonať nemohol pre rozpor s ústavou. Referendum nemožno zmeniť na sociologický prieskum. Druhá otázka súvisela s osobou M. Kováča kde som upozornil, že porušení jeho povinností je veľmi veľa a opýtal sa, či jeho osoba je pre opozíciu zásadná. Dostal som odpoveď, že nie, ale že ho budú podporovať lebo vyhovuje. Okamžite ako vláda obdržala stanovisko ústavného súdu som išiel do televíznej diskusie, s mne neznámymi redaktormi, len k tejto téme. Pochopiteľne ministerstvo vnútra pracovalo s obidvomi variantami, ale časový stres – uznesenie ústavného súdu z 21. mája 1997 a začiatok referenda 23.mája 1997- spôsoboval technické aj politické problémy. Prečo zamlčiavať, že množstvo starostov odmietlo prijať lístok s tromi otázkami. Vedel som, že Ján Čarnogurský je zásadne proti vstupu Slovenska do NATO. Vedel som, že jednoznačná podpora nie je ani v SDĽ. Ale zápletku o štvrtej otázke sme nečakali a samozrejme tí čo boli proti NATO, boli všetci za prezidenta Slovenskej republiky. Kováč vedel, že existujúca NR SR ho nikdy nezvolí. Preto mu nerobilo problém otázku priamej voľby svojvoľne zapojiť do referenda. Ale to je porušenie ústavy zo strany Kováča, nie vlády. Konali sa aj stranícke aktivity k referendu, kde diskusia sa pohybovala o tom, že referendum ako inštitút je spochybnený a ľudia ho asi nebudú rešpektovať. Efekt vysielania poslancov na diskusie bol tiež nízky. Týždeň pred referendom sa ukázalo, že 50 percent občanov nepríde. Ani z tých ktorí predtým chceli prísť a ani z našich vlastných voličov. Vedeli sme, že je to zásadný politický význam a budeme musieť veľa vysvetľovať. Korunu všetkému nasadila referendová komisia, ktorá dňa 25.mája 1997 prijala vyhlásenie, že referendum bolo zmarené, lebo neboli distribuované lístky so štyrmi otázkami. Výraz „zmarené“ použila stranícka väčšina referendovej komisie, rovnako ako „štyri otázky“. A do sveta išla správa o zmarenom referende. Vláda nezavinila, že na dotlač a distribúciu otázok nemala ani 24 hodín. Nezavinila ani hystériu odmietania prevzatia otázok referenda bez štvrtej otázky.

Samozrejme, že prichádzala otázka zodpovednosti. Na odvolanie prezidenta by bol potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. To sme neboli schopní dosiahnuť. Podľa článku 107 ústavy, prezidenta možno stíhať len pre vlastizradu. Obžalobu by musela podať národná rada a rozhodol by o nej Ústavný súd SR . V tomto prípade skutková podstata trestného činu vlastizrady naplnená nebola.

Inak bola postavená otázka zodpovednosti po odchode prezidenta Michala Kováča z funkcie. Právne bola spochybnená otázka či beztrestnosť vo funkcii prezidenta sa vzťahuje iba na obdobie výkonu funkcie, alebo je celoživotná.

Ak by sa mali riešiť otázky právnej zodpovednosti museli by tak konať orgány činné v trestnom konaní. Mohli konať proti predsedom politických strán z opozície, proti médiám, aj proti starostom . Ale žiadne konanie nebolo.

Keď vláda prevzala právomoci prezidenta musela brať do úvahy dva aspekty. Na strane prezidenta bolo viacero skutkov, ktoré boli porušením zákona. Tak isto mohla iniciovať konanie voči predsedom strán pre porušenie trestných zákonov. Ale bolo to pol roka pred voľbami. Boli by vôbec takéto voľby demokratické a slobodné? Museli sme brať do úvahy aj zahraničnopolitické aspekty. Obrovské spochybnenie demokratických volieb na Slovensku v roku 1998 zo strany OBSE a predovšetkým ministra zahraničných vecí. Navrhované boli rôzne opatrenia. Veľmi ostré stanovisko bolo tlmočené od vlády Spojených štátov Amerických, konkrétne od pani Albrightovej. Spochybnené boli vôbec akékoľvek demokratické kroky na Slovensku. Za týchto okolností viesť právnymi prostriedkami spor s opozíciou, bolo nemysliteľné. Výsledky volieb by neboli prijaté. Okrem toho do kampane vstúpili veľmi silno zahraničné subjekty s cieľom „zachráňme demokraciu na Slovensku“. Preto vláda považovala za prvoradé zachovať charakter slobody a demokratických volieb roku 1998. A tieto naše vnútorné konflikty, ktorým nerozumeli ani občania Slovenskej republiky a nie to v zahraničí amnestovať a odložiť. Vláda ako nastupujúci prezident mala na to ústavné právo. A dokonca aj ústavnú povinnosť. Je veľmi smutné, že tieto žabomyšie vojny sa aj po dvadsiatich rokoch považujú za ústavný problém. A že vôbec člen vlády za spory medzi parlamentom a prezidentom a dôsledky týchto sporov je postavený pred súd.

Hovorím obšírne a chcem vydať vyjadrenia ešte obšírnejšie, lebo slovenské špecifikum v tomto prípade je také, že mne ani nikomu inému z vlády pred rozhodnutím o zrušení amnestií nedala vláda Slovenskej republiky, nedala NR SR – aspoň vo výbore a nedal ani ústavný súd právo na obhajobu a vysvetlenie veci. Dokonca bolo zakázané, aby sa ktokoľvek z nás, kto je obvinený takéhoto konania zúčastnil. A ústavný súd s tým súhlasil. Prepáčte ale aj v dobe trvania civilizácii s nižšou úrovňou, pred rozhodnutím vždy vypočuli obe strany. Ústavný súd potvrdil porušenie zákonu, pritom nebolo rozhodnutie žiadneho iného súdu. A teraz nás začínajú vyšetrovať, aby tieto ústavné špinavosti mohli policajti, prokurátori a sudcovia dodatočne legalizovať. Nie som sklamaný, som zhnusený.

Za dôsledky rozporu medzi národnou radou a prezidentom nemožno člena vlády postaviť pred súd, a nie to ešte odsúdiť.

Kde začať s nápravou? Idú voľby. Nevoľte Urválkovcov zo Smeru. To je prvý krok. A potom je reforma celého politického systému.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

[plsc_button url=“http://bit.ly/podporit-zemavek“ target=“_blank“ color=“red“ style=“flat“ radius=“semiround“ size=“lg“]CHCEM PODPORIŤ[/plsc_button]

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár