Slávny malý veľký muž bol pokročilý slobodomurár, ktorého vláda sa hemžila vysoko postavenými bratmi. Od roku 1792 sa lóže uspali, teda momentálne zastavili svoju činnosť. Bratia, príliš zamestnaní bránením republiky doma i vonku, už nemali čas schádzať sa pravidelne v ponurých spolkoch.
Za Napoleona I. sa lóže vrátili k horúčkovitej činnosti. „V tej dobe Rád chrámu nadobudol rozhodujúci vplyv na všetky slobodomurárske lóže, niečo na spôsob oficiálnej existencie. Roku 1808 už jeho členovia prechádzali mestom v procesiách v kompletných lóžových úboroch a následne sa stretávali v kostole Saint Antoine, kde slávili tryznu za Jacquesa de Molaya. Taká demonštrácia bola nemysliteľná bez súhlasu Napoleona, ktorého (ako sa traduje) do Rádu chrámu prijali.“
Vráťme sa však k počiatkom Napoleonovej životnej dráhy a uvidíme jeho pravú tvár. Ako Robespierrov dôverník mu ďakoval za príležitosť získať s vrchným velením delostrelectva faktické vedenie armády obliehajúcej provensalské mesto Toulon. Po jeho dobytí písal Národnému konventu: „Občania poslanci, z poľa cti, brodiac sa krvou zradcov, vám teraz s radosťou píšem, že vaše rozkazy sme splnili a Francúzsko pomstili. Nešetrili sme ani vekom, ani pohlavím. Koho republikánske kanóny len zranili, tých sme rozsekali mečom slobody a bajonetom rovnosti. Pozdrav a obdiv. Brutus Bonaparte, občan sanskulot.“ Ako sanskuloti sa označovali ľudia nižších tried, z ktorých mnohí sa stali radikálnymi a militantnými partizánmi Francúzskej revolúcie.
Len čo sa roku 1799 Napoleon dostal k moci, okamžite pochopil, že na ukončenie občianskej vojny a pozdvihnutie štátu z trosiek je nutné obnoviť náboženstvo. Začalo teda dohadovanie s pápežom Piom VII., ktoré viedlo roku 1801 ku konkordátu. Dohodu podpísali z politickej nutnosti: francúzsky národ bol pre slobodomurárstvo ešte stále príliš nepríjemne katolícky a akákoľvek religiózna prax v dôsledku straty veľkej časti duchovenstva ochabla. Napriek tomu naďalej v tom období dobré dve tretiny ľudu pravidelne pristupovali k svätému prijímaniu. Lóžoví bratia museli túto realitu so škrípaním zubov akceptovať a žiť s ňou. Napoleon však robil všetko, čo bolo v jeho moci, aby katolicizmus ľstivo podrýval. Teda ďalej žiadne otvorené, krvavé prenasledovanie, ale celý arzenál právnych trikov – taká bola nová taktika protikresťanskej sekty. Bonapartova religiózna politika bola veľmi presne vykalkulovaná a chcela moc cirkvi vo všetkých oblastiach čo najviac obmedziť. Náboženstvu sa však už nedostalo bývalého postavenia. Konkordát totiž určoval: „Vláda republiky uznáva, že katolícke, apoštolské a rímske náboženstvo je náboženstvom väčšiny francúzskeho národa.“
Richard Strážan
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
[plsc_button url=”http://bit.ly/podporit-zemavek” target=”_blank” color=”red” style=”flat” radius=”semiround” size=”lg”]CHCEM PODPORIŤ[/plsc_button]