Štáty podriadené finančnej svetovláde

· Čas čítania: 3 min.
foto: archív

Už v roku 1902 považovali vydavatelia renomovanej českej encyklopédie Ottův slovník naučný za potrebné vložiť do 19. dielu pod písmeno P túto definíciu nadvlády bohatých: „Plutokracia (gr.), vláda peňazí, bohatstvo; tiež boháči, peňažníci, peňažná aristokracia.“

Bolo to pomerne krátke obdobie európskych dejín (1890 – 1914), ktoré až neskôr dostalo pomenovanie Belle Époque (krásna doba) a trvalo do vypuknutia 1. svetovej vojny. Výrazný technický pokrok a dynamický rozmach priemyslu plodili bohatstvo, z ktorého tiekli investície aj do kultúry a umenia. Technická modernizácia uľahčovala a spríjemňovala každodenný život, najmä v mestách. Stúpala aj životná úroveň stále početnejšej triedy pracujúcich. Mohli sa vzdelávať a kultúrne vyžívať. Rozkvitala ušľachtilá kultúra a povznášajúce umenie pre urodzené vrstvy, avšak popri tom bujneli hrubšie odnože pre väčšinovú neurodzenú populáciu. Práve tým, investíciami do hnutí za spoločenský „pokrok“ a ich charizmatických vodcov sa podkopávali stáročné kultúrno-duchovné piliere európskych monarchií. Spomínaná peňažná aristokracia preberala hospodársku moc a s ňou získavala možnosť usmerňovať vývoj západnej civilizácie. V dedičných monarchiách bola však cudzorodým prvkom napriek tomu, že ich kapitálovo úverovala. Prvou svetovou vojnou si vyčistila stôl pre zavádzanie vhodnejších spoločensko- politických zriadení. Ideálna pre nadnárodný kapitál by už vtedy bola prestavba pomerov vo svete do podoby globálneho technokratického neofeudalizmu. Bolo by to však priskoro, pretože by nebol prijateľný pre široké vrstvy pracujúcich, ktoré očakávali od zmeny pomerov odstránenie triednych bariér, rovnoprávnosť a voľné pole na sebarealizáciu každého jedinca. Nadnárodný kapitál uznal, že k technokratickému neofeudalizmu sa dopracuje, až keď preprogramuje hodnotovú sústavu väčšinového obyvateľstva.

Túto transformáciu rozvrhol na pružné a voľne plynúce etapy. V prvej – po utíchnutí zbraní v prvej svetovej vojne, vytvoril podmienky na zavádzanie demokracie s opojným marketingom, že to má byť vláda ľudu prostredníctvom politických strán. Rodová šľachta prišla takmer všade v Európe o politické privilégiá. V mladých republikách, ktoré sa definovali ako ústavné demokracie, smeli obvykle vstupovať do politických štruktúr príslušníci všetkých spoločenských tried, avšak tí bez vlastných majetkových zdrojov upadali do závislosti od plutokracie. Tá sa cítila v podmienkach rovnosti pred zákonom stiesnene. Dráždila ju nezvyklá miera otvorenosti a s nevôľou pozorovala silnejúci dosah masovokomunikačnej žurnalistiky v jej raných fázach, kým ju ešte nemala skúpenú, skonsolidovanú a skrotenú. Preto si plutokracia rozmiestnila medzi seba a plebs izolačný kordón fackovacích panákov. Inými slovami, panoptikum politických garnitúr vystupujúcich v bábkovom predstavení zvanom demokracia. Má nekonečný počet dejstiev a plebs smie vyberať aktérov, aby ho v danom volebnom období zabávali, rozptyľovali a zavádzali, ale aj ovplyvňovali, vychovávali a usmerňovali. Formovanie verejnej mienky dosiahlo v priebehu storočnice 1920 – 2020 dokonalosť, o akej duchovný otec propagandy a politického marketingu Edward Bernays len potichu sníval. Tento rodák z Viedne a synovec psychiatra Sigmunda Freuda položil v USA základy náuky o komerčnom a politickom marketingu. Je univerzálna a viacgeneračne overená. Obyvateľstvo celej planéty zhruba od
polovice 20. storočia vychovávajú k stotožňovaniu sa so zámermi plutokracie sústreďovať moc a globálne centralizovať riadiace mechanizmy. Presúvanie vlastníctva prírodných a energetických zdrojov, výrobných kapacít, služieb a komunikačných infraštruktúr na globálnu úroveň pochováva klasickú demokraciu. Rovnoprávne uplatňovanie vôle všetkých zložiek obyvateľstva sa vytráca do nenávratna. Demontáž sociálnych, kultúrnych, vzdelávacích, hospodárskych a vojensko-bezpečnostných funkcií štátu sa po páde železnej opony prudko zrýchľuje. Preberá ich korporátny sektor a po dokončení každej privatizačnej transakcie k nim pristupuje ako k podnikateľskej činnosti. Občianska verejnosť stráca možnosť presadzovať svoju vôľu a demokracia sa prestáva vzťahovať na ďalšie a ďalšie oblasti života. Spravujú ich manažérskym spôsobom zameraným na jediný a prísne sledovaný cieľ: dosahovať čo najskôr maximálnu ziskovosť.

Patrik Sloboda

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

[plsc_button url=“http://bit.ly/podporit-zemavek“ target=“_blank“ color=“red“ style=“flat“ radius=“semiround“ size=“lg“]CHCEM PODPORIŤ[/plsc_button]

 

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár