Prvá svetová vojna, o ktorej starostlivom plánovaní, vyvolaní a úspešnom vykonaní nadradenou skrytou
vrchnosťou niet pochýb, sledovala predovšetkým cieľ, aby natrvalo – a pokiaľ možno zreteľne –
presvedčila otrasené národy o nutnosti nadštátneho či celosvetového zriadenia.
Masy obyvateľstva sa z lekcie ani zďaleka nepoučili a stále sa ešte myslelo v národno-štátnych
intenciách, aj keď panujúci nacionalizmus utlmili hrôzy vojny. Ak sionistický predák Elijah Ben-Zion
Sadinsky plesal v knihe Die nationale Sozietät (1921), že „búrka, ktorá spôsobila zrútenie sveta, vyčistí
pôdu od všetkých jedovatých pozostatkov, ktoré zabraňujú ďalšiemu vývoju a pripraví ju pre rast
nového“, tak slobodomurár v radoch pokoncilnej cirkvi Agostino Casaroli dodatočne zaslzil: „Ani
katastrofa prvej vojny nestačila, aby bolo vyslyšané varovanie dejín o nebezpečnej nerozumnosti
extrémneho nacionalizmu a nutnosti hľadania ciest ku kontinentálnemu porozumeniu, ktoré je v záujme
civilizácie.“ Vodičom bábok bolo čoskoro jasné, že to bez druhej, dôkladnejšej lekcie nepôjde. Hovorí
znovu Casaroli: „Som presvedčený, že práve násilný a ničivý zvrat poslednej svetovej vojny dal
rozhodujúci impulz európskej integrácii.“…