Čo je najzákladnejší ľudský pocit?
Čo je najpodstatnejšou z ľudských možností vnímania?
Čo tým najzásadnejším spôsobom
formuje naše bytie a životy?
Áno, chce sa nám povedať: láska.
A bolo by to bezpochyby ideálne.
Žiaľ, táto odpoveď nie je správna, ba žiada sa vyriecť: je priam iluzórna. Ak by to bola láska, náš svet by vyzeral celkom inak. Po odpoveď musíme zájsť ešte hlbšie do svojej duše.
Mnohé z vedeckých výskumov a bádaní aj našich súčasníkov – velikánov a priekopníkov našej doby, s ktorými som mal tú česť viesť priateľské rozhovory – ako je Raymond Moody, Stanislav Grof, Vladimir Megre a mnohí ďalší sa zhodujú na tom, že človek si pamätá už svoj príchod na svet. Po harmonickom období beztiažovej epochy bez starostí sa v pôrodných bolestiach a následným prestrihnutím pupočnej šnúry začína všetko to, čomu dominuje jeden jediný a najvyšší z určujúcich vplyvov na konanie človeka. Je ním strach. Strach, ktorý prežívame z príchodu na svet, strach z odlúčenia od blízkosti materinskej opatery, strach zo smrti, strach z bolesti, strach stratiť blízke bytosti, strach byť sám, strach byť zosmiešnený, strach zo straty zamestnania, strach byť vylúčený zo spoločnosti a tisíce a tisíce väčších či menších každodenných strachov.
Týmto je zadefinovaný prvotný algoritmus existencie človeka na tomto svete a práve prostredníctvom tohto pocitu sú po celú históriu ovládané všetky kultúry a civilizácie. Masy sa s pocitom strachu podriaďujú všetkému, čo ohrozuje ich vlastné potreby a existenciu. Na pôdoryse strachu je postavený kolosálny panteón všetkých režimov podrobujúcich si naše životy vo vlastný prospech. Zvlášť markantné je to v prípade totalít, v ktorých nastupovala totálna vojna, totálny teror a totálny strach. Stámilióny obetí týchto morálnych zlyhaní ducha by sa nimi, pochopiteľne, nikdy dobrovoľne nestali, ak by ich nezmanipulovala propaganda jedinej pravdy, jediného správneho názoru a jediného konečného riešenia.
Tento obsiahlejší úvod píšem preto, aby sme lepšie pochopili súvislosti našej doby, ktoré sa periodicky opakujú a listujúc v knihe života sa s nimi stretávame permanentne. Dnes sa tento istý príbeh opäť odohráva priamo pred našimi očami. Drvivá väčšina si ho z vlastnej nevedomosti, neschopnosti, lenivosti či bezstarostnej, sebavedomej pýchy a arogancie neuvedomuje alebo uvedomiť nechce. Tí, ktorí niečo tušia, buď čušia, alebo sa sporadicky ozvú. Vystavení a uviazaní k totemu strachu zo zatratenia, zosmiešnenia, vylúčenia, hanby alebo trýzne a utrpenia sú v každej epoche veľmi rýchlo privedení opäť k „zdravému rozumu nevedomosti“ a napokon aj k súhlasu.
Najväčšími hlásateľmi nevedomého rozumu, najpresvedčenejšími agitátormi všetkých tých jediných z možných právd sú vždy tí, ktorých pýchu a povrchnosť spojenú s bezhraničnou ctižiadostivosťou využila totalitná moc ako psov pri plotoch lágrov na svoju vlastnú obhajobu.
Autor: Tibor Eliot Rostas
Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian
