Internet v poslednej dobe prekypuje zaručenými výpoveďami „utečencov“, ktorí jednoducho na začiatku konfliktu využili situácia a zdrhli na Západ za lepším životom. Takmer okamžite sa pohli týmto smerom Cigáni zo Zakarpatskej Rusi, po nich africký „študenti“ a stredná trieda západnej Ukrajiny. Až po takmer dvoch týždňoch začali k nám prúdiť skutoční utečenci, vyhnaní vojnou a nepriazňou osudu. Jednou z nich je Ľubov.
Ľubov:„Pochádzam z Charkova, sme 5-členná rodina ukrajinskej národnosti. Najstaršia dcéra študuje v druhom ročníku na Univerzite v Nitre, synovia navštevujú 6. a 9. triedu základnej školy. Nám sa podarilo utiecť, manžel zostal na Ukrajine.
24. februára nás skoro ráno zobudil zvláštny zvuk. Čosi ako lietadlo, potom nastalo 5 výbuchov a ticho. Zanedlho opäť letiace objekty a výbuchy. Nevedeli sme o čo sa jedná. Po svitaní prišli SMS deťom a mužovi, aby nešli do školy a práce. Ja som pracovala vo vojenskej spoločnosti ako civilný zamestnanec a do práce som odišla. Tam pracovníkom povedali, že Rusko prepadlo Ukrajinu a prepustili všetkých domov. Pretože Charkov je blízko hraníc, ako jedni z prvých nás bombardovali. Po návrate domov (bývame na okraji mesta v rodinnom dome) sme zalepili okná a začali žiť vojnový život. Čiže po každom poplachu, či výbuchu, nastal urýchlený presun do zeleninovej pivnice pod domom. Ja prvá, potom deti a nakoniec manžel. Podotýkam, že panovali silné celodenné mrazy a v pivnici bolo chladno a vlhko. Niekedy sme proste spali pred pivnicou, nech máme do krytu čo najbližšie. To trvalo týždeň.
V obchodoch nič nezostalo, panika vyhnala ľudí na nákupy. Tí prvý odvážali plné autá, na ostatných nezostalo. Nikto na vojnu nebol pripravený a naše zárobky neumožňovali urobiť veľké zásoby. Niečo, čo bolo v pivnici, sme postupne zjedli a nastal hlad. Zásobovanie od začiatku viazlo, našťastie v obchodoch začali predávať limitované nákupy, aby sa ušlo viacerým nešťastníkom. V radoch, za občasnej paľby, sa čakalo niekoľko hodín na kilo múky. Nejaká pomoc smerovala do centra mesta, (čaj, káva, dokonca teplé jedlo), kde sa bezpečne dalo dostať metrom. My, mimo dosahu metra, sme ostali odkázaní na seba, pretože okolo nás jazdili tanky a vojenská technika.
Už od začiatku nik neveril televízii, zostal nám internet a telefóny. Navzájom sme si volali z rôznych častí mesta a tak prebiehalo utváranie pravdivého obrazu skutočnej situácie. Nie som priaznivcom ruskej armády, ale začali sa diať čudné udalosti. Vojenské operácie našej armády sa uskutočňovali v meste. Nebolo možné už ani vyjsť z domu. Ukrajinský tank jazdil po našej ulici, schovával sa pomedzi domy plné ľudí a odtiaľ strieľal. Na strechách obytných a stále obývaných domov sa usadili ostreľovači, ukrajinské kanóny pálili spomedzi bytoviek. Nebojovali na poli, v lese, iba v obývaných oblastiach a nás použili čoby živý štít.
Samopaly sa rozdávali občanom na občiansky preukaz, potom už iba tak, kto chcel, zobral 5 kusov a muníciu. Teraz sa predávajú za bagateľ. Nakoniec vláda vypustila z väzníc všetkých trestancov, vrátane ťažkých zločincov a ozbrojila ich. Okamžite nastal teror, vraždenie a lúpenie. Mŕtvoly ležia doteraz na uliciach centra, nik ich nepochováva a po oteplení môžu vypuknúť choroby. Neďaleko od nás naši vojaci rozstrieľali 4-člennú utekajúcu rodinu, lebo potrebovali ich džíp. Vojaci spávali v bytoch skrývajúcich sa rodín, ujedali im posledné zásoby a nezriedka pálili z okien ich bytov. Tie sa, samozrejme, stávali cieľom útokov. Armáda od začiatku nebojovala čestne a obrátila sa proti všetkým: vlastným aj cudzím.
V noci platilo stanné právo, žiadne vychádzanie, žiadne svetlo, žiadny zvuk. Sedeli sme doma ako myši. Deti sa úplne zmenili. Nekričali, neplakali, ale ani nerozprávali a nereagovali. Nakoniec muž zistil možnosť, ako sa dostať z mesta, zakiaľ sa dá. Chaotický útek prebehol v tom, čo sme mali oblečené a s jednou taškou vecí, proste nebol čas. Sadli sme do auta, v meste vládla panika, a prešli 220 km za 10 hodín. Hoci bolo mnoho kontrolných postov, ukrajinskú armádu mimo osídlených oblastí nebolo vidieť. Ruskú vôbec nie. Kontrolovali, aby neutekali muži, neviezli zbrane a Rusov. Spoločná cesta skončila v malom mestečku Kremenčuk na vlakovej stanici. Na druhý deň nasledovala rozlúčka s manželom a odišiel späť do Charkova. Nemohol cestovať ďalej na Západ, pretože hrozilo zatknutie a násilné odvedenie do prvej línie. Odvtedy sme v kontakte iba prostredníctvom telefónu.
V centre Ukrajiny bol iný vesmír, šok. Po týždňovom hladovaní sa dalo všetko nakúpiť, dokonca ľudia kupovali veľa kvetov, pretože kalendár ukazoval 8. marca. U nás bomby, tu kvety… Vlak prišiel namiesto o 15:30 až o 5:00 ráno. Ale našťastie prišiel. Dokonca v kupé nás bolo iba 5, preto bolo možné konečne sa vyspať. Po prestúpení vo Ľvove bol vlak preplnený, my sme spali na chodbe, iní aj v toalete. Po 4 dňoch konečne vlak postál na konečnej v Mukačeve. Po celý čas cesty nešlo jesť pre veľké nervové vypätie, iba sme pili vodu a čaj. Všetci.
Po príchode na hranicu prebehla na našej strane previerka. Na druhej strane Slováci našťastie ponúkali čaj, sladkosti, jedlo a deky. Z Mukačeva do Košíc nás viezol linkový autobus. Tam čakal Miro z Nitry a o pár hodín nastalo stretnutie z dcérou. Jeho brat Milan tiež pomáhal so zháňaním ubytovania a podobne. Teraz žijeme v Starom meste v podnájme, pani domáca nám pomohla vybaviť dokumenty, oblečenie a všetko potrebné k životu. Nech im Boh dá zdravie a dlhý život!
Dnes Charkov prakticky neexistuje, predtým mal 1,5 milióna obyvateľov. Ale pretože naša armáda bojuje tak ako bojuje, mesto Rusi postupne rozbombardovali. Vlastne nevieme, kto teraz bombarduje, či Rusi, alebo naši. Kto mohol, ušiel. S manželom si dokážeme sporadicky telefonovať, zatiaľ mal šťastie a neodviedli ho.
Naša vláda sa postavila národu a Ukrajine chrbtom, hlavne prezident Zelenskij. Moje deti už nečaká doma nič dobrého. Či tu zostaneme nastálo neviem, možno áno. Teraz je najdôležitejšie, že žijeme. Bohužiaľ, na Ukrajine začali chytať mužov vo veku 16 až 60 rokov a násilne ich posieľajú do prvej línie. Bez vybavenia, iba dostanú samopal a niekoľko patrónov. Armáda robí zo záložníkov mäso pre kanóny. Mám podozrenie, že naša vláda nechce ukončiť vojnu, im to proste vyhovuje.
Myslím si, že Ukrajina zahynula. Už nie je a ani nebude. Východ sa pričlení k Rusku. Ostatnú krajinu dovolil Zelenskyj rozpredať a teraz nám nepatrí nič. Škoda, že ani po 4. voľbách sme nedokázali nájsť nejakú rovnováhu a takto všetko dopadlo. No my, obyčajní ľudia, si prajeme iba mier. Prečo k nám prišla Ruská armáda vlastne nevieme, tak isto nevieme, prečo naši provokovali a teraz bojujú nečestne. Nijaký konflikt predsa nestojí za nevinné ľudské životy.
Viem, že vojaci sa riadia rozkazmi nadriadených. Ale neviem, či v tých rozkazoch nabádajú k zverskostiam. Keď naši zajmú Rusa, je (často zohavený a) verejne obesený. Potom prehlásia, že sa zo zúfalstva obesil na námestí sám. Ale aj on bol niečí syn, brat, alebo otec. Pokiaľ nenastane mier, nebude na svete a na Ukrajine poriadok a budú trpieť iba nevinní. Tak ako vždy. Ďakujem.“
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj: Peter Haršáni
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.