Keď USA v roku 2003 zaútočili na Irak, odpor sa postavil okrem iného aj v Paríži a Berlíne. V súvislosti s ukrajinským konfliktom má však Európa k takýmto snahám o nezávislosť veľmi ďaleko. Naopak: Podrobenie sa USA je takmer dokončené.
20. marca 2003 sa Irakom, a najmä jeho hlavným mestom Bagdadom, prehnala vlna železa a ohňa. Začala sa takzvaná „druhá vojna v Perzskom zálive“, ktorú vyvolal Washington, ktorý na tento účel zostavil koalíciu zástupcov. Spojenci tvrdili, že vedú preventívnu vojnu, pričom uviedli, že iracký prezident nahromadil „zbrane hromadného ničenia“.
Teraz je jasné, že to bola jedna veľká, vymyslená lož. Navyše, aj keby to bola pravda, nelegitimizovalo by to útok na krajinu (bez akéhokoľvek mandátu OSN) a porušenie jej suverenity.
A určite nie výsledné vojenské a civilné krviprelievanie – odhady sa pohybujú medzi 100 000 až jedným miliónom úmrtí v rokoch 2003 až 2011, pričom realita je pravdepodobne bližšie k druhému číslu alebo ešte vyššie. Hlavná infraštruktúra bola masívne zničená a mnohé mestá zdevastované.
V roku 2006 okupácia spojeneckými silami vyvrcholila krvavou občianskou vojnou medzi šiitmi a sunnitmi. V tomto období vznikol takzvaný Islamský štát. Krajina aj dnes trpí zlyhaním, bezmocnosťou a skorumpovanosťou.
Treba tiež pripomenúť, že nešťastia Iraku a jeho obyvateľov sa nezačali v roku 2003. Minimálne rovnako kruté ako zbrane bolo embargo na Bagdad, ktoré bolo uvalené v auguste 1990 a oficiálne trvalo dvanásť rokov (v skutočnosti ešte dlhšie) a zanechalo hlboké jazvy, ktoré dodnes nezmizli. Malo to strašný dopad na výživu, zdravie a vzdelanie, s nadmernou detskou úmrtnosťou v stovkách tisíc – a možno milión, ak sa pozrieme na celú populáciu.
Mimochodom, iniciátori tejto katastrofy to uznali. Kto by si nepamätal slová Madeleine Albrightovej, ministerky zahraničia za vlády Billa Clintona, ktorá v roku 2000 povedala: „Bolo to ťažké rozhodnutie, ale áno, stálo to za to.“ Je zvláštne, že tí, ktorí dnes snívajú o tom, že budú súdiť ruského prezidenta pred Medzinárodným trestným súdom, nikdy nežiadali, aby George W. Bush alebo jeho demokratický predchodca stáli pred súdom za vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti.
Irak je len jedným z príkladov pôvabnej tendencie USA vládnuť svetu, priamo alebo prostredníctvom vazalov, sprejovaním napalmu, posielaním rakiet Tomahawk alebo dodávaním odpaľovacích rakiet HIMARS.
Možno treba pripomenúť, že od roku 2003 medzi členov koalície, ktorá týra Irak, patrí aj Ukrajina – symbolicky, ale aký symbol!
Vojna, o ktorej rozhodol Washington, vtedy rozdelila starý kontinent. „Nová Európa“, ako ju vedenie USA nazvalo, aby si pripomenulo svoju atlantickú orientáciu, zahŕňalo väčšinu stredoeurópskych krajín pripravených vstúpiť do EÚ v roku 2004, najmä Poľsko. Madrid a Lisabon tiež prisahali vernosť strýkovi Samovi. Na čele Portugalska stál José Manuel Barroso, ktorý sa v roku 2004 stal predsedom Európskej komisie.
Na druhej strane Nemecko a Francúzsko, ale aj Belgicko a Luxembursko sa odmietli pripojiť k atlantickej armáde. V Berlíne stál Gerhard Schröder na čele krajiny, ktorá pred desiatimi rokmi anektovala Východné Nemecko a teraz prechovávala globálne geopolitické ambície zodpovedajúce jej ekonomickému vplyvu; takže tí nechceli byť len psom z Washingtonu. V Paríži tandem prezident Jacques Chirac a jeho minister zahraničných vecí Dominique de Villepin pokračovali, aj keď krátko, v tradícii stupňa nezávislosti Francúzska od USA, najmä v jeho politike voči arabskému svetu.
O dvadsať rokov neskôr sa krajina trochu zmenila… Varšava a jej pobaltskí kumpáni udávajú tón a väčšina východoeurópskych politikov sa neustále vyvyšuje nad Rusko a sníva o tom, že si ho podmaní silou zbraní.
Francúzsky prezident, ktorý počas svojho prvého päťročného funkčného obdobia kritizoval NATO a žiadal (absurdnú) európsku suverenitu, nie je posledným, kto poskytuje Kyjevu politickú a vojenskú podporu. Čo sa týka súčasnej nemeckej koalície, tá sa neustále snaží ukázať, že nie je vlažná, pokiaľ ide o podporu Ukrajiny. Pripúšťa tým, že sa naplní jeden z cieľov stratégov USA: na dlhý čas prerušiť ekonomické väzby medzi Berlínom a Moskvou.
Treba si uvedomiť, že túžba Bruselu, aby EÚ „hovorila jedným hlasom“, nevyhnutne povedie k vojnovej eskalácii. Väčšia európska integrácia znamená väčšiu podriadenosť USA a agresívnejšiu konkurenciu.
Vnútorné rozpory – v nemeckom hlavnom meste a medzi členskými štátmi – by však mohli opäť prepuknúť. Najmä ak si ľudia postupne uvedomia, že rinčanie šabľami, preprava tankov a lietadiel, preprava munície a dotácie v miliardách eur do Kyjeva vedú k menšej kúpnej sile, väčšej biede a k zníženiu verejných služieb.
Nech je to akokoľvek, smutné výročie vojny v Iraku je pripomienkou toho, kam vedú výpočty Západu.
Autor: Pierre Levy, PREKLAD: ZEM&VEK
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj: Nichts aus dem Irak-Krieg gelernt – Die Unterwerfung Europas unter die USA, RT.de, 19.03.2023
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.