Zomrela Jana Teleki

 

 

CHOROBY MA NAUČILI NAJVIAC

 

„Ďakujem za choroby. Už v osemnástich rokoch mi objavili prvý nádor a dodnes som prekonala 29 operácií. Práve vďaka chorobám som sa naučila, aký krehký a pominuteľný je život a ako veľmi záleží na tom, aby sme všetok čas, ktorý nám bol udelený, využili čo najdôslednejšie a boli sami na seba skutočne nároční – nemôžeme si dovoliť premárniť žiadnu zo svojich šancí,“ hovorí novinárka Jana Teleki, ktorá zdokumentovala 320 sudcov trestnej činnosti a viac ako 120 prokurátorov. Pre systém dobre zabarikádovanej mafie v talároch a bielych golieroch sa stala nepohodlnou, a tak si na ňu vymýšľali trestnú činnosť, ktorej sa síce nikdy nedopustila, no veľmi vážne poznamenala jej rodinu a vzťahy. Napriek všetkým nepriazňam osudu sa nevzdáva a so vztýčenou hlavu kráča ďalej.

 

Svojho času ste boli najdlhšie stíhanou novinárkou na Slovensku, čo začalo v roku 1998. S odstupom času ste sa zrejme dopátrali, čo spôsobilo, že už vtedy ste boli enfant terrible slovenskej žurnalistiky, pretože prežívať vyslovené peklo policajnej šikany len za kritický postoj voči politikom je absolútne popretie významu novinárskej práce, kde práve novinári sú povestnými „strážnymi psami demokracie“.

Po dlhoročných skúsenostiach v médiách viem, že novinári sú vo väčšine prípadoch hlásnymi trúbami vlastníkov médií, štedro financovaní politickými stranami. Prvé dve trestné konania vedené v rokoch 1998 – 2011 voči mne súviseli s publikovaním dvoch veršov anonymnej veršovanej satiry. Tretie trestné konanie bolo paradoxne odôvodnené tým, že druhé trestné konanie, ktoré bežalo v trestnej veci od roku 2000 do novembra 2011, som si vymyslela. Všetky konania voči mne vyhodnotili prokuratúry a súdy ako nezákonné od samého začiatku. Hoci od roku 1996 som publikovala texty súvisiace s nehospodárnym nakladaním prostriedkov štátu, ani jeden text, ktorého som bola autorom, nebol napadnutý civilnou žalobou a ani trestným oznámením.

Máte skúsenosť aj s tým, akým spôsobom sa do práce zapojila aj psychiatria a ich posudky. Ako to na Slovenku funguje, ako sa z nepohodlných robia blázni?

Za každým politickým procesom a dlhoročnou šikanou stoja konkrétni ľudia s reálnou možnosťou ovplyvňovať represívne zložky štátnej moci. V mojom prípade to bolo nielen pred rokom 1989, ale aj neskôr, keď sa takmer totožným spôsobom políciou a prokuratúrou vedome znásilňovalo a porušovalo právo. Štandardná obrana podľa procesných pravidiel v politických kauzách vám nepomôže. Jediným účinným prostriedkom na obranu je detailná znalosť spisu a medializácia s konkrétnym popisom trestnej činnosti vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. Avšak aj detailné zverejnenie trestnej činnosti brachiálnych zložiek môže byť dvojsečnou zbraňou, čo sa stalo aj mne v roku 2008 po odvysielaní reportáže v TV Markíza. Uvedenú zvrátenosť zastavil v roku 2014 generálny prokurátor. Po prvom vznesení obvinenia v treťom trestnom konaní som si uvedomila, že vec neplánujú podať na obžalobu, ale rozhodli sa spacifikovať ma cestou psychiatrie – odstránili celý súdny spis z druhého konania, ktoré som si údajne mala vymyslieť. Neprekážala im ani okolnosť, že ide o jedenásť rokov trvajúcu vec riešenú pred súdom, dlhodobo sledovanú médiami. Vtedy som si uvedomila, že polícia sa – nielen voči mne – radikalizovala, keď bol v silových zložkách na ministerských postoch JUDr. Daniel Lipšic. Po nástupe Daniela Lipšica na post ministra vnútra sa k folklóru okrem zvrátenosti s výberovou príslušnosťou polícia začala uchyľovať k zneužívaniu psychiatrie v trestnom konaní. V mojom prípade s cieľom zastrašiť a reálne obmedziť moje publikovanie. Jedinou relevantnou možnosťou, ako sa vyhnúť likvidácii cestou psychiatrie, bol útek zo Slovenska. Po zverejnení manipulácií so spisom som prevzala množstvo listín súvisiacich so zneužívaním znalcov z odboru psychiatrie. Zároveň som zistila, že vyvíjanie nátlaku a likvidácia cestou psychiatrie je vcelku bežným nástrojom umlčania nepohodlných oponentov. Štátna moc mala v každom období nejakú obľúbenú metódu – v súčasnosti nahradila psychiatrické útoky vydieraním a nezákonnými väzbami. Paradoxne, dnes bojujú so zneužitím moci a ohýbaním práva aj bývalí politici.

Ste jednou z tých, ktorí kritizovali niekdajšiu mimoparlamentnú stranu Nova.

Na základe kritických článkov nás vedenie strany Nova dalo lustrovať v policajných a iných neverejných databázach.

 

K čomu mali tieto lustrácie viesť a kto bol ich objednávateľom?

O lustrácii viacerých novinárov, medzi ktorými som bola aj ja, som sa dozvedela náhodne, z rozhodnutia vyšetrovateľky mjr. Tomanovej. Informácie a lustrácie piatich novinárov zbierala manželka prokurátora Jána Šantu. Lustrácie zabezpečovala pre stranu Nova Daniela Lipšica a Gábor Grendela. Získané materiály využívala na politické ciele aj strana SDKÚ a KDH.

Trestné stíhania postupne zrušili – vyšetrovanie viedla vyšetrovateľka inšpekcie, oni boli civilní zamestnanci. Podľa môjho názoru každý z lustrovaných novinárov bol závažnosťou svojich výstupov nepohodlný a potenciálne nebezpečný – z tohto dôvodu bolo potrebné umlčať ich.

 

Častokrát sa nitky a podozrenia spájajú pri mene Daniel Lipšic.

O Danielovi Lipšicovi som publikovala veľa kritických textov, nepovažujem ho za kvalitného advokáta, ani za prokurátora, dokonca ani za slušného človeka.

 

Politiku na Slovensku určujú dominantné kauzy: vražda Ľudmily Cervanovej, vražda Róberta Remiáša a vražda Jána Kuciaka s jeho priateľkou. Zaujíma ma vaša podrobnejšia analýza najpodstatnejších faktorov týchto káuz. 

Strávila som na prípadoch Cervanovej a Kuciaka stovky hodín. Striktne sa držím faktov, ktoré mám, nefabulujem a neuznávam ani oficiálne závery, ktoré sú postavené na nejakej objednávke nájsť a odsúdiť vopred určených páchateľov v rozpore s logikou a významom dôkazov. U Cervanovej existovala politická objednávka, ovplyvňovanie, a dokonca stíhanie svedkov, čo nakoniec vyústilo do hanebného rozhodnutia senátu u Klimenta, ktorý odignoroval rozhodnutie Najvyššieho federálneho súdu a nevykonal uložené dôkazy. V prípade Jána Kuciaka bola objednávka nasmerovaná na Kočnera a prepojenie oligarchov na vládu. Nastali fabulácie, zázračné vysvetľovanie a rozprávkové dešifrovanie komunikácie podozrivých, objavili sa kajúcnici a utajovaní svedkovia, ktorí vytvorili celkom inú verziu prípadu, ako to nasvedčovalo z normálneho vyšetrovania. Tieto dva prípady majú z môjho pohľadu jedno spoločné: skutočný vrah uniká vďaka mareniu spravodlivosti.

 

Poslednou výraznou udalosťou – a tá sa opäť spája s menom Lipšic, je rozporuplná smrť bývalého prezidenta Policajného zboru Milana Lučanského. Vy sama uvádzate, že na jeho policajnom výsluchu sa Lipšic zúčastnil ako vtedajší advokát druhej strany. Lipšic sa mal domáhať udávania politikov, načo Lučanský reagoval slovami: „Tak začnem vami, pán Lipšic, čo na vás všetko viem.“ Aké je podľa vašich informácií pozadie smrti generála Lučanského?

Politická vražda. Nemám prístup ku spisovému materiálu v tejto kauze, len niekoľko dôverných listín a informácií, ktoré sú v súčasnosti nepublikovateľné. Osoby, ktoré poznali a profilovali generála Milana Lučanského, vylučujú verziu samovraždy. V rokoch 1998 – 2000 bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Aspekt Mgr. Elemír Lučanský. Viem, že generál Milan Lučanský dostal prísnu výchovu, mal jasné vzory v rodine a v okolí, čomu zodpovedalo jeho profesionálne pôsobenie v zložkách ministerstva vnútra. Rozuzlenie príde až po serióznom vyšetrení okolností smrti, čo podľa mňa doposiaľ neprebehlo.

 

Ako vnímate vývoj slobody slova a prejavu od vzniku samostatného Slovenska až po súčasnosť, keď sa reálne uvažuje nad vysokými trestmi odňatia slobody za názory, ktoré nie sú kompatibilné s doktrínou „liberálnej demokracie“? Ako vnímate skutočnosť, že samotní novinári hlavného prúdu – ako Jakub Filo, zástupca šéfredaktorky Sme – volajú: „Desať rokov za klamstvá a konšpirácie? Veľmi správne!“ Kto tu bude určovať, čo je pravda a čo je lož? Nie je práve toto cesta k dovŕšeniu transformácie systému relatívnej slobody slova na totalitnú cenzúru?

Toto je generačný problém a večný boj antagonistických názorov. Vznikom Slovenska sme nenahradili 40-ročný výpadok v demokracii a v chápaní slobody slova. Radikálne obmedzenia v oblasti tlače a slobody slova považujem za priamu štátnu cenzúru a cestu do pekla, smrti slova, a tie robia dobre iba mainstreamu, ktorého servilnosť je dobre zaplatená. Moje osobné hranice v slobode slova sú dané rešpektovaním ochrany osobnosti, rodiny, prostredia každého jednotlivca – na to máme aj dnes regulačné mechanizmy. U verejných činiteľov v podstate nemám hranicu okrem ich rodiny, zdravotného stavu a okolností, ktoré nesúvisia s vykonávaním funkcie. Za touto hranicou neuznávam žiadnu imunitu politika, štátneho zamestnanca alebo verejného činiteľa.

 

Prístup niektorých „elitných novinárov“ k aktuálnemu priebehu vyšetrovaní, a najmä ich vstupovanie do tohto procesu je extrémne nebezpečná hra.

Právne vedomie údajných kľúčových novinárov je možné označiť skôr termínom právne bezvedomie. Neznalosť trestnoprávnej legislatívy, ako aj jej aplikovania v právnej praxi spôsobuje, že v rámci mediálnych výstupov automaticky publikujú nezmysly podsúvané majiteľmi médií a predstaviteľmi politických strán, prípadne publikovaním vyjadrení podsúvaných PR agentúrami platenými stranou sporu.

 

Aké sú vaše skúsenosti a vedomosti s pôsobením spravodajských služieb v redakciách médií hlavného prúdu?

Nikdy som nepracovala pre žiadne mienkotvorné médium, v redakciách, kde som pôsobila, som rozhodovala. Pravdou je, že som do obsahu zasiahla iba raz – keď redaktor chcel zverejniť fotografiu opitého prokurátora OP Považská Bystrica, pretože zverejnenie by ublížilo viac jeho rodine ako jemu samotnému. Po roku 1989 každý vedel, kto je kto, a paradoxne ľudia, ktorí v minulosti pôsobili v rádiu Slobodná Európa, financovanom americkou tajnou službou, dôveru nepožívali. Triezvo uvažujúci si od začiatku uvedomovali, že vzletné debaty za okrúhlym stolom vedú deti papalášov, ktoré sme v predchádzajúcom období vnímali ako vzorných SZM-ákov, pripravených budovať socializmus.

Aj ja občas dostávam materiály, ktoré v bulvári a mainstreame dostávajú miesto na titulných stranách. Podľa môjho názoru je prioritou rešpektovať neverejnú povahu prípravného konania a všetky informácie súvisiace s ochranou osobných údajov. Ak médium nedodržuje základné etické normy, je evidentné, že jednoznačne ide o objednávku, ktorej cieľom je ovplyvňovanie veci. Iné je to s kauzami, kde na pojednávaní prejednáva súd vec verejne. Pri verejnom prejednávaní veci je skutočný priestor na polemiku a  informovanie verejnosti. Ak novinár informuje pravdivo, nezákonnosti Špeciálneho trestného súdu nepoznajú hranice. V máji 2020 predsedníčka senátu ŠTS JUDr. Ružena Sabová otvorila pojednávanie vo veci Kuciak oznámením, že marím spravodlivosť a podáva na mňa trestné oznámenie. Vážnosť situácie mala osobne znásobiť fotografia predložená súdu Danielom Lipšicom, ktorá zachytáva mňa a Marka Paru na káve. Počestný Lipšic nevie hrať fér – fotografia bola podvrh, koláž. Do hodiny som reagovala verejným vysvetlením, že mariť konanie v zmysle zákona môže iba účastník konania. Samozrejme, podnet podaný Sabovou a prokurátorom Turanom polícia odmietla.

Na Lipšicov počin nikto z novinárov nereagoval. Pritom ani sudkyňa, ani prokurátor, ani Lipšic nemali žiadny dôvod lustrovať ma, a ani komentovať. Aj to je realita a poznatok o tom, ako a pre koho dnes spravodajské služby robia. Smutnejšie je to, že chýba solidarita novinárov, lebo u nich absentuje samostatnosť, voľnosť slobody slova, a hlavne profesionálne chápanie trestného práva.

Ako si vysvetľujete také nezlučiteľné pohľady a prístup novinárov mainstreamovej propagandy a nezávislých médií na tie isté udalosti, ktoré dnes hýbu našou spoločnosťou?

Je to dané samotnou existenčnou závislosťou novinára. Či je programovo a vedome servilný voči majiteľovi média, ktorý sleduje politické alebo iné ideologické ciele v orientácii média, alebo ide o reálne nezávislé médium so slobodou a objektívnosťou prejavu novinára. V tom spočíva rozdielnosť prístupu a pohľadu novinára na tú istú vec. Prvok cenzúry, dokonca autocenzúry v mainstreame, je nástrojom vedomého ovplyvňovania verejnej mienky.

Korporátna propaganda prezentuje pandemické nariadenia ako prospešné, povinné očkovanie ako jediné riešenie a všetkých, ktorí vznášajú opodstatnené pochybnosti, označujú ako antivaxerov a dezolátov.

Pnutie vzniká len preto, lebo politicky sa preferuje nátlak na vakcináciu z dôvodu absencie racionálnych argumentov. Racionálne vysvetlenia o kolektívnej imunite v krajinách s vakcináciou 90 % idú bokom. Na samom začiatku sa zastrašovaním segregovala spoločnosť –

teraz už racionálne argumenty nezaoberajú, vec sa polarizovala a preniesla do polemiky o ľudských právach bez možnosti ustúpiť na každej názorovej strane. Osobne rešpektujem slobodnú voľbu, ale preferujem racionálny medicínsky prístup podľa osobitných podmienok a možností každého jednotlivca podľa jeho osobných zdravotných daností.

Môžu byť za takýmito nesmiernymi rozdielmi len peniaze alebo je v tom ešte niečo iné?

Všade sú hyeny medzi ľuďmi aj politikmi a  Rothschildovo tvrdenie, že vojna je najlepšia príležitosť bohatnúť, je dávnou pravdou. Sme vo vojne, ktorá sa aj pričinením politikov exponovala do zbytočných extrémov v spoločnosti. Čo je za tým? Sledujme okolité krajiny alebo Škandináviu, Španielsko, kde sa tieto podozrenia neobjavujú a krajiny majú kolektívnu imunitu. Pre príštipkárstvo je príznačné, že sa treba chopiť každej príležitosti zarobiť, pretože situácia sa nemusí opakovať.

 

V septembri 2001 útokom na Svetové obchodné centrum spustili finálnu etapu prebudovania slobodnej spoločnosti na spoločnosť kontrolovanú. Pod zámienkou vojny proti terorizmu postupne do našich životov vnikli pribúdajúce obmedzenia slobôd spolu s kamerami v každej ulici a smart technológiami špicľovania nášho súkromia. Žurnalistike vnútili doktrínu „korektnej politiky“ a spolu s bezobsažným zdaním o „kritickom myslení“ sa začal vytvárať newspeak orwellovského sveta, kde sa skutočné myslenie a pochybnosti odhaľujúce pravdu považujú za nežiaduce.

Globalizácia, proces, ktorému sa nevyhlo ani Slovensko, zahŕňa aj strategické vnímanie a ovplyvňovanie médií. Toto know-how obsahuje množstvo scenárov, návodov a školení politikov, novinárov, prípadne ambicióznych jednotlivcov všade vo svete. Dokonca aj na Slovensku. Osobne som sa zúčastnila workshopov, kde sa celkom otvorene hovorilo o demontáži niektorých inštitútov demokracie, o získaní moci prostredníctvom prevratu a podobne. Po intenzívnom napádaní mojej osoby som sa rozhodla zverejniť zväzok z Kuciakovho spisu, ktorého obsah je podrobným zhrnutím poznatkov zo sledovania baru Next Apache s konkrétnymi menami a komunikáciou zahraničných agentov, domácich politikov, novinárov a potenciálnych zástupcov moci. Súčasťou týchto diskusií boli aj konkrétne návrhy a spôsoby radikalizácie spoločnosti a prevzatia moci, čo je reálny výstup zo všeobecnej globalizácie, ktorá nemá len ekonomickú podobu, ale aj zásadné ovplyvňovanie demokratických inštitútov.

 

Po spektakulárnej mediálnej invázii do myslenia ľudí po celom svete sa po septembrových udalostiach začala viesť vojna proti terorizmu. Okrem priamych a neopodstatnených útokov na Irak a Afganistan sa začalo ustaľovať aj účelové spájanie terorizmu s termínom extrémizmus. Tento termín sa začal používať ako odôvodnenie likvidácie názorových a ideologických oponentov korektnej politiky. Chýba samotná jednoznačná definícia termínu extrémizmus. Zabúda sa, že extrém, teda krajná medza, ohraničuje samotný priemer alebo to, čo označujeme ako normál, je teda súčasťou celej posudzovanej kategórie. Navyše na rozdiel od exaktných vied, kde je extrém taxatívne definovaný, to v prostredí humanitných vied, v prostredí názorovej plurality neplatí. Nie je možné exaktne ho podložiť, a teda považovať ho za dôkaz pri objektívom posudzovaní. Z tohto dôvodu je nutné hovoriť o účelovom zneužívaní a selektívnom výklade pojmu extrémizmus v ideologickom boji proti oponentom. Aký je váš názor na túto tému?

Rokmi som sa dopracovala k poznaniu, že extrémizmus, a najmä jeho zneužívanie proti oponentom je neprípustná forma, ktorá zásadným spôsobom podkopáva existujúci, vývojom postupne formovaný demokratický systém. Keďže sa zameriavam najmä na trestnoprávnu oblasť, zvlášť citlivo vnímam prvky deštruktívneho konania, priamo zasahujúce do základných práv a slobôd zneužívaním nástrojov štátu, ktoré ním prostredníctvom zákonov postupne vytvárali na potláčanie protispoločenských javov a nežiaducich konaní. Najmä v poslednom období sa tieto prvky zneužívania zverených právomocí vynárajú v čoraz väčšej obludnosti a priamo preukazujú, kto a s akým cieľom zaviedol tento nežiaduci prvok v boji proti kriminalite. Na počiatku boli tézy, ktoré opakovane vyslovovali rôzne figúry sledujúce zneužívaním verejného priestoru využitie formy politikárčenia, aká nemá nič spoločné s dôvodmi, pre ktoré je férový súboj politických prejavov spoločensky akceptovateľný. Predvolebná demonštrácia slovných prísľubov o očiste spoločnosti, odhaľovaní korupcie na najvyšších miestach a skutočnosť, ktorú vidíme v praktickom živote v poslednom období, nemôže nikoho z nás nechať na pochybách. V tom, že sa sofistikovanými spôsobmi celým štábom západných projektantov podarilo zapojiť do „majdanizácie na slovenský spôsob“ prostredníctvom volieb so všetkými atribútmi demokracie väčšiu časť voličskej základne s výsledkom, ktorý všetci poznáme. Dnes však otázka stojí tak, či sa tá aktivizovaná časť voličov, ktorá vyniesla k moci súčasnú vládnu chuntu, stotožňuje so spôsobom, akým ju títo jedinci bez chrbtovej kosti v každodennom živote praktizujú. Národ – a nielen skalní od Matoviča a spol., vidia, čo sa prepiatou radikálnosťou sústavného prejavu neschopných figúr okolo nás deje. Vidí a denne sa o tom presviedča, aký je skutočný dopad voličmi odovzdaných hlasov a ako sa výdobytok demokracie, slovne označený ako vôľa ľudu, dá používať aj proti národu ako nositeľovi moci. Za narastajúcim zbedačovaním ľudí, ústretovými krokmi smerom k nadnárodného kapitálu, násilným orientovaním zahranično-politickej a obrannej doktríny, jednostranným orientovaním obrovských vojenských výdavkov, ale aj za zneužívaním trestno-právnych prostriedkov stoja konkrétne osoby. Tieto sa priamo zžili s predstavou, že voči nim už nenastúpi žiadna zodpovednosť. V každodennom živote nám však dokazujú, že z ich strany ide o priamu, avšak nedovolenú formu extrémistického zneužívania zverených právomocí pri ich pomýlenej predstave, že voľbami získanú štátnu moc môžu zneužívať nedemokratickými spôsobmi. Tento extrémizmus sa raz musí ukončiť a čím skôr k tomu dôjde, tým lepšie to bude pre celý národ. V našich podmienkach nazývame extrémizmom javy, ktoré nie sú ani presne definované z hľadiska nebezpečnosti. Príkladom toho je možno aj zveličovanie významu niektorých symbolov používaných jednotlivcami, pričom nám nevadí, že priečelie budovy policajného prezídia zdobí „umelecké dielo“ propagujúce ideologické hodnoty komunizmu.

 

Ako vnímate budúcnosť postavenia novinára v epoche, keď – slovami Noama Chomského – prebieha masívna „výroba súhlasu“ so zapojením všadeprítomných médií a marketingu globálnej propagandy do najkolosálnejšej simulácie reality v dejinách?

Dejiny nepíšu novinári, ale víťazi volieb – bohužiaľ. Práca novinárov má význam iba vtedy, ak sú investigatívne odhalenia schopné viesť k sebareflexii predstaviteľov moci. Slovensko, žiaľ, takúto tradíciu nezdedilo, preto sú výstupy iba osobné a voči konkrétnym ľuďom, čím sa dostávame na ostrú hranu medzi profesionálnou žurnalistikou a bulvárom.

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].